O strachu
Každý, kto už nejakú dobu pobudol v našom spoločenstve, či sa prelistoval článkami tu na blogoch, určite zachytil tému strach. Teoreticky tomu všetci rozumieme, vieme, ako by to malo asi fungovať, je nám to na rozumovej úrovni jasné. Sranda príde, keď to treba použiť v praxi.
Jedna vec je zvládnutie a prekonanie bežného strachu, napríklad z uzavretých priestorov, z tmy, z výšky a podobne. Tam ide o silu vôle človeka, ktorý sa rozhodne, že s týmto svojím nedostatkom ide zabojovať, stanoví si jasný cieľ a prekoná sa. Najprv treba ten strach spoznať, pripustiť si ho, dohľadať vo svojom vnútri momenty, z ktorých tento strach pramení, nájsť jeho maximum a tak postupne malými krôčikmi prídeme na to, že už na nás nemá dosah. Možno si povieme, že táto téma je pre nás vybavená a môžeme sa veselo hrnúť dopredu.
Tým však problém strachu ešte nekončí. Keď sa dostaneme do pozície, že sme sami so sebou zatvorení v podzemí na mieste, kde sa vyskytujú rôzne jemnohmotné bytosti, začne pojem strachu naberať zrazu úplne nový rozmer (pokiaľ nie sme úplne mimo kontextu, čo zvyknem volať “odvahou z nevedomosti”). Tu už má svoje miesto aj pojem strach z neznámeho. Ak sme emóciu strachu ako takú nespoznali dôkladne, nemáme zmapované jej pôsobenie na naše Ja, nepoznáme sami seba a svoje reakcie – vedomé či podvedomé – dostatočne dôkladne, môže nás všeličo nepríjemne zaskočiť. To už má iba krôčik k úplnému premknutiu vnútra strachom, k šoku a následnému bloku, ktorý nás môže na našej ceste na dlhú dobu zastaviť, lebo jednoducho nebudeme schopní vnímať. Psychika človeka je krehká a ak mozog prichádza do styku s podnetmi, ktoré ešte nemá vnútorne spracované a prijaté, môže sa to jednoducho povedané zvrtnúť. Začiatočnícke šťastie je fajn, ale až čas a reálne skúsenosti preveria naše skutočné spracovanie strachu v našom vnútri.
K zaujímavým momentom dochádza vtedy, keď sa s nami začne náš vlastný mozog zahrávať. Bude nám predhadzovať rôzne pocity a myšlienky, strašidelné obrazy, ktoré aj keď na logickej úrovni odfiltrujeme, predsa len v nás niečo nahlodajú, rozvibrujú nervovú sústavu a začneme sa sami seba pýtať, či to nemá predsa nejaký reálny základ, že reagujeme na nejaký podnet práve takto. A začneme strach púšťať do svojho vnútra. Najprv je to iba jemnučký pocit neistoty, ktorý ale dokáže postupne a nenápadne nabrať veľmi nepríjemné rozmery. Zrazu vidíme za každým rohom strašidlo ako keď sme boli malé deti. Fantázia sa rozbehne na plné obrátky a z nášho pozorovania daného priestoru ostane len znôška obávaných predstáv a náhodných výplodov mozgu. Ak sa aj prekonáme a nevezmeme nohy na plecia, v takomto rozpoložení proste stratíme kontakt s realitou, ktorú sme pôvodne prišli pozorovať.
Ďalšou rovinou je pôsobenie určitých jemnohmotných bytostí, ktoré sa s nami tiež dokážu v niektorých momentoch zaujímavo pohrať. Z nášho podvedomia sa začnú vyplavovať strachy a pocity, na ktoré sme už možno dávno zabudli. Zrazu sú však naspäť, podporené celkovou neistotou a nedostatkom kontroly nad danou situáciou. Tu prichádza moment, kedy sa vnútorne pripravený človek dokáže v situácii rýchlo zorientovať, svoje pocity trefne a bez skreslenia zanalyzuje, nezačne sa hrať na hrdinu, ani nezdupká z bojiska, ale reaguje primerane okolnostiam. Dôležité je tiež vedieť sa ovládnuť smerom dovonku, nezaútočiť na nič z toho, čo vnímame. To, že sa v nás začal tento strach prejavovať, nemusí byť útok nejakej bytosti na našu osobu, ale len zrkadlo našej vlastnej odfláknutej prípravy a nedostatočné zmapovanie svojho vnútorného sveta.
Ak sa v tejto situácií rozhliadneme a pochopíme, čo sa s nami deje, sme na dobrej ceste si v sebe veľmi rýchlo urobiť poriadok, čo nám umožní pokračovať v pozorovaní nerušene ďalej. Tieto fázy môžu počas tréningového pozorovania prísť aj niekoľko krát, vždy možno trošku iné – intenzitou aj typom. Ide o to, či vieme, do čoho lezieme a s čím sa potýkame, či poznáme pravidlá tejto hry, alebo si to len myslíme. Omyl nás môže vyjsť draho.
Taktiež ak sami seba presvedčíme, že sme hrdinovia dňa a my predsa neujdeme pred prvým náznakom strachu, môžeme nepríjemne naraziť na vlastné ego. Totiž strach môže byť aj intuitívny, priestor nás môže upozorňovať na blížiace sa nebezpečenstvo – napríklad fyzické ohrozenie. A my tento signál vo svojej nadutosti a nevedomosti jednoducho zaplašíme, aby sme nevyzerali ako zbabelci. Opäť si tým len nastavíme zrkadlo toho, ako máme tému strach nezvládnutú, keď nedokážeme tieto jeho jednotlivé formy jasne odlíšiť a zamieňame si ich hore-dole podľa toho, ako nám práve naše ego velí.
Opäť raz prichádzame k bodu, kedy je potrebné si uvedomiť, čo všetko práca s mágiou obnáša, až do akých detailov v práci so svojím vnútrom musí človek ísť, aby všetky tieto nuansy dokázal rozpoznať a spracovať. Nestačí niečo len pochopiť na teoretickej úrovni. To nie je problém, veď ak je téma zrozumiteľne vysvetlená, priemerne inteligentný človek to pochopí aj keď nechce. Tu však práca nekončí, ale práve ešte len začína. Musíme s tým vedieť v sebe pracovať a toto nám nikto na žiadnej prednáške do hlavy lievikom nenaleje. Učiteľ nás môže navigovať, usmerňovať a poskytovať dôležitú spätnú väzbu, ale „odsedieť“ si to musíme aj tak len sami. To sú hodiny práce so svojím vlastným vnútrom, ktoré jednoducho neobídeme, ak sa na tejto ceste chceme niekam posunúť.
Tagy: čierna mágia, Mágia, výučba mágie
9 komentárov
Zanechajte reakciu
Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.