Izba páchla zatuchlinou akoby sa o ňu nik nestaral niekoľko rokov. Z hrdzavej trubky nad umývadlom kvapkala voda pričom taktiež hrdzavé kohútiky boli dotiahnuté. Zvuk každej dopadnutej kvapky do útrob umývadla predstavoval akoby čas plynúci v tejto zvláštnej miestnosti.

Koberec, sťaby indického pôvodu zdobil zástup neusporiadane rozhádzaných a povaľujúcich sa ohorkov z cigariet. Pomedzi ne ako lyžiar na slalome zo strmého kopca sa váľali prázdne fľaše od alkoholu. Tieto fľašky matne pripomínajúce jeho naplnenia a následne vyprázdnenia transformujúce jeho životné vrchole a pády nemal ani za nutné či povinné odpratať spolu s tou ďalšou háveďou krášliacou jeho jednoizbový byt. V kúte stolík z roku 1976, ktorý kúpili ešte jeho rodičia a on si ho od nich odobral ešte pred odchodom do Bratislavy ako matnú spomienku na dar, ktorý bol určený pod čiernobiely televízor Merkúr, ktorý dostal k stolíku ako nostalgickú spomienku na časy minulé. No tu, v tejto miestnosti nebolo už ani jedného, ani minulosti, ani prítomnosti a dokonca ani budúcnosti. Potuchlina, smrad a nečistota vo vrcholovom štádiu hraničiaca zo začínajúcou plesňou ktorú začalo badateľne vidieť po stenách formovala celú túto atmosféru ku nie len esteticky blížiacemu sa koncu vo forme smrti. Sprcha zívala prázdnotou ako aj chladnička, či šatník v predsienke tohto jednoizbového bytu v ktorom ešte žil. Roleta zafarbená do šedej farby prepúšťala sotva akýkoľvek lúč denného svetla prichádzajúceho spoza okna. Bolo na nej vidieť len tmavé obrysy budov, ktoré sa nachádzali naproti domu, v ktorom je tento zdanlivo opísaný byt. V strede miestnosti bolo staré kreslo, ktorého povrch bol nasatý prachom a pri každom sadnutí, či postavení sa z neho zanechával v svojom blízkom okolí lietajúci prach ako keď v zime poletuje vetrom prvý sneh. On, zarastený, pribratý a zronený sedí už druhý deň schovaný pred zrakom ľudí a života ako takého v ňom a dopíja piatu fľašu červeného vína, ktoré si kúpil z peňazí, čo vyžobral na ulici. Pri jeho nohách leží pes, ktorý mu zostal ako niečo posledné, fyzické na báze priateľstva, čiže posledný priateľ. Ten ošumelý a zanedbaný ako jeho pán leží, prípadne občas štekne, keď potrebuje ísť von, no napriek tomu vždy nájde miesto v izbe, kde si jeho vychádzku vynahradí z povinnej nutnosti.

Druhý deň ráno sa opäť nič nezvyčajného nedeje ako v spomínanom vyššie opísanom opise, akurát s jedným rozdielom. Došiel alkohol a pán bytu začal prichádzať o liek proti trpkosti jeho vlastného osudu a života, ktorú takto liečil. Niekoľko minút sedel a pozeral na zvratky, ktoré boli na jeho svetri, ktorý dostal k svojim 30 narodeninám od ešte vtedajšej rodiny, ktorú mal. Prišlo mu to na pár sekúnd ľúto, ale jeho tlsté a neošemetné telo predpovedalo, že tento myšlienkový fakt nemá v jeho mysli miesto a ani si ho už tak ľahko nenájde a tak nastala jeho takmer každodenná trauma, a to vstať z kresla, ísť do kúpeľne a opláchnuť si aspoň tvár, pretože to bolo to posledné čo ešte ako tak z hľadiska nejakej sociálnej morálky, či hygieny vykonával. A tak horko-ťažko sa postavil z kresla v ktorom sedel a zároveň ho sprevádzal aj prach rokmi usadený v kresle. Ako prvé neurobil krok, či dva, ale nasledoval pád. Pád k zemi, pretože jeho telo bolo oslabené a jeho váha bola nadmerná, čím ako niekto hovorí, logicky musel dopadnúť k zemi. Telo pokryté jazvami, modrinami pripomínajúce jeho zanedbaný byt a z určitého pohľadu celý ten pekelne demagogický obraz života celého ľudstva prameniaceho z prahnutí po ilúzií v nejasnej spomienke na myšlienku prvopočiatku a poznania ako takého. Pri jeho tele ležiacom na zemi prešlo verbálne jeho ústami množstvo nadávok na celý svet, vrátane spomienok na mňa, ale aj na teba, či na nás všetkých. Všetci a všetko bolo súčasťou jeho otrávenej mysle zo života a poznania, ktorým prešiel a do ktorého ho zasvätili. Cítil, že ten pád nebol jeho prvý ale zároveň pociťoval, že zrejme posledný. Jeho viečka sa veľmi pomaly otvárali a zatvárali, ako jeho dvere na byte, ktoré vŕzgali a dlho im nik nedal „šťavu“ vo forme oleja, či inej látky, ktorá by ich otváranie spravila ľahkým a tichým, ako boli jeho oči preplnené dávno predtým, ako prišiel o všetko, čo kedy mal. V spomienkach na zlý svet začal premýšľať aj nad tým, ako voľakedy učil svojich žiakov, ktorí sa vydali iným smerom, ako mal voľakedy svoje vysoké spoločenské postavenie, ktoré ako rýchlo prišlo, ešte skôr z jeho života odišlo a tak v slinách, ktoré mu vytekali z úst, ktorými pritom ešte aj dýchal mali v sebe štipku ľútosti a smútkov všetkých tých prehratých a vyhratých hier a zápalov, ktoré tak dlho po strádal práve pripomínajúcich akoby slzy v tých slinách.

Nechcel už žiť. Nemal dôvod a tak si ho vždy takmer každý deň, pokiaľ bol aspoň trochu pri vedomí nejakým spôsobom vykresľoval ako maliar keď začína maľovať obraz. Tu a teraz však niečo bolo iné. Spomienka na žiakov a spoločnosť sa mu vynárala čoraz častejšie a tak telo v chaose a neistote fyzickej začínalo mierne pociťovať psychický kolaps, ktorý predznamenával zmenu, ktoré ešte len pomaly začalo pociťovať na vedomej báze. V tých jeho spomienkach, ktoré sa kotúľali po hranách jeho tmavej, pologuľatej misy mysle sa miestami vyskytovalo niečo svetlé, majestátne, čisté až božské. Áno, bola to spomienka na vek, kedy sa cítil byť jednotný s niečím čomu a s niekým komu veril. Spomínal na to spájanie, zlučovanie a zjednocovanie, v ktorom vždy skutočne pociťoval silu, svoje miesto, svoje meno a svoje skutočné poslanie, ktoré bolo akoby jedným nevyčerpateľným zdrojom z ktorého vždy čerpal na svojom vrchole, z ktorého prudko spadol po rozpade spolku. Nedokázal prekonať ilúziu jednotnosti v ktorú v tých dobách veril, pretože ho postretlo vlastné ego, ktoré si myslel, že už dávno pokoril, skrotil a ovládol, avšak až na vrchole zistil, že tomu tak ani z ďaleka nebolo. Prišiel nato, že tým, že sa stal niekým a niečím v rámci nejakého celku sa mu len pootvorili dvere k ceste sebapoznania. Tu, pocítil prvý kameň úrazu. Tu pocítil akoby prvé detské kroky k niečomu, čo mu bol i napriek danému poznaniu neznáme.

Roky jeho života plynuli a on sa utápal v tom, že rozpad, ktorý nastal bude mať ďalekosiahle následky a ten trest si odpyká každý, kto sa mu v tom postavení, ktoré mal postavil na odpor. Individuálne záujmy premenené do prahnutí po moci a sile nato, aby zastával piedestál ho dokopali do posledného možného životného kolobehu v rámci fyzického bytia. A tak teraz na zemi stále len letmo pootváral a zatváral viečka a jeho oči videli jasnú, svetelne kryštalizujúcu sa bytosť, ktorá stála pri ňom a s úsmevom na tvári mu rukou, zahalenou jemným závojom ukazovala aby povstal. On zatiaľ len pozeral. Pozeral a spomínal na zbierku kníh, ktorú mal ešte v knižnici, ktorú mal v kúte, kde mal teraz len na zemi opadanú omietku a hŕbu fliaš od vína. Jeho pohľad, resp. jeho oči začala zaplavovať voda, ako keď v Egypte prišlo obdobie prívalovej vody a roľníci sa pomaly sťahovali z polí a pozorovali zavlaženie pestovanej úrody. Utópia a beznádej mu vychádzala ako slza za slzou a on pomaličky dospieval ako keď sa z dieťaťa stáva dospelý. Dospieval k tomu, že sa bude musieť vzoprieť svojou vôľou osudu a samému sebe tak, ako to už urobil mnoho krát, ale tento krát začínal cítiť, že to bude inak ako doposiaľ. Tieto pocity boli iné. Cítil to celé inak. Začal chápať, že nebude vstávať kvôli nejakému cieľu ale kvôli tomu, čo ho vždy držalo nad hladinou a to kvôli lodi. Lodi na ktorej nebol len sám sebou a sám, ale bolo ich tam viac. Viac jeho druhu, viacej tých, čo sa plavili do neznámych končín vesmíru za poznaním, ktoré rozosievali ako práve tí Egypťania na svojich poliach a časom sledovali príliv a odliv, ktorý nespôsoboval len skazu ale hlavne úrodu a obživu pre ďalšie generácie. A túto myšlienku, po ktorej tak vo svojich alkoholom obalených sférach mysle pátral teraz mal pred sebou ako bytosť z iných svetov, ktorá čakala na nové znovuzrodenie. V tom momente sa zaprel ľavou rukou o zem a pravou sa chytil pomaly kresla v ktorom ešte donedávna sedel a utápal sa v ňom ako v programe, ktorý bol vo vrcholovom štádiu rozkladu. Postavil sa a stál vedľa bytosti, ktorá na neho pozerala jemne vážnym pohľadom. Pretrel si oči a slzy mu rozmazávali špinu na dlaniach, ako keď maliar robí finálne linky na obraze. Z hlboká sa nadýchol a vykročil smerom do jeho malej kúpeľne. Pootvoril polo rozbité dvere a zasvietil. Oproti dverám uvidel zrkadlo a v ňom svoj nezobrazený obraz vo forme odrazu. Zostal prekvapený. Podišiel bližšie k nemu a nič v ňom naďalej nevidel. Strach mu začal chodiť po chrbte a zimomriavky mu začali robiť spoločne s kvapkami potu spoločnosť v tejto zdanlivo nepríjemnej situácií. Začal sa prekvapene v kúpeľni pozerať okolo seba a cítil, že niečo je inak. Okamžite vybehol z kúpeľne do izby. Bytosť tam už nebola. Izba bola čistá s pekným nábytkom a v jej strede bola nová sedačka. Z vedľajšej izby prišla jeho žena Ester a pozrela sa na neho s dodatkom: „Miláčik, čo tu robíš? Veď sú štyri hodiny ráno. Poď spať a nerob taký hluk až deti nezobudíš.“. Nechápavo sa pozrel na svoju ženu, otočil sa a tichým krokom sa vrátil späť do kúpeľne. V zrkadle uvidel sám seba, svoje orieškové oči a čistú oholenú tvár. Nechápal. Zrazu sa v zrkadle objavila aj tvár jeho Ester. Tá len s úsmevom na tvári poznamenala: „Milujem ťa.“. Pristúpila k nemu, chytila ho jednou rukou za dlaň a pevne ju zovrela. Druhou rukou zhasla v kúpeľni a s úsmevom povedala: „Poď ideme sa milovať. Pripadáš mi ako nikdy predtým, vlastne ako vždy“.