Stať sa skutočným mágom nie je o imidži, ale o činoch.

Hľadáme budúcich reálnych mágov – nie manekýnov na maškarný ples. Skutočný mág nepotrebuje lebky ani preplnené rúcha. Potrebuje vedomosti, skúsenosti a skutky. Slová bez činov zostanú len prázdnymi rečami. Ako raz poznamenal Ašarat:
„Áno, počul som už o tebe veľa – síce zatiaľ len od teba – ale počul som.“

Často rád som sa v úvodoch Selekcie zúčastňoval výučby, hoci som tam nebol priamo ako prednášajúci, ale skôr ako prísediaci majster. V tých časoch to bolo tak, že študentov bolo veľa a učiteľov málo. Neraz sa stalo, že majster, ktorý dostal za úlohu viesť výučbu, sa s témou oboznámil sotva dve hodiny predtým, ako mal prednášať.

Mágia sa nikdy nezastavila — menila sa s ľuďmi, s krajinami, s potrebami doby.
Predpoklad, že existuje „čistá“ nemenná forma je mýtus. Na druhej strane existuje zdravé jadro, ktoré drží prax pevne pri zemi. V texte nižšie rozoberám, ako v Selekcii pracujeme s napätím medzi tradíciou a modernými prvkami, a prečo je dôležité oboje udržať v rovnováhe.

Výučbe mágie som sa venoval od prvého dňa vzniku Selekcie. Bola to pre mňa prirodzená súčasť života – niečo, čo ma napĺňalo, ale zároveň aj zaväzovalo. Od začiatku som pritom nikdy nevidel učiteľov, ktorých som vychovával, ako konkurenciu. Na iných ezoterických kurzoch to bolo bežné – učiteľ si strážil svoje „tajomstvá“ a žiakov nepúšťal ďalej. Ja som to vždy cítil inak.

V praxi sa neraz stáva, že adept mágie alebo aj skúsený mág prejde obdobím, kedy jeho schopnosť cítiť energie zoslabne alebo úplne vymizne. Tento jav je potrebné chápať v širších súvislostiach, a to nielen ako duchovný fenomén, ale aj ako reakciu fyzického organizmu.

Mágia nežije v rukách, ale v duši, ktorá vie, kedy konať a kedy čakať. Najväčší rituál sa vždy odohráva v srdci, nie v chráme. Kto sa bojí vlastného tieňa, nikdy nezapáli svetlo poznania – a predsa práve v tieni sa rodí sila, ktorá vedie k múdrosti.

Učenie mágie bolo od pradávna odovzdávané predovšetkým ústnym podaním.
Takto to poznáme zo starých tradícií, ktoré k nám prichádzajú cez generácie – majster hovoril, žiak počúval, a učenie sa prenášalo priamo cez slová a energiu. Na prvý pohľad sa to môže zdať ako ideálny spôsob: živý hlas, prítomnosť, možnosť otázok, okamžitá reakcia. Ale ako som postupne zistil, tento spôsob má aj svoje vážne úskalia.