Pomedzi oblaky letiaci vták míňal slnečné lúče zapadajúceho slnka nad horizontom udalostí. Vták, v smere svojho letu pri pohľade nadol zazrel pevný bod ku ktorému začal postupne klesať. Oblaky sa postupne pri jeho klesaní rozplývali a bod bol čím ďalej, tým jasnejšie zreteľnejší.

Letiaci dravec zbadal svojho pána..

Na ruku muža priletel dravec. Muž s dravcom pokojne stál na mieste, ktoré evidentným dojmom pripomínalo púšť. Oči muža sledovali okolitú panorámu a jeho myšlienky nemali konca. Pozoroval budúcnosť, cítil prítomnosť, poučený minulosťou.

V pozadí za mužom sa vypínala scenéria mesta. Slnečné lúče sa opierali do piesku na ktorom ľahko stál, majestátne odetý muž s dravcom. V horizonte prelivu obrazu stúpajúceho tepla zazrel muž zviera, ktoré sa blížilo smerom k nemu. Mužove oči zazreli leva. Všetko zostalo v pokoji a kľude ako predtým. Daný jav nikoho, ani nič nevyviedol z miery alebo nejakého emočného rozčarovania.

Lev podišiel k mužovi. Zaňuchal jeho pach a usadil sa po jeho boku. Deň trval ako vždy, oblaky boli biele, nebo modré, rieka plynula a všetko bolo tak, ako to mužovi opisovali už tisíce rokov predtým. Necítil v ten moment zmenu v svete v ktorom žil. Pociťoval zmeny, ktoré prekonal a prežil, ich hodnotu a zmysel a tie napokon transformovali svet vôkol neho.

Klamstvá, faloš, zlosť a nenávisť ho priviedla na miesto, kde stál a vnímal paralely času, priestoru a mimo nich. Pokojne čakal. Čakal na príchod tých, ktorý už po x-tý krát prišli vyjadriť svoj nepokoj, svoj nesúhlas, svoju zlosť, nenávisť vytvorenú z falošností a klamstiev nekontrolovateľnej ľudskej mysle.

On, sám, budovateľ a stroja epoch ako duša z duší, duší minulosti tvoriacej následky budúcnosti tam, práve tam v prítomnej prítomnosti toho okamihu stál spolu s dravcom a levom. Hordy ľudí sa v diaľave hnalo smerom na proti nim stojacemu poslednému faraónovi, ktorý zostal ako posledný článok k pádu starej vlády z duší prvotných v ceste nového smeru v duchu klamstva mysle ponoreného do zatemnenia temnoty skrze mesiac prepojenej na svet tieňov v zmysle nadvlády temna v prospech presvetlenia svetla.

Faraón naďalej pokojne stál a koncentrovane sledoval ten húf ľudí utekajúcich, kričiacich smerom k nemu. Ako sa tak celý dav rútil naňho, pozrel smerom k nebu. Dravec vzlietol a začal krúžiť v smere kruhu niekoľko desiatok metrov nad faraónom. Ďalší pohľad predstavoval okolitý horizont. V tom lev povstal a pomaly začal kráčať okolo faraóna do kruhu. Davy, zhruba na 50 metrov od faraóna vzdialené sa akoby zázrakom nejakej cudzej sily zastavili. Ďalšie davy, ktoré boli v pozadí sa snažili obísť davy v popredí, a tak im nezostávalo nič iné len obchádzať tie predné z boku a tak napokon vytvorili v poradí štvrtý kruh.

Nastalo ticho. V tom momente nik z davu nemal silu ísť ďalej, vydať sa naprieč levovi, krúžiacemu dravcovi a napokon pokojne stojacemu faraónovi. Lev pokojne kráčal, dravec stále krúžil v svojej stabilnej dráhe letu a on, muž, faraón pokojne pozeral do tých vydesených a stratených očí. Bolo mu jasné, že prišli na to miesto kvôli sebe, kvôli tomu, čo nezvládli, kvôli tomu, čo vládcovia minulí spolu aj s ním zasiali a vzklíčilo len pre zachovanie tých, čo svetlo v tme zrodilo a jase tieňa žiarilo. Strach krúžil temnou energiou pripomínajúcou piaty kruh vzápätí tvoriaci čierny múr postavený sťaby papyrusom dookola lemovaný oheň, ktorý topil symbolom slnka, života, mesiaca a smrti všetky tie emócie a vytváral z nich dym neistoty pripomínajúci fatamorgánu.

Ľudia si začali pretierať oči, obtierať sa do kusov odevu čo mali na sebe. Slnko neprestávalo svojou intenzitou znižovať teplotu v mieste, kde prebiehal daný jav. Faraón naďalej pokojne stál. Pozdvihol svoje ruky smerom k oblohe a začal šepotom hovoriť slová ktorým nik nerozumel. Ľudia sa začali cítiť ešte viac nervózni. Napätie sa stupňovalo. Nik si však nedovolil vykročiť a postaviť sa, vzoprieť voči osudu.

Faraón pocítil mnohé myšlienky. Pociťoval energiu univerza, silu, lásku pokoj a harmóniu. Voda v podobe malej slzy pripomínala v tom momente Níl, všetky ryby a silu riek, ktoré sa do nej vlievali ako aj ju samú v prelive do morí a oceánov. Teplo srdca pripomínajúce slnko napĺňalo posledné hluché miesta láskou ku všetkému živému i mŕtvemu. Vietor pofukujúci v diaľavách napĺňal pocit večnosti všetkého pominuteľného .Zem zostala Zemou. Faraón faraónom a ľudia ľuďmi.

A práve tí, ktorí tvorili ten posledný kruh jadra ich osi práve začali pociťovať, že ten, koho tak s nenávisťou sledujú sa im pomaly ale postupne začal vytrácať z pred očí. Faraón pociťoval, že rýchlosť letu vtáka sa zrýchľuje ako sa zrýchlila aj rýchlosť okolo pohybujúceho sa leva. Čas sa zastavil pričom všetko bolo v pohybe. Ľudia pozerali na nejasný chumáč prachu, ktorý sa začal plynule okolo faraóna vytvárať. Viditeľnosť stojaceho muža v tom zvírenom prachu sa čím ďalej, tým viac zhoršovala. Ten kto im vládol v prach sa obracal. Začala vládnuť panika. Kruh ľudí však stále držal svoj tvar. No jeho jadro tvoril len prach. Rozvírené kúsky prachu dopadali na zem a po ich dopade začali vytvárať pôdu z ktorej sa postupom začala vytvárať úrodná zem.

Tráva začali pomaly vykúkať z pod pôdy, ktorá sa začala v strede kruhu vytvárať. Faraón v zmysle meniaceho sa na vodu začal pociťovať teplo a jeho telo začalo meniť tvar. Letiaci dravec sa stratil vo víre kúdolov prachu. Po levovi ľudia nezahliadli v určitom momente ani stopy. Dokonca, pohltení sami sebou ani nepostrehli, kedy vlastne lev zmizol. Z neistoty a nepokoja začali všetci kričať. Atmosféra začali byť strhujúca. Všetci sa teda rozhodli, že vstúpia do kúdolov prachu. Rozbehli sa teda do neznáma..

V kúdoloch prachu však natrafili na neznámych bojovníkov, ktorých neboli schopní rozoznať od samých seba a tak nastal boj. Sekali, kričali, udierali hlava-nehlava len aby porazili všetko, čo im stálo v ceste. Boj neustával ani po niekoľkých hodinách, dokonca sa bojovalo aj celú noc.

Nad ránom, keď slnko vstávalo a mestečko vítalo Bohov slnka, sa rozhodlo pár jedincov ísť pozrieť k miestu, kde malo byť zničené posledné zlo danej dynastie. Päť veľkňazov, pár posledných vojakov nasadlo na kone a vydalo sa naprieč púšti. V diaľave zahliadli jemný opar prachu, ktorý sa vznášal nad doposiaľ nejasným miestom, ktoré na prvý pohľad pripomínalo malú oázu, ktorá na danom mieste nikdy predtým nebola.

Ako sa blížili ku miestu pociťovali vo vzduchu zápach mŕtvych tiel. Po niekoľkých metroch sa museli pozastaviť. Zosadli z koní a začali postupovať po svojich. Na zemi za pod prachovým oparom nachádzali mŕtvoly. Boli to ľudia a vojská, ktoré išli zničiť ich poslednú prekážku a to, faraóna. Telá, ktoré sa nachádzali na zemi boli zahalené tajomstvom. Nikto nezazrel medzi mŕtvymi nepriateľov. Žiaden cudzí vojak, žiadni cudzinci alebo iní bojovníci. Všetci sa začali čudovať tomu, čo videli. „Proti komu tu vlastne bojovali?“ ozval sa jeden z vojakov. Nikto neodpovedal. Jeden z veľkňazov, zatúlaný v hmle zvolal na všetkých ostatných. Všetci nasledovali jeho hlas a ten im zároveň aj určoval smer, kam majú k nemu prísť, pretože prach bol stále vo vzduchu a viditeľnosť vo výškach nad pás bola len veľmi málo viditeľná.

Ako dorazili a zbadali v prašnej hmle jedného z veľkňazov, pribehli k nemu a s úžasom v očiach zastavili v jeho blízkosti. To, čo videli, bolo pre niektorých až neskutočné. Všetci ako prvé videli malé jazierko s vodou, obkolesené krásnymi palmami a kvetinami, ktoré boli nádherne sfarbené. Na strome sedel dravec, ktorý si čistil perie a dolu pod palmou ležal pokojný lev. Obloha nad touto kruhovou scenériou bola jasná a bez akejkoľvek známky prachu. Takmer všetci boli v úžase a nik nechápal, čo sa to tam vlastne stalo. V okolí okolo oázy boli na zemi samé mŕtvoly, nik živý. Veľkňazi sa pozreli na seba a v kútiku tváre sa na seba pousmiali a oznámili návrat do mesta.  

Po ich návrate prebiehali dlhodobé rozhovory, ktoré viedli niekoľko dní. Mnohé skutočnosti, ktoré prežili všetci prítomní zostali ľuďom zahalené tajomstvom. Po čase vyhlásili nového nástupcu trónu, ktorým sa stal mladý muž. Ten ako  faraón po rokoch vládnutia požiadal veľkňazov, aby ho zaviedli do oázy, kde voľakedy prebehla veľká bitka o zosadenie bývalého panovníka trónu.

Opäť ako pred desiatkami rokov sa vydali všetci na cestu ku oáze, kde prebehla voľakedy bájna bitka. Cestou si faraón všimol letiaceho dravca. Pri oáze zosadli všetci z koní a faraón sa vydal smerom k jazierku. Ako pomaly a pokojne pristupoval, pocítil, že ho niečo, niekto sleduje. Zdvihol pohľad a vzápätí zazrel v húštine pri kríkoch levie oči. Okamžite rozkázal všetkým, nech ho nechajú samého. Všetci okamžite poslúchli rozkaz, nasadli na kone a odišli smerom do mesta.

Faraón zostal pokojne na mieste a nie tak úplne sám. Z húštia pomalým krokom vyšiel lev. Faraónovi zažiarili oči, akoby sa poznali tisícky rokov a začínal pociťovať to skryté tajomstvo minulosti. Lev pristúpil k nemu a zaujal svoje známe miesto. Faraónov zrak však v tom momente sledoval oblohu a pomedzi oblaky letiaci vták míňal o slnečné lúče zapadajúceho slnka nad horizontom udalostí. Vták, v smere svojho letu pri pohľade nadol zazrel pevný bod ku ktorému začal postupne klesať. Oblaky sa postupne pri jeho klesaní rozplývali a bod bol čím ďalej, tým jasnejšie zreteľnejší.

Letiaci dravec zbadal svojho pána..