Celý život je veľká škola mágie. Najskôr sa Dušička, rozhodnutá niečo vykonať pre svoj postup, dohodne s „vedením“ kam a čo bude na Zemi robiť, riešiť. Potom jej vymažú spomienky, veď načo vedieť čo tu má robiť…
Je zvláštne, že o najzákladnejších veciach svojej existencie nevieme poväčšine vôbec nič. Nevieme, čo je to život, kde sa tu vzal, ani čo je jeho podstatou. Nevieme kto sme, ani prečo sme tu. Väčšinu ani nevieme, čo robiť s vlastným životom. Či sa máme nechať unášať prúdom udalostí, alebo sa húževnato snažiť meniť všetko, čo sa nám nepáči. Z pohľadu vesmíru môže náš život vyzerať ako bezvýznamný okamih. Nie je však jedno, čo s týmto okamihom urobíme – život si určite zaslúži, aby sme s ním zaobchádzali opatrne.
Tragédiou však je, že neustále žijeme v duchovnej slepote. Pozornosť ľudí je neustále zameraná na najrôznejšie nepodstatné alebo disharmonické aspekty každodenného života. Pritom platí zákon, že svojou pozornosťou posilňujeme všetko, na čo myslíme. Ak bojujeme so strachom, venujeme mu svoju pozornosť, svoju silu – posilňujeme ho. A potom sa divíme a nechápeme, ako mohol ten náš strach narásť do takých obrovských rozmerov. Vysvetlenie je dosť „jednoduché“. O čo urputnejšie zápasíme so svojim strachom, o to menej energie nám zostáva na odvahu, istotu, pokoj a sebavedomie.
V pozornosti je ukrytá naša energia. Celý svet neustále bojuje o našu pozornosť. Bojuje o ňu televízia, reklama, noviny, bojujú o ňu politici, šéfovia, kolegovia, susedia, priatelia, rodičia, súrodenci i potomkovia… Naša pozornosť sa na kúsočky rozbíja o podnety z vonkajšieho prostredia a potom nemáme dosť síl, času, priestoru a energie upriamiť ju na veci pre nás dôležité a podstatné. Napríklad na fungovanie vnútorných orgánov, na správne city, emócie a myšlienky. Ako chceme vytvoriť harmóniu okolo seba, keď ju nevieme vytvoriť v sebe?
Keby sme cítili hlbokú zodpovednosť za tento svet, svet by sa stal oveľa lepším. To by sa však stalo, keby sa zodpovedným cítil každý. Ale táto „samozrejmosť“ je v praktickom živote dosť ironická…
Zodpovednosť, ktorú by sme mali mať sami za seba, sme začali prenechávať iným. Naučili sme sa všetko chápať z hľadiska sveta okolo nás a úplne sme zabudli na svoju podstatu, na svoje vnútorné JA. Úplne sme stratili kontakt s tým, čo má hodnotu. Ľudia sú zakuklení v akejsi forme polospánku a z nevysvetliteľných príčin sa väčšina z nich v maximálnej miere prispôsobuje a necháva viesť okolím. Sú nerozhodní, bojazliví, bez vlastného názoru a plní strachu. Niektorí sa cítia ako obete, iní majú sklon strániť sa druhých… Každý z nás má však možnosť žiť spôsobom, ktorý nám dá silu a podstata zodpovednosti vlastne spočíva v schopnosti otvoriť sa životu.

Ak sa zamyslím nad pocitmi ľudí od detstva až po vek dospievania zistím, že narastá miera depresívnych ľudí, narastá miera ľudí žijúcich v úzkosti, strachu, chaose, v zlobe, vnútornej arogantnosti, no snažia sa navonok nedať nič najavo. Darí sa im to, ale vo vnútri ich trápi hnev, nespokojnosť, nenávisť a žiarlivosť, čo má za následok zväčšujúce sa napätie.
Stále pribúdajú duševné ochorenia, čo je dezorientácia sprevádzaná nepríjemnými duševnými stavmi.
Narastá množstvo zlých rozhodnutí, či už sa to týka života alebo smrti.

Svoje problémy ľudia často riešia únikom z reality – alkoholom, zábavou, sexom, samovraždou, vraždou…
Občas si dávam otázku, či je vôbec možný nejaký únik z reality. K realite predsa patrí úplne všetko. Teda i to, kde sme, čo robíme, kam sa snažíme „utiecť“, čo si myslíme i nemyslíme. Proste všetko, lebo život nie je ten bod kam utekáme, ale to, čo skutočne žijeme. Prečo si myslíme, že v našej realite nie je miesto pre príjemné veci? Každá maličkosť, ktorá nás poteší, každá radosť, keď sa nám niečo podarí a samozrejme i vôľa začať odznova, keď sa nám niečo nepodarí, to všetko sú okamihy, ktoré tvoria náš život, tvoria našu prítomnosť, naše budúce spomienky.
Verím, že len potom, čo dáme vo svojom živote miesto samotnému životu, keď sa budeme pozerať na život, ktorý je prejavený v každom z nás, bez ohľadu na rozdiely medzi nami, keď začneme všetkých ľudí vnímať bez hnevu, kritizovania, výsmechu, predsudkov; keď v sebe nájdeme úctu k životu i sebaúctu, keď sa naplníme vierou v seba a prestaneme neustále o niečom a niekom pochybovať, niekoho a niečo haniť a odsudzovať, na niečo, či niekoho sa neustále hrať, vtedy začneme odolávať nepriazni života.
Zmierniť bolesť, skúsenosti, udalosti, zážitky a spomienky môžem tým, že zmením spôsob, ako sa na ne budem pozerať.
Prírodné katastrofy nespôsobujeme my. My však ovplyvňujeme to, do akej miery sa dotýkajú nášho života. Celý svet sa vyvíja a my v tomto svete žijeme, pohybujeme sa, vyvíjame sa. A tak kolektívne i individuálne tvoríme život. Všetko závisí na tom, ako sa na svet dívame – nemôžeme zmeniť vonkajšie udalosti, ale môžeme zmeniť náš vnútorný vzťah k týmto udalostiam.
A v tomto je mágia života krásna.

Teraz sa zaúčam do skutočnej mágie v Spoločenstve Selekcia. Ktorá mágia je skutočnejšia, reálnejšia? Ani jedna, pretože všetko so všetkým súvisí.
Spoznať skvelých ľudí pomáha meniť v človeku to, čo bytosť pre svoj postup potrebuje.

Ďakujem