Sep

Zrnko

Odoslal Amon a zaradil do Postrehy

A tak ako to zrnko prachu na lúke plnej kvetov som si v istej chvíli života uvedomil, že niekedy roky bytia a útrap stoja zato, aby som našiel cestu slobody a skutočného šťastia, pričom iní budú síce v pominuteľnom šťastí a naplnení žiť skôr, ale tak, ako nikdy nechceli a v starobe budú tam, kde ja som pobudol tie dlhé roky útrap medzi ktorými sa z času na čas na mňa z pomedzi kvetov usmialo zo zeme to malé nenápadne zrnko šťastia.

Tento príspevok bol odoslaný v Utorok, September 8th, 2009 o 22:27 a je zaradený pod Postrehy. Môžete sledovať akékoľvek reakcie cez RSS 2.0 feed. Môžete zanechať reakciu, alebo spätná odkaz - trackback z Vašej strány.

5 komentárov

Armen

Či už to bola súťaž o najdlhšiu vetu alebo nie, veľmi krásna myšlienka. Čo už, občas sa dobrovoľne vzdávame niečoho "reálneho" v prospech niečoho "pominuteľného". Alebo je to naopak? Kto môže súdiť cudzie šťastie?

September 9th, 2009 at 00:05

Ašarat

Kým nepoznáš šťastie, dovtedy nepoznáš bolesť. V momente, ako spoznáš šťastie nájdeš obrovskú bolesť, ktorá sa týka vždy len toho, kto to šťastie našiel.
Vraví sa, že všetko je pominuteľné, ale nie je tomu tak.. ver nie je...bolesť, tá ti stále ostane verná až do smrti. A možno aj potom.

September 9th, 2009 at 06:34

Therion

Myslím, že hodnota šťastia spočíva v spomienkach. Kto chce byť v starobe šťastný, mal by si zbierať pekné spomienky. Paradoxom je, že spomienky na šťastné chvíle bývajú niekedy smutné, a spomienky na bolesť bývajú niekedy pekné.

September 9th, 2009 at 08:02

Osse Nuri A