Priatelia a opäť niečo z histórie, čo som našiel v archívoch.

Ako vnímať paralelné svety

Paralelné svety sú súčasťou nášho prostredia, ale čas a priestor je v týchto svetoch veľmi relatívny. V našom ponímaní môže byť niečo úplne blízko, ale v ponímaní duše či astrálnej bytosti to bude neskutočne ďaleko.
Paralelný svet je viazaný na život. Napríklad na Marse v tejto chvíli život nie je. Paralelný svet je všade vo voľnom priestore okolo nás, zatiaľ čo napríklad tiene sú viazané na určité pevné body – múr, skala, stena, buď nejaký prírodný alebo umelo vybudovaný útvar. Paralelné svety sú voľne v priestore. Môžeme si to priblížiť ako určité vlnenie vzduchu a môžeme povedať, že ako by za tým vlnením je paralelný svet. Mozog toto ale nedokáže prijať a absorbovať, takže to potrebujeme ľuďom nejako priblížiť napríklad ako určitú miestnosť, kde sa venujeme mágii. Je to určitý paralelný svet, vojdeme doňho zvonku a už sme vo svete paralelnom voči tomu fyzickému. Tiež to patrí do fyzického sveta, ale súčasne to tvorí paralelu toho, čo sme a čo predstavujeme. Existujeme vo fyzickom svete a tu žijeme ten svoj paralelný život.
Za závesom máme dvere. Ale kým nám ich niekto neukáže, tak tomu môžeme ale nemusíme veriť tak isto, ako môžeme ale nemusíme veriť tomu, že existuje nejaký paralelný svet len preto, že to niekto tvrdí. Kým nám niekto ten záves neodtiahne, tak je to len o tej dôvere, či veríme tomu, kde tie dvere sú. Keď nám niekto povie, že kde tie dvere sú a my nabúrame do steny, tak už nebudeme veriť ani tomu, že vôbec nejaké dvere a svet za nimi existuje. A práve tu môže nastať chyba, že niekto zle vysvetlí, kde sú dvere. Lebo oni tam v skutočnosti budú. Existuje paralelný svet v tomto svete fyzicky? Existuje svet za tými dverami? Existuje. My ho však nevidíme. A takýmto závesom je aj náš časopriestor oddelený od toho paralelného.
Ak chceme niekomu vysvetliť, kde je paralelný svet, musíme to vysvetľovať na príkladoch a kresliť obrázky, lebo ľudský mozog potrebuje veci vidieť, počuť, hmatať a presvedčiť sa o nich. Jedine veriaci človek, ak je vo viere od malička vychovávaný, nepotrebuje empirický dôkaz na existenciu Boha. Ale aký empirický dôkaz vieme poskytnúť k existencii paralelných svetov? Snáď len tieto nevysvetliteľné javy a dôkazy toho, že ja som ako Veľkňaz prekročil isté hranice a viem povedať, čo je za nimi. Ale mozog človeka, ktorý za tými hranicami nikdy nebol, potrebuje vysvetlenie, ako si má predstaviť to spájanie s pôvodným paralelným svetom, potrebuje sa o niečo oprieť. Na spojenie s pôvodným paralelným svetom je vhodné postaviť si tam nejakú bytosť, sochu alebo artefakt a povedať, že toto bude zosobňovať bytosť, svet a bod, na ktorý sa chceme upriamiť. Ľudia sa nevedia hýbať v čase a priestore tak, že by pochopili, kde sú časopriestorové smyčky.
Niekedy ideme pracovať do podzemia kvôli tieňom, lebo vieme, že tam prebývajú. Ale to neznamená, že ten istý úkon by som nevedel urobiť aj z domu. Niektoré miesta na zemi majú výnimočné vyžarovanie energii, napríklad miesta, kde boli časopriestorové brány, či dimenzné brány, ktoré sme strážili. To sú určité body a miesta, ku ktorým aj ja musím prísť fyzicky. Ale v princípe keď chcem niečo robiť tak tam, kde chcem pracovať, si proste ten priestor viem vytvoriť, privolať tie bytosti a pracovať s nimi.
Paralelný svet vnímajme v priestore, snažme sa pozerať očami, vnímať energie a anomálie, pohyby a geopatogénne zóny. Všetko musíme vnímať, na všetko sa sústrediť, všetko spoznávať, ohmatávať, precítiť, vyslať svoje vedomie a pozrieť sa, čo niekde cítime a podobne.

Svet ticha
Svet ticha je jedným z najúžasnejších svetov. Je to absolútne ticho a absolútna tma. Svet ticha je súčasťou noci, súčasťou sveta temna. V tme na nejakom miesta sa nám môže vytvoriť projekcia, vidíme symboly a rôzne deje a bytosti z tohto sveta nám môžu takto odovzdať svoje vedomosti a danosti, aby sme ich potom vedeli používať. To znamená, že ušetríme kopu času, kým by sme niektoré informácie hľadali v knihách. Lebo niekedy kvôli jednej vete musí človek prečítať aj štyri knihy. A ešte som nevidel človeka, ktorý by len podľa knihy vedel tieto veci reálne robiť.
Svet ticha je spojený so svetom temna. Neodporúčam skúšať také extrémy ako ľahnúť si do truhly a nechať sa zakopať. Skôr považujem za vhodné byť sám v uzavretej temnej miestnosti v úplnom tichu. Na toto boli kedysi vytvárané podzemné kobky, kde boli učenci a mágovia zasväcovaní. Človeka tam zatvorili a cez určité udalosti prebehlo zasvätenie. Kedysi som chcel toto s našimi Veľkňazmi robiť, ale nenašiel som odvahu zobrať na seba zodpovednosť, keď sa im tam niečo stane. Nikdy nevieme, čo tam uvidí a ako uvidí a ako to spracuje. Aj preto je dôležité vedieť ovládnuť a prekonať svoj strach. Toto však musí byť osobné rozhodnutie človeka. Tiež je dôležité dať o sebe vedieť, aby niekto vedel, kde ten človek je a čo robí.

Cesta duše krátko po smrti
Duša sa po smrti tela vždy bude ešte štruktúrovať a prispôsobovať súžitiu s telom. Tunel sa môže začať otvárať v jednom bode a končiť o pár centimetrov vedľa, ale pre tú dušu to bude obrovská vzdialenosť niekoľkých mnoho rokov, možno desaťročí, alebo storočia. Pre nás je to len sekunde. Duša sa počas cestovania tunelom niekedy dokáže spojiť s ľuďmi, lebo je v tom istom čase a priestore ako aj my. Hovorí sa, že mŕtvi sa často vracajú domov, lebo sú so svojím domovom spojení. Toto môže a nemusí byť pravda. Človek zomrie napríklad v nemocnici a vie sa napojiť na svoj domov. Vie nájsť človeka, ktorý môže byť tisícky kilometrov ďaleko. Duša dokáže vyprodukovať určitú energiu a prejaví sa vo fyzickom svete napríklad tak, že niečo v dome spadne a podobne. Všetko, čo sa deje, sa deje v našom priestore, ale predsa súčasne aj v inom priestore. Duša sa už síce pohybuje v inej časovej sekvencii ako my, ale ešte stále môže zasahovať do fyzického sveta, prísť sa akoby rozlúčiť.

Spájanie sa so svetom mŕtvych
Pri spájaní sa s paralelnými svetmi ide v prvom rade o pochopenie. Treba pochopiť, ako oni vnímajú nás. Ja som sa veľa rokov venoval tomu, aby som pochopil svet mŕtvych. Najprv som sa s ním spájal tým najjednoduchším spôsobom ako som vedel – vysielal som svoje vedomie do hrobov, pozeral som sa do nich a snažil som sa precítiť mŕtvych, ich pozostatky, telá, ktoré tam tleli a rozpoznával som jednotlivé energie. V rámci pôdy som musel vedieť povedať napríklad koľko mŕtvol je v konkrétnom hrobe pochovaných. Išiel som dolu k mŕtvym, snažil som sa pochopiť, čo sa v tých hroboch deje. Paradoxne je v hroboch veľmi živo. Mnoho duší ostáva spolu s emočným telom dlho pripútaných k hrobu. Nevracajú sa späť domov, ale ostávajú pri hrobe a nejde pri tom ani o to, či sa im otvorí alebo neotvorí tunel do paralelného sveta. Takéto telá sa potom rozkladajú oveľa pomalšie, akoby duša zabraňovala rozkladu tela. Pri niektorých mŕtvych sa telo začne rozkladať už o dve-tri hodiny, lebo duša sa od tela odpútala a ono sa začalo okamžite rozkladať. Ten rozklad môže byť ovplyvnený napríklad aj chemoterapiou a podobne – takéto telo sa nebude rýchlo rozkladať. Ale sú ľudia, ktorí zomrú relatívne zdraví a vlastne náhodou a ich telo nezačne zapáchať ani po týždni. Je to preto, že duša je v šoku a ešte sa silou-mocou drží pri tele. Niekedy pri náhodnom úmrtí doslova vidíme dušu vibrovať tesne nad telom, ako sa snaží dostať sa naspäť do tela. Toto môže niekedy vidieť aj málo senzitívny človek. Niekedy sa môže zdať, že človek akoby dýchal, ale v skutočnosti nedýcha, len jeho duša sa snažila dostať späť a žiť, lebo ešte nebola pripravená na odchod. Niekto možno aj mal predurčené odísť, ale počas života si nijako smrť nepripúšťal a tak duša nebola pripravená na smrť a bojovala o život.

Vstup do paralelného sveta
Vstup do sveta paralely nie je ani tak krokom fyzickým, ako skôr krokom mentálnym, duševným. Musíme vedieť akoby vystúpiť zo svojho tela a preniesť svoje vedomie inam. Je to dosť náročné popísať aj urobiť a málo ľudí to za mnou zopakovalo. Ja som do paralelných svetov vstupoval tak, že som si bol vedomý toho, že spájam svoju dušu s tým svetom, ktorý ja považujem za svoj domov a nevadí mi, že tam svoju dušu ukotvím a po smrti sa dostane tam. Skôr naopak, je to môj domov a tam sa chcem vrátiť. To je moje presvedčenie. Urobil som ten krok k sebe domov. Veľa ľudí sa toho bálo asi aj preto, že keby to mali za mnou zopakovať, tak to nezopakujú. Existujú rôzne mantry a znaky, cez ktoré sa môžu aj iní kolegovia spájať s paralelnými svetmi, požiadať ich o pomoc a dostanú odtiaľ energiu a na oplátku energiu, ktorú vyprodukujú, budú vracať do toho paralelného sveta.
Pri vstupe do paralelného sveta som musel svojím spôsobom vystúpiť z tela, prekročiť hranice časopriestoru a zase sa vrátiť späť. V našom fyzickom svete to trvalo možno niekoľko minút. V paralelných svetoch sú dva časy. Tu prebehlo niekoľko minút a tam mohlo prejsť aj niekoľko rokov, alebo tu môže prebehnúť niekoľko rokov a tam sú to len minúty.

Tagy: čierna mágia, Mágia, okultizmus, škola mágie, výučba mágie