Mágia má mnoho podôb a najčastejšie sa pre ňu používajú dva názvy. Jedna z nich sa udáva ako biela a druhá ako čierna.
Prečo ju však máme potrebu takto deliť?

Pravdepodobne to vychádza z našich koreňov, keďže sa radíme do kresťanskej populácie. Na čo je to však dobré a prečo sa toto deje?
Väčšina jedincov, ktorí mágiu delia “čiernu” a “bielu” sa správajú aj vo vzťahu k náboženstvu eklekticky a týmto delením mágie zastrešujú svoju rozpoltenosť a strach opustiť poznané. Boja sa opustiť náboženskú doktrínu a pomyselnú alibistickú vnútornú istotu, ktorú majú vo viere v jediného boha. Týmto si vytvárajú schizofrenickú platformu viery – veriaceho človeka a praktizujúceho človeka v mágii.

Napriek tomu, že náboženstvo zaznáva mágiu, ba priam ju odsudzuje, náš bežný stredoeurópsky človek si z toho ťažkú hlavu nerobí. Poznám mnoho ľudí, ktorí chodia do chrámov a kostolov a pokojne pri tom praktizujú mágiu. Okrem svojej viery teda majú aj iný prvok navyše – selektívne počúvanie. Selektívne počúvanie a vnímanie potom zapínajú na kresťanských stretnutiach, kde absolútne vylúčia z počutého témy ohľadom nesúladu náboženských predstáv a ich koníčka. Týmto sa samozrejme dostávajú do konfliktu záujmov podľa učenia Katechizmu, ako aj kázania o desatore.

Pretože prvé prikázanie znie:
• Ja som Pán Boh tvoj. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa, ktorým by si sa klaňal.

A hneď tu máme rozpor. Pretože mágia má vo svojom portfóliu mnoho podôb “božstiev”, ktoré pochádzajú z predkresťanských dôb. V mágii sa používajú aj prvky rôznych pomôcok, ktoré sa v náboženstve nazývajú modlami.

K tomu slúži ekumenické slovo:
• Neurobíš si modlu ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou!

Tak teda ako to je? V mágii sa používajú rôzne pomôcky, sošky a podobne. Proste zhrnuté – náboženstvo a mágia nejdú dokopy. A nedajú sa zlúčiť tak, ako sa ani  samotná mágia nedá deliť. Nejestvuje mágia biela – cirkevná, ani ako ekvivalent viery a taktiež neexistuje ani mágia čierna.

Mágia je jedinečná a určite nie je čierna. Je to umenie možného vo svete života a smrti. Je to o tom, ako sa učíme ovládať zákonitosti života, smrti, prírody a vesmíru. Je to pravda o tom, že človek sa naučil ovládať pojem živel vo svojom vnútri a vie s ním narábať. Naučí nás aj spoznať život v prírode, a to, čo nám pomáha a i škodí.

A potom je tu strach. Za boha sa vieme ukryť, ak je niečo dobré, i ak je to zlé a to zlo treba nejako rozumne odôvodniť. Pretože ak Boh niekoho povolá, je to božia vôľa. A tú proste treba rešpektovať. Nejde predsa o to, že čas človeka proste vypršal, či už kvôli zdraviu alebo veku. Nie. Ide o to, že Boh rozhodol… A nič viac? Potom ak niekto umrie a nie je veriaci, tak je v tom nekalá vôľa zlého mága?

Ale kde je tu vôľa bieleho mága? Ak niekto robí bielu mágiu, prečo nezabráni smrti? Zrejme preto, že biely mág sa odvolá na božiu vôľu a teda ak boh rozhodol inak… . A zase som späť pri tom, či riešim mágiu alebo náboženstvo.

Nejdem vás naťahovať a uzavriem to takto. Za tých málo desiatok rokov, čo sa tomuto venujem, som videl pár veriacich a niekoľko pokusov o miešanie mágie a náboženstva. Je to proste paškvil, ktorý nepatrí nikam a neslúži ničomu, len všetko przní. Ak sa chceme venovať mágii, tak ju treba chápať v jej čistej podobe a nevnášať do nej iné prvky. Jednak je to zbytočné a jednak šľachtenie mačko-psa nemá žiadny zmysel.

Ten, kto sa bojí naučiť skutočnú mágiu v jej akomkoľvek odbore, nech ide študovať vieru a náboženstvo. Nech sa stane agitátorom bieleho svetla, ale nech nevnáša nesúlad do mágie neodbornými a nekompetentnými vyjadreniami. Pretože je to následne dekadencia celej mágie.

Tagy: biela mágia, čierna mágia