Dvere sa nehlučne otvorili a dnu vkĺzla postava v plášti. Vyžarovala z nej sila a aj keď bola úplne nehlučná, bolo ju cítiť okamžite.
Postava si prisadla k stolu a hlasom, ktorý by desil každého tvora zeme, sa prihovorila Pandoríne:
“Ó, ty bytosť kedysi ľudská, našla si odpoveď i na to, čo spôsobila tvoja matka zemi a životu? Našla si už odpoveď i na to, prečo sa život zachoval?”
Hodnú chvíľu Pandorína neprehovorila, len pomaly zdvihla hlavu a pozerala na postavu vedľa seba. Nakoniec predsa prehovorila: “Našla som mnoho odpovedí a na mnohé veci ešte chcem nájsť odpoveď – na podstatu života, smrti a duše.”
Postava v plášti sa pozrela na Pandorínu a začala hovoriť:

“I ty chceš dôjsť k poznaniu. Vedz teda, že ja som ten, kto tu bol od prvopočiatku vzniku všetkého, ja som ten, kto tu bude pri zániku zvuku, svetla, keď zanikne všetko vo svojej podstate i keď posledná moc velebnosti bude to, keď každý začuje môj hlas. I vravím ti, Pandorína, to ja pečatím ruku každého človeka, aby poznali všetci ľudia, ktorí sú mojim dielom.
I pečatím duše ľudí pri prechode z jedného miesta na druhé. Podľa onej pečate je jasné, keď dôjde čas duše, že má opustiť telo, kam sa poberie a ku komu patrí, ktorá duša bude osvietená a ktorá bude len svietiť. Pri mne sa trasie srdce strachom i skáče so svojho miesta u každého tvora, čo ma o pozná. A i iní strasú sa strachom, keď počujú môj hlas a hovor, ktorý vychádza z úst mojich.
I v starom svete znali ľudia, že v jednoduchosti jest krása, ale jednoduchosť im je i bola cudzia i preto to slovo pre nich tak bezvýznamné jest, že nedajú mu žiadnej sily, ani významu.
I tento svet, ktorý tu jest vytvorený, ktorý raz budú zvať svetom bohov, hoc ľudia budú na ňom žiť a v bolestiach a utrpení k životu prichádzať, i tak to tajomstvo slova sotva budú znať.
I preto treba zmeniť svet i túto civilizáciu i prinavrátiť sily mocností tých, ktoré vládnuť majú, by životy tých, ktorí vládnuť nemajú, boli poznačené touto silou a znali pocit toho, že sú potrební. Zabezpečí sa tým opäť rovnováha síl medzi tými svetmi o ktorých iní neznajú, že jestvujú a svetmi, ktoré známe sú. V slovách je ukrytá pravda mocných, ak oni sa znova posadia na stolec, bude sila prinavrátená tajomstvá obnovené a starí bohovia prebudený k životu.
I preto svoju silu púšťam popod všetky nebesia a svoju vôľu na krídlách Kondora až dole k zemi.”

Ak by bol nejaký pozorovateľ, ktorý by videl tvár Pandoríny, určite by nevedel rozpoznať, či vôbec chápe zmysel týchto zvláštnych viet svojho spoločníka.
Jej tvár bola pokojná, ale v očiach sa zračila zaujatosť a vážnosť pri jeho slovách.
Po chvíli sa opýtala:
“Ty, ktorý máš toľko mien, ty, ktorý nemáš rodičov, ty, ktorý si tu bol pred stvorením a máš vedomosť o bytí ďaleko skôr, ako uzreli svetlo sveta starí bohovia, ty mi povedz čo je toto za svet. Je to tá planéta, ktorú poznám, kde som jestvovala, alebo je to len hra a prelud, rozmar starých bohov? Ty poznáš pravdu a odpoveď na to kde to sme.”

“Ó, ty bytosť bývalá ľudská, ty, ktorá si plodom bytosti človeka. Vedz, že tento svet jest skutočný, i miesto kde sa nachádzame jest skutočné. Jedine čas, čas jest to, čo neplynie a keby tvoje telo bolo telom smrteľníka, ostalo by stále onaké, aké sem prišlo v čase tvojho bytia na danej planéte. Tu nevládnu zákony mocných bohov, tu nevládne nik. Toto miesto, jest miesto tajomných poznaní, pre tých, ktorí chcú vedieť spoznať a nájsť skryté pravdy o generáciách, o rodoch, o bytostiach, ktoré sa pominuli, a uvoľnili priestor iným, no tí tiež pominuli. A pominú sa i tí, čo prídu po nich, pretože ich čas, do času môjho pečaťou ruky i duše spojený bude.
I najkrajšia ruža raz uschne a zvädne a po čase zanikne i posledná myšlienka na ňu a tým upadne do zabudnutia ničoty, hoc iná nádherná ruža tu na jej mieste zakvitne. A tajomstvo poznania i to znať ľuďom dám, hoc oni vo svojej veľkoleposti budú tak malí, že i tak ho nespoznajú. Vo svojej veľkoleposti sa budú utápať, vo svojich životoch sa budú moriť, k tomu slovu sa v nádeji budú upínať, no i tak v skutočnosti ho nebudú znať. I vravím tebe Pandorína, hoc ty to už vieš a ústa moje možno zbytočne i to vyslovia, tým slovom určite nebude milosť, ba ani odpustenie. Hoc ty už tú pravdu znáš, v skutočnosti nie je tak isté, či bude sídliť naďalej v úrovni tvojho chápania, alebo hoc sa usídli len ako tajomná pečať na tvojej nesmrteľnej duši.
A možno tým spôsobí ti bolesť, ktorú ty sama neznáš.”

Pandorína sa pozrela s čoraz väčším zaujatím na svojho spoločníka a hoc bola sama stará ako opísané generácie, s údivom sa opýtala:
“Aké je vlastne tvoje skutočné meno? Mnoho národov ťa menuje mnohými spôsobmi. Jedni sa ťa boja, iní ťa vítajú. No kým v skutočnosti si? Pretože nazývať ťa jednoducho smrťou, mi prichádza byť dehonestujúce.”

“Zvi ma teda, Pandorína, menom, akým chceš. Meno nie je to hlavné, čo podstatu sily vystihne. Meno hlavné je i v tom, čo odhalí podstatu tajomstva ukrytého v názvoch, čo menami budú zvať, i v slovách, i písmach.”

“Dobre teda”, povedala Pandorína. “Pomenujem ťa podľa seba. Pomenujem ťa tak, ako ťa ešte nik nenazval: Otec Tholabah. Volať ťa budem Otec Tholabah, pretože hoc ty sám si nemal rodičov i tak si stál pri zrode smrti i všetkých tých, čo sa zrodili a umreli.”

Tagy: Pandorína