V sne nechápal obraz samého seba, ktorý sa v tej chvíli začal pred ním tvoriť. Nespoznával sa. Stál sám voči sebe, no napriek tomu pociťoval, že to nie je on sám i keď niekde v diaľave samého seba pociťoval spriaznenosť.

On sám, stojaci voči sebe stál v miestnosti zahalenej šerom, ktoré spôsobovali zapálené sviece rozložené v miestnosti. V rohu sa týčilo vysoké zrkadlo osadené do barokovo odetého rámu. Izba páchla jemnou vôňou dymu, ktorý občas prichádzal, resp. vychádzal z krbu na protiľahlej strane naproti zrkadlu. Nový života a stará smrť stáli naproti sebe ako priateľ a nepriateľ zvítaný v jednom tele s jednou dušou. Pozoroval sa v odraze obrazu seba samého a kontroloval a ovládal každučkú každú myšlienku, ktorú pociťoval v sebe ako náznak zmeny, ktorú sa snažilo popudiť a vyvodiť v ňom ešte niečo pozostalé, staré a ničomne zachovalé a to jeho ego.

Kruh, ktorého stredom bolo jeho telo lemoval popol, ktorý okolo seba obsypal pred otvorením a vnímaním samého seba, ktorý naproti nemu vyformoval jeho vlastný obraz ako skúšku poznania seba samého na úrovní poznania jeho jemno hmotných tiel.

Napriek energií, ktorú akumuloval ešte v prvopočiatku tohto stretu sa niečo snažilo z toho druhého sveta do neho samého preniknúť a ovládnuť jeho svet formou tvorby myšlienok a zaujatím jeho vnemov hlavne na koncentráciu na myšlienkovú bázu, ktorá mu išla hlavou. Bol to on sám. Sám skúšal svoju silu sebou. Uvedomoval si, že to musí ustáť a ovládnuť sa. Tlak sa však postupne a hlavne pomaly zväčšoval a pôsobil rôznorodo, od myšlienok, cez pocity a emócie. Navádzanie zážitkov prežitých v minulosti len ako forma odpútania krátkodobej koncentrácia na niečo iné slúžila ako sila hľadajúca si svoju škáru, cez ktorú by bola schopná preniknúť do jedinca, ktorého jedno jediné zaváhanie stačilo nato, aby bol daný obrat poznania zmárnený.

Vonku, chodníkom so slúchadlami na ušiach som kráčal ja sám a len tak som pozoroval život ulice. Do mojej chôdze a obrazu mi hrala skladba „one“ pripomínajúca zvláštnosť toho momentu ako z francúzskeho filmu v podaní Juliena Neta. Dumajúc nad stránkami blogov selekcie som premýšľal nad poznatkami, ktoré som o nás a našom novom svetle nadobúdal. Tak ako som postupne čítal príspevok za príspevkom, komentár za komentárom, zvažoval som, či vízia spoza oceánu vesmírov, ktorá predurčená bola, naplní to, čo dávame výmenou za to čo má byť prijaté. Emócie mi pritom momente mali chuť vytvárať slzy nádeje, že moje myšlienky sú klamlivé a môj obraz nie je dokončený, pretože nemám všetky farby pokope a paleta je zastretá čiernou, bielou a jemne šedivou farbou zmiešanou práve z tej čiernej a bielej. Vnímal som práve aj impulzy, ktoré prebiehali zo zdrojov schovaných v ľuďoch vytvárajúcich a pulzujúcich myšlienky bez kontroly aj s ňou, tie cielené, tie priame na zmotávanie nás do nich a ich cielenej prázdnoty a utópie zabudnutia. Ako som kráčal, drgol do mňa okoloidúci pán v obleku, ktorý pôsobil veľavážene vážne a ohromujúco správne ako pravý a skutočný obchodník. Celosvetová záplava finančného kolovrátku stratila niť a tak bezpochyby som pokračoval ďalej a premýšľal nad tým, akou formou nás to zmení. Akou formou budeme bojovať za to, čo nás postretlo. Za to, ako sme postretli sami seba a v tomto neblahom, pre niekoho aj ťažkom utrpení hľadáme cestu sami k sebe, ako aj tú našu spoločnú, ku ktorej sa snáď raz aj dopracujeme, keď potlačíme to, kto je aký silný, aký ma vplyv a možnosť chápať veci inak. Každý sme iný a každý sme jedinečný, ale už som aj prišiel na humor toho, ako stále, dookola a dookola brázdime v tých istých kruhoch bez ohľadu na postavenie, či obsah sily v nás. Sme bytím, nič viac, nič menej a to určuje chod, či pád toho, či onoho jedinca. Pri aspekte definície toho, čo to vlastne to bytie je si spomínam práve na toho, čo stál pred zrkadlom a zvádzal boj samého so sebou a napokon aj vyhral, no však niekto toho večera aj zomrel a bol to on sám, jeho dôležitosť, pýcha a jedinečnosť na ktorej tak dlhé roky staval. Pozostával sám v klamlivých predstavách, ktoré opantávali jeho samého v predstave, že riadi svet, no pritom neriadil ani sám seba avšak v ten deň, keď som kráčal tou ulicou, som cítil, že už niekde tíško sedí a bdie. Bdie na vyhratým vstupným bojom do nového sveta, ktorý ho čakal, a to nie len pred zrkadlom, ale predovšetkým v každodennej realite.

Poznámka: to, čo som popísal popisuje situáciu, kedy sa jeden človek rozhodne prijať a oboznámiť sa so samým sebou vyvolaním svojej vlastnej identity a prijatím jej skutočnej podstaty. Je to viac-menej len popis niečoho, čo môže zmeniť jedinca a jeho pohľad na seba samého za predpokladu, že uspeje a príjme sa taký akým aj skutočne je a nie za akého sa len mylne považuje.