Umieranie je prekročením prahu, ktorý oddeľuje od seba ríšu života a ríšu smrti. Tieto dva svety nie sú odlíšené priestorovo, ide tu skôr o rozdielne stupne vnímania, alebo vedomia.
Umieranie je cesta, smrť je cieľ. Pozemská smrť nie je nič iné, ako zrodenie sa do duševnej domoviny, do príslušného paralelného sveta z ktorého sme prišli na terajší svet, teda vrátiť sa domov.

Umieranie je ako nespútaná sila, pretože ľudia sa ocitajú pred najväčšou neznámou svojej existencie. Vstupujú na neprebádané územie, možno do prázdna, možno do iných životov, možno … Nech je naša viera akákoľvek, je to vabank.
Neviem o umieraní zatiaľ veľa a neviem, ako by som reagovala, ak by sa zrazu blížil môj vlastný koniec. Práve preto idem vedome venovať pozornosť téme umeniu umierať a téme smrti. Nielen čítať o tom, ale aj sprítomňovať si možnosť svojho konca. Začleniť smrť do života.
Ako sa teda zomiera v 21. storočí, musí sa aj dnes človek trápiť, môže ovplyvniť svoje posledné dni, či dokonca presadiť svoju predstavu o vlastnej smrti?

Odborné vysvetlenie umierania je – umieraním rozumieme psychicko-fyzické pochody bezprostredne pred smrťou, ktoré v okamžiku, kedy nastáva smrť, definitívne končia.
Podľa všeobecne platných pravidiel vieme, že smrť prichádza, keď ustávajú údery srdca a dýchanie. Avšak dlho panovalo presvedčenie, že okamžik smrti možno určiť tak, že ak človek nejavil známky života a nedýchal, bol považovaný za mŕtveho (najstarší písomný dokument pochádza z 15.03.44 pred n.l., kedy zavraždili cisára Ceasara. Jeho lekár prezrel celé telo a jednu z rán označil za smrteľnú). O tom, že na takýto výklad smrti nebolo vždy spoľahnutie svedčí mnoho prípadov, kedy boli ľudia pochovaní zaživa. Preto boli vyvinuté spoľahlivejšie metódy, napríklad elektroencefalogram, ktorý signalizuje, že mozog prestal fungovať, teda nastala smrť. No napriek tomu došlo k prípadom, kedy oživili ľudí, ktorí mali byť podľa encefalogramu úplne mŕtvi (týkalo sa to podchladených alebo predávkovaných sedatívami).
Smrť má z viacerých hľadísk (medicínske, náboženské, právne) viacero definícií. Z právneho hľadiska je smrť považovaná za objektívnu právnu skutočnosť, a teda právnu udalosť nezávislú na ľudskej vôle. Podľa Trestného zákona č. 300/2005 Z.z §142 ods. 2 Smrťou sa rozumie biologická smrť mozgu (cerebrálna smrť). Podľa Zákona č. 576/2004 Z.z., §42, 43 Osoba sa považuje za mŕtvu, ak lekár zistí, že došlo k trvalému zastaveniu dýchania a srdcovej činnosti a ak dôjde k nezvratnému vyhasnutiu všetkých funkcií mozgu.
V bežnej nemocničnej praxi sa definitívna smrť konštatuje vtedy, ak sa v priebehu resuscitácie neobnoví spontánna činnosť srdca.
Proces umierania, si myslím, je podobný zaspávaniu, v ktorom odchádzajú jednotlivé energetické systémy jeden po druhom. Prvým vnútorným znakom procesu umierania je zánik energetického systému sleziny, vonkajším znakom je postupná strata vedomia tela, telo oťažieva. Potom sa strácajú energetické funkcie obličiek, strácame zmysly, máme sucho v ústach. V ďalšej etape zdrevenie jazyk, nadá sa nám hovoriť. Vzápätí dochádza k rozpusteniu korunnej čakry, prestanú fungovať pľúca, dych sa zastaví, vedomie zmyslov zaniká, strácame zrak. Objavujú sa záblesky bieleho svetla, myseľ sa oddelí od tela, nastáva smrť. Aura (vyžarovanie duše a emočného tela) umierajúceho človeka sa blížiacou smrťou stáva takmer neviditeľnou, pretože duša prestáva tento ochranný obal, teda vyžarovanie okolo fyzického tela, vytvárať. Myslím, že aura pripravuje celé ľudské vedomie na odchod; a najdramatickejšie zmeny energií sa vyskytujú niekoľko minút pred samotnou smrťou. Najvýraznejšou zmenou je zánik „striebornej nite“, čím sa preruší spojenie s hmotným svetom. Ak sa energia úplne stratí, aura osoby sa zmení na beztvarý tieň.