Dnešným príspevkom sa dostávame do druhej časti práce “Emócie a prepínanie”. Postupne budú uverejňované články (kapitoly z tejto práce), venované technike zvanej Prepínanie, ktorá súvisí aj s emóciami a ponúka ešte niečo navyše. Technika prepínania je jeden zo základov, na ktorých stojí praktická mágia.

Prepínanie je užitočný a vcelku mocný nástroj. Prepnutie je stav, ktorého cieľom vo všeobecnosti je zabezpečiť si, aby nás pri vykonávaní určitej činnosti nerušili interné či externé faktory, ktoré sú nepodstatné resp. kontraproduktívne pre danú činnosť.

Všetci máme vo svojom živote veľmi veľké množstvo rôznych úloh a rolí. Žijeme na viacerých úrovniach. Máme civilnú rovinu (osobný, rodinný, partnerský život, máme svoju profesiu a pracovný život, rôzne záujmy, činnosti, okruhy priateľov) a máme tu aj rovinu mágie a duchovného života, ktorý časom môže začať byť fakt že pestrý. Pri tomto bohatom spektre životných rolí sa hromadia problémy s nimi súvisiace, ba život niekedy veľmi rád „zariadi“, že sa náhle toho nakopí naraz fakt veľa.

Ak by sme sa snažili trápiť sa všetkými starosťami naraz, ponechať svoj mozog bez akéhokoľvek korigovania prechádzať svojvoľne z jednej oblasti do úplne inej a keby sme všetky problémy a všetky oblasti vnímali ako navzájom prepojené, úplne nás to zahltí, bleskove upadneme do emócie preťaženia, stresu, potom strachu, potom zúfalstva a po špirále nadol, možno až do chorobných stavov, ako nabaľujúca a valiaca sa lavína.

Prepínanie nám pomáha práve v tom, aby sa nám záležitosti nemiešali a problémy nám nezačali tlačiť na mozog a paralyzovať nás.

Asociačná a disociačná schopnosť mozgu

Náš mozog má jednu veľmi užitočnú funkcionalitu, je to schopnosť asociovať. Asociácia je psychologický pojem, ktorý pochádza z latinčiny – associatio – združovanie, spájanie. Vďaka asociovaniu sa učíme súvislosti medzi pojmami, vzťahy medzi objektmi, asociatívne funguje naša pamäť aj logika. Mozog človeka má prirodzenú snahu poprepájať všetko do jedného celku – budovať integritu. Seba samého človek vníma ako jednu osobnosť, jedno indivíduum.

Mozog človeka má rovnako aj presne opačnú schopnosť – disociácia. Táto schopnosť mysle slúži na sebaochranu. K disociácii dochádza v miernejších variantoch napríklad vtedy, keď vytesníme nepríjemné skutočnosti, alebo emočne bolestivé spomienky.

Vo vážnejších variantoch, pod vplyvom silnej úzkosti, stresu, či traumy, môže sa prejaviť syndróm depersonalizácie (pocit odpojenia sa od seba, akoby som bol zrazu iba pozorovateľ seba), derealizácie (pocit, že svet naokolo nie je skutočný). Vrcholom je disociatívna porucha identity – duševná choroba vznikajúca vplyvom enormnej traumy, kedy sa v mysli odštiepi jedno alebo viaceré nové „ja“. Dokonca jedno o druhom nemusia ani vedieť a človek trpí výpadkami pamäti, keďže raz žije jednu osobnosť, raz inú osobnosť, a každá osobnosť operuje s absolútne samostatnými a oddelenými kapacitami mozgu. Tieto osobnosti môžu byť navzájom naozaj totálne odlišné, majú iné meno, iný vek, dokonca iné pohlavie, iné vlastnosti, iné emócie, iné záujmy… Sebazáchovné schopnosti mysle sú úchvatné.

Čítala som publikáciu [4], ktorá bola jednak pútavým rozprávaním príbehu a súčasne psychoanalýzou ženy, ktorá bola od útleho detstva desiatky rokov vystavovaná traumám, o ktorých bolo ťažké už len čítať a určite si ich nechceme ani len poriadne predstaviť. U nej sa vyvinula disociatívna porucha v rozsahu desiatok rozličných osobností. Bol to úchvatný a komplexný systém osobností. Niektoré sa spolu priatelili a podporovali, iné proti sebe bojovali, niektoré ani len nevedeli o existencii iných. Mala osobnosti, ktoré boli úplne šťastné a zdravé, a mala osobnosti určené na znášanie utrpenia, aby tie šťastné mohli aj naďalej zostať šťastné. Switche medzi alter-egami a s tým súvisiace totálne výpadky pamäte boli bohužiaľ na dennom poriadku.

Týmto som chcela iba poukázať, že ľudský mozog dokáže vytvoriť prispôsobovaním svojich neurónových štruktúr neuveriteľné až extrémne divy. Preto si môžeme vychovávať tento svoj orgán tak, aby nám vždy dobre slúžil a pomáhal a aby náš život bol na všetkých úrovniach zdravo fungujúci a „uprataný“. A v oblasti mágie, aby dokázal nerušene a dobre spracovávať impulzy, ktoré nás stretávajú na jemnohmotnej a duševnej úrovni.

Disociatívnu schopnosť využívame aj v bežných prípadoch – napríklad bežné denné snívanie s otvorenými očami, alebo keď sa koncentrujeme a sme tak pohrúžení do nejakej zaujímavej činnosti, že zabudneme na všetko ostatné, na okolie, na všetky svoje problémy. Alebo keď sa pri meditovaní dostaneme do alfa hladiny, pohrúžime sa do seba a prestaneme počuť aj hlas navádzajúceho či sprievodnú hudbu…
A o niečo podobné ide aj pri prepínaní.

Pri prepínaní nejde iba o sústredenie, koncentráciu, aj keď je sústredenie nedielnou súčasťou prepínania.
Ide o to, že sa nám zapnú celé súvisiace bloky v mozgu a zvýšia svoju aktivitu, kým iné nesúvisiace časti ostanú pasívne. Aktivuje sa všetko to, čo v danej „roli“ či „osobnosti“ potrebujeme ku konaniu, preto konáme omnoho výkonnejšie a môžeme používať a rozvíjať aj schopnosti/zručnosti, ktorými v inej „role“ nedisponujeme. Naopak v úzadí zostanú kapacity, vlastnosti či schopnosti, ktoré inde využívame, ale tu by nám zavadzali.

Budeme si uvedomovať rozdiely v našom fungovaní, rozdiely medzi jednotlivými rovinami. Prepnutie znamená dokázať si uvedomovať a prežívať odlišnosti v tom, akí sme a kým sme v jednej role/úrovni, a akí sme a kým sme v inej role/úrovni.

Naše úsilie vyjadruje ešte iný psychologický pojem – adaptácia. Adaptačné mechanizmy predstavujú proces aktívneho prispôsobovania sa mozgu voči podmienkam vonkajšieho prostredia, aby dokázal v tomto prostredí bezproblémovo žiť a konať. Rozvíjajú sa naše jednotlivé rozmanité „roly“, ktoré v živote prežívame a prispôsobujeme im svoje sociálne správanie, rola rodiča, dcéry/syna, rola žiaka a učiteľa, rola milenca, rola hostiteľa, rola športovca…, ako aj rovina mága, ktorú si vytvárame v procese výučby a tréningov – adaptujeme sa a rozvíjame svoje schopnosti v rovine mágie.

Schéma a schémové mody

V psychológii je zavedený pojem schéma (emočná, kognitívna atď.). Schéma predstavuje „otázku týkajúcu sa organizácie informácie človekom pri jej prijímaní a spracovaní vo význame utvárania a aplikácie kognitívnych štruktúr rôzneho druhu. Ruisel hovorí o spracovaní rôznych typov informácie z vonkajšieho sveta a o vytváraní ich kognitívnej reprezentácie v pamäti, ako aj o kognitívnej reprezentácii seba, pri ktorej sa uplatňujú viaceré typy štruktúr s tým, že najdôležitejším pojmom v tejto súvislosti je pojem schémy.“ [5]

„To, ako si vytvárame psychologické reprezentácie pre vnímanie a porozumenie skutočnosti, popisuje teória schémy. Podľa tejto teórie žiadnu skutočnosť nevnímame priamo, ale iba cez percepčný rámec.“ [5]

 „Young a Klosko (2003) považujú koncept schémového modu za pravdepodobne najnáročnejšiu oblasť teórie schém. Pod schémovými modmi sa rozumejú emočné stavy a zvládacie štýly, t.j. adaptačné i maladaptačné copingové odpovede … Ide o sadu schém alebo schémových operácií, ktoré sú u dotyčného jedinca práve aktívne, resp. ide o rozpoloženie mysle, v ktorom sa momentálne nachádza. Modus je odpoveďou na otázku, akú zostavu schém, alebo schémových operácií jedinec práve manifestuje. Schémové mody sa tiež chápu ako časti alebo aspekty osobnosti, ktoré môžu prevládať v istých situáciách, keď sa schéma aktivuje.“ [5]

„Schémové mody podliehajú u človeka zmene – každý z nás prechádza v priebehu času z jedného modu do iného, pričom zmena modu môže aktivovať dovtedy spiace schémy a copingové reakcie jednotlivca. Young ich nazýva prepínacími modmi (flipping modes). Bernstein konštatuje, že slabo integrované osobnosti a jednotlivci s poruchami osobnosti majú jednotlivé mody relatívne disociované, pričom v pomerne krátkom časovom úseku takíto jedinci „skáču“ z jedného modu do druhého (napr. nahnevaný, ľútostivý, normálny a pod.).

Schémové mody možno teda charakterizovať aj stupňom, do akého sa určitý schémou navodený stav stal disociovaným a oddeleným od iných modov indivídua. Extrémnym príkladom je disociačná porucha osobnosti, pri ktorej sa jednotlivé mody prežívajú ako separátne Ja (selves). Ide o extrémny koniec kontinua disociácie modu s tým, že na opačnom konci je hraničná porucha osobnosti, čo je síce tiež patologický variant, pri ktorom sa mody rýchlo menia, nie sú však disociované do takej miery, aby sa prežívali ako oddelené Ja.“ [5]

Viac odborných informácií sa možno dočítať v odbornej psychologickej publikácii, z ktorej tu bolo citované, t.j. zdroj [5].
Prepínanie sa dá chápať aj ako vedomá práca so „schémami“.

Koncentrácia

S prepínaním sa úzko spája pojem koncentrácia. Koncentrácia je ako sval. Musíme ju trénovať. Dokážeme si ju vypestovať rovnako, ako napríklad bežeckú vytrvalosť. Ak svoj mozog netrénujeme, nedivme sa, že napr. pri čítaní neobsedíme v pokoji a každú chvíľu myslíme na niečo iné, alebo pálčivo potrebujeme siahnuť po mobile, alebo sa musíme aspoň poškriabať na chrbte a ísť si nabrať vody, lebo sme zrazu veľmi smädní.

Je veľký mýtus, že mozog bežne dokáže vedome riešiť viac vecí simultánne. Nedokáže, ani ženský. J Nedokáže to, iba medzi úlohami veľmi rýchlo prepína (ako keď preklikneme na počítači z jedného programu do iného) a to ho značne vyčerpáva a dokonca znehodnocuje jeho schopnosť koncentrácie.

(Poznámka: Nemýľme si to s prácou v pokročilej mágii, kedy napríklad pri práci mága počas 72 hodín sa mág dostáva do vysokých hladín nadvedomia, jeho mozog je silne nabudený a dokáže rozdeliť svoje kapacity medzi úroveň fyzickú a úroveň mágie. Je to možné, ale je to skôr výnimočný stav a po takejto práci sa potrebuje človek poriadne zregenerovať. Dlhodobo by taký nápor mozog a nervová sústava nevedela vydržať.)

(Poznámka 2: Ako druhý prípad zas možno spomenúť, že niekedy potrebujeme vyloviť nejakú informáciu z podvedomia, preto svoje vedomie „zabavíme“ nejakou činnosťou, aby podvedomie malo nerušený priestor a slobodu vydolovať informáciu na svetlo. Ale toto je znovu niečo iné.)

Naplno sa vedome dokážeme venovať naraz iba jednej veci. Pri multitaskingu ničomu nevenujeme plnú pozornosť a  nič nerobíme poriadne. Ak to takto robíme dlhšie obdobie, mozog stráca schopnosť rozlišovať, čo je skutočne dôležité. To znamená, že bude venovať rovnakú
(t.j. iba nedostatočnú) pozornosť všetkému, čo budeme robiť.

Schopnosť pamätať si priority patrí prefrontálnemu laloku mozgu. Práve prioritizácia je kľúčovým momentom, ako na to pri rozvíjaní zlenivenej koncentrácie. [6] Musíme sa vedome rozhodnúť, na čo sa vlastne chceme sústrediť. A trvať na tom. A ostatné vplyvy eliminovať. Okrem toho treba vnútorne pracovať na rozvíjaní kľudu a trpezlivosti, pretože nesústredený
a prelietavý človek je vlastne netrpezlivý človek. Nevydrží pokojne znášať skutočnosť, že veci potrebujú svoj čas a priestor.

Koncentráciu dokážu podporiť aj pravidelnosť a „rituály“ (v zmysle návykov, opakovaných činností). Šálka kávy alebo voňavého čaju, dýchacie cvičenie, inšpiratívna hudba, ranný beh, desať drepov na prekrvenie tela a mozgu, oblečenie magického rúcha… Takéto a rôzne podobné rituály nám môžu pomôcť naštartovať sa a dostať sa do želaného vysoko-koncentrovaného stavu. Z takýchto činností si môžeme vedome vytvoriť pre mozog akési prekliky či prechodové brány z jedného rozpoloženia do iného.

Tréning kontroly myšlienok

1. cvičenie. Sadni si a nerob nič, len sleduj, čo sa deje v hlave. Nezasahuj do ničoho, vydrž v pokoji, len pozoruj, nechaj to voľne plynúť, ale nenechávaj sa myšlienkami strhnúť. Pozoruj ich. Čo je tam najčastejšie? Čo má v Tvojich myšlienkach prevahu?

2. cvičenie. Skús trénovať podržať myšlienku, čo príde. Dovoľ jej, nech sa rozvíja. Opäť, buď len pozorovateľ, nenechaj sa ovplyvniť. Pozoruj, či sa na tú myšlienku niečo nabaľuje. Trénuj si schopnosť podržať myšlienku a pustiť, kedy Ty chceš.

3. cvičenie. Teraz si trénuj odosobnenie od svojich myšlienok. Oni si bežia, a Ty jasne cítiš, že si mimo toho centra diania. Napríklad akoby sa Ti myšlienky premietali na plátne. Alebo ako keby to boli Tvoji služobníci pobehujúci na nádvorí, čo riešia svoje problémy, ale Ty si hore vo svojej veži, mimo nich. Vidíš ich, ale nemajú k Tebe žiadny emocionálny dosah.

V treťom kroku pracujeme na schopnosti získať odstup, ktorú využijeme v mágii. Toto nastavenie si potrebujeme vedieť pevne udržiavať a kontrolovať vôľou.

To je to, čo pri tréningu mágie nazývame „nemať myšlienky“. Nemusíme to brať doslovne, pretože aj trénovaný mozog dokáže zastaviť tok myšlienok iba na veľmi krátky čas, pár sekúnd. Mozog si jednoducho potrebuje „šrotiť“ to svoje. V prepnutom stave sa nám väčšinou budú točiť myšlienky iba okolo našej práce, aj keď občas sa možno mihne aj niečo od veci. Ale to absolútne nevadí. Ty pochopíš, že Tvoje ja a Tvoja vôľa sa nachádza inde – nad tým. Myšlienky nie sú prekážkou pri práci, pokiaľ im nedovolíme rozrezonovať naše vnútro, teda že by nás to vyhodilo z konceptu. Zlepšenie v tejto oblasti je možné dosiahnuť iba vlastnou praxou, žiadne vysvetlenia alebo inštrukcie nepomôžu dostatočne.

_____________________________________

[4] Ulla Fröhling. Byla jsem otrokyní v satanské sektě. Alpress, 2009.

[5] Imrich Ruisel a Alexandra Prokopčáková. Kognitívny Portrét človeka. [1. vyd.]. Bratislava: Slovak Academic Press, Ústav experimentálnej psychológie SAV, 2010.

[6] Martin Thám. Koncentrácia je ako svaly: treba ju trénovať. 2020 (online https://www.martintham.sk/wim-hof-method/koncentracia-je-ako-svaly-treba-ju-trenovat/ )