Môj cintorín poznám už 32 rokov, keď som tam prišla prvý krát bol to obrovský prázdny pozemok, kde bolo vidieť  len pár hrobov, bol to totiž nový cintorín.

Iste, tie prvé roky to bolo emocionálne veľmi náročné, no i napriek tomu som tam nachádzala pokoj a pocit bezpečia.  Prečo pocit bezpečia? Možno preto, že môj otec bol jediný človek, ktorý mi tento pocit dával. Takže tie začiatky boli pre mňa osobne ťažké a emocionálne.

Časom tam pribúdali hroby cintorín sa rozrastal a rozrastala sa aj príroda, stromy a kríky rôznych druhov. Po niekoľkých  rokoch to prázdne miesto začalo vyzerať ako cintorín zo všetkým čo k nemu patrí. S tým, ako sa rozrastal a pribúdali hroby sa menila aj energia nielen celého cintorína, ale začali sa vytvárať akési samostatné územia.

Cintorín je zostavený zo samostatných kruhov ktoré navzájom tvoria celok.  Nedá sa povedať, že v každom kruhu je iná energia, ale v niektorých je oveľa výraznejšia a nie je to spôsobené vekom hrobov, či ich počtom. Od začiatku som si robila taký malý rituál, do každého rohu som zakopala mincu, pár kamienkov a poliala alkoholom a olejom.

Prechádzala som  často celý cintorín a myslím, že na začiatku som si len neuvedomila rozdielnosť energie v niektorých častiach územia a tým, že sa tam vytvárali hroby, tak sa tá odlišnosť iba znásobovala, alebo izolovala od vonkajšieho sveta.

Samozrejme mám ten svoj kruh, ktorý ma doslova pritiahol ešte v čase, kedy tam bolo len pár hrobov.

Prosím neodsudzujte ma a keď to nie celkom viete pochopiť, tak ma nekritizujte, ten kruh, kde je pochovaná moja rodina bol vždy pre mňa aj pracovný. Prečo tomu tak bolo je jednoduché, emócie ktoré ma k tomu miestu viazali, boli v rámci energie dostatočne silné na to, aby som ich mohla a vedela využiť v podobe sily ako takej.

Je to miesto spojenia s mojimi predkami, či už v mužskej línií po otcovi, alebo ženskej po mame.
Veď nakoniec aj moja krv nesie DNA mojich predkov. Samozrejme chodievam aj ja tak, ako každý na cintorín aj ako dcéra, sestra, alebo švagriná.

Trošku sa za to aj hanbím, ale až pred pár rokmi som na mojom cintoríne objavila miesto kde pochovávajú bezdomovcov, alebo ľudí ktorí nemajú niekedy ani meno. Nachádza sa v rohu cintorína a je to také odrezané miesto od ostatného priestoru.

Keď som ho našla zostala som stáť ako skamenená neschopná pohybu a ani myslenia. Proste som len stála a pozerala na miesto, kde už niektoré hroby splývali s trávou, niektoré drevené kríže boli zlomené, spráchnivené a niekde už neboli vôbec. Napriek tomu, že za plotom vedie  frekventovaná cesta bolo tam doslova hrobové ticho. Neviem ako dlho som tam stála, iba viem, že som v sebe cítila absolútne prázdno, nič, žiadna myšlienka ani emócia. Tak pocitovo som vedela, že tam nie som vítaná, tak som sa otočila a odišla som odtiaľ preč.

Prešla som celý cintorín a vyšla von a až neskôr som si uvedomila, že som sa neodpojila od toho miesta. To prepojenie sa ťahalo za mnou a čím som bola ďalej, tým ťažšie sa mi kráčalo. Vrátila som sa teda späť, kúpila som veľa kvetín a sviečok. Prišla som k miestu, ktoré bolo veľmi zreteľné ako začiatok a požiadala som o povolenie vstúpiť.

Nedostala som však žiadnu odpoveď, alebo nezachytila som žiadnu odpoveď. Tak som teda vstúpila a na každý hrob, ktorý som vedela identifikovať ako hrob, som položila kvet a zapálila sviečku.  Poďakovala som a vyšla z priestoru, sadla som si opodiaľ a len som sedela, pozorovala, ale nič sa nedialo.  Potom som tam chodievala často a dlhodobo, až som v jednu takúto návštevu veľmi jasne zaregistrovala niečo podobné, ako keby som bola akceptovaná a možno aj pozvaná.

Bola som taká natešená, že som sa poďakovala a odišla domov.  Odišla som hlavne preto, že som nedokázala dostať svoje emócie pod kontrolu a prišlo mi to ako zbytočný hazard v takomto stave tam vkročiť.

Samozrejme som sa o pár dní vrátila a s povolením vkročila. Myslím, že to čakanie stálo za to, pretože keď som tam vstúpila, akoby zvyšok sveta zmizol a ja som bola na rozličných miestach v rozličných obdobiach. Stojí tam veľký a starý strom, pravdepodobne tam stál už od začiatku o to viac som prekvapená, že som to miesto našla až po toľkých rokoch. Najčastejšie sedávam práve pod ním a keď sa mu chce dokáže poskytnúť neuveriteľnú energiu.

Čo sa týka energie, sú tam silné vibrácie a aj na malom mieste veľké energetické rozdiely. Občas je ten priestor taký turbulentný, že sa tam nedá vydržať. A naopak občas je taký prázdny, že sa nedá ani dýchať. Určite sa tam nedá pracovať, alebo ja som toho zatiaľ nie schopná.

A až teraz prichádzam konečne k tomu o čo sa chcem  s vami podeliť.
Posledný rok sa stáva pravidelne, že keď prídem na to miesto  zletia sa  všetky vrany z okolia a sadnú si kúsok odo mňa. Je to fakt zvláštne, občas nevydávajú ani žiadny zvuk. Len sa zletia a zostávajú so mnou niekedy naozaj dlho. Občas len priletia chvíľu pobudnú a potom sa znovu rozletia po celom cintoríne.

Nepripisujem tomu zatiaľ nejakú zvláštnu dôležitosť, iba je to taký divný pocit. Nikdy ale neprídu do môjho kruhu a ani do kruhu kde je náš rodinný hrob.

Viem, že vrany majú nálepku smrti sú s ňou spájané, ale tiež sú inteligentné, žijú v kŕdľoch a majú len jedného partnera. Dožívajú  sa 20 rokov a sú teritoriálne.
Takže možno len vo mne vidia  votrelca, ktorý im chce zabrať ich územie. A možno ma poznajú iba ja som si ich doteraz nevšímala.

Človek by sa asi mal občas zastaviť a obzrieť sa okolo seba, či mu náhodou neuniká niečo, čo možno má rovno pred očami, ale nie je to schopný vidieť.  Mňa takéto zastavene priviedlo k tomu, že som sa vrátila na začiatok, teda do roku 1984 a znovu sa učím spoznávať môj cintorín.
Je úžasné, čo všetko som objavila a už ma ani tak netrápi, čo všetko mi unikalo, pretože som získala nový pohľad alebo nový uhol pohľadu a je to veľmi osviežujúce, inšpirujúce, je to proste zábavné.

A z pohľadu mágie resp. výučby mágie je dôležité sa naučiť vnímať detaily okolo nás, vedieť si ten celok rozmeniť na drobné. I keď si myslíme, že to robíme,  je dobré to možno skúsiť inak. Možno zmeniť spôsob ako prichádzame do priestoru, ako ho vnímame, ako žiadame o povolenie vstúpiť atď.

Ja som napríklad jednu návštevu cintorínu venovala stromom, počítala som koľko ich je, aké sú to druhy atď. Alebo som prešla všetky hroby a počítala jednotlivé krstné mená. Je neuveriteľné koľko nových vecí som objavila.

Viete si vybaviť cestu do kaštieľa?  Viete koľko miestností a okien  kaštieľ má? Takto by som mohla  pokračovať, ide mi len o to, že možno nejakou rutinou strácame zmysel pre detaily, čo je pre nás na škodu, pretože  práve tie môžu byť dôležité.

Možno sa aj vám podarí tiež nájsť niečo nové, ten svoj nový uhol pohľadu.

Tagy: čierna mágia, Mágia, okultizmus, škola mágie, výučba mágie