Zamyslenie
Dnešné zamyslenie
Vstávam s tým, že život má zvláštne pravidlá, no zároveň si túto myšlienku vyvraciam. Predsa život žiadne pravidlá ani obmedzenia nemá. My ľudia si ich tvoríme sami. Predsa keby mal život pravidlá, dostaneme pri narodení manuál. Je totiž pravdepodobné, že vždy bude nejaká časť cesty v rekonštrukcii. A na nej obmedzujeme seba, obmedzujeme druhých. Prečo? Myslím si, že zo strachu. Máme strach zo samoty, z neprijatia, zo života bez lásky, teda z mnohých vecí.
Byť sama sebou, to je práve to, z čoho máme najväčší strach.
Dni, v ktorých sme vstúpili do chaotického diania koronapolitiky, sa časom pre mňa stali niečím zvláštnym. Začala som viac vnímať seba v svojom prostredí, seba v celom priestore bytia. Teda zistila som, že zrazu mám čas na seba, na svoje myšlienky, na sebarealizáciu.
Byť sama sebou je sloboda. Nemáme dôvod sa chovať inak, no napriek tomu to robíme. Čo nás k tomu núti? V prvom rade naučené vzorce, pretože od mala nám naše okolie vnucuje predstavy o nás samých. Celý život nás vtláčajú do krabičky s naším menom. No ak sa vzbúrime, nechceme byť v tej krabičke, staneme sa „zlým“ pre svoje okolie.
Položila som si otázku, ako sa správam k sebe, som k sebe naozaj úprimná, alebo si klamem? Nechávam za seba rozhodovať rozum, alebo sa pýtam svojej intuície? Som sama sebe najlepším priateľom?
Doba izolácie je pre mňa dobou na zamyslenie, ale aj na malé pozastavenie, možnosť zmeniť staré návyky a vytvoriť nové, pomáha mi nazrieť hlbšie do záhad života.
Rozhodla som sa skoro ráno, len tak bez určeného zámeru na potulku prírodou. Blízko môjho domu sa nachádza zmiešaný les. Pred vstupom do lesa som zastala, zvítala som sa s lesom a požiadala o vstup, prijatie. Chvíľku som pozorovala čo je okolo mňa a aká je v lese atmosféra. Pomaly vchádzam do lesa a vnáram sa do chladnej náruče stromov. Opadané lístie vytvára chodník mojich krokov. Pozriem okolo seba, zrazu mi jednotlivé veci zapadajú do seba. Potrebujem sa odpútať. Od stereotypu, od chaosu, od… od všetkého a uvoľniť sa. Zrazu viac vnímam zákony prírody, preciťujem jednotlivé energie. Každá rastlinka niečo vyžaruje, každý strom má vlastnú, svojskú energiu.
Upútala ma v lese jeho čerstvá vôňa, je to asi tým, že začala jar a nebolo zatiaľ cítiť vôňu práchnivého dreva. Mám rada tú vôňu. Nazbierala som si pár konárikov suchého dreva a skúmala som ako vnímam vyžarovanú energiu. Bola to vskutku krásna chvíľka odosobnenia sa a vniknutia do štruktúry dreva. Konár mlčal a jeho mŕtva energia prezrádzala jeho život. Neboli v ňom chrobáky, ani nič, čo by chcelo pozorovateľa zmiasť pri rozlíšení jednotlivých energetík.
Keď strom spadne, ako prvé sa doň nasťahujú huby a baktérie, ktoré sú závislé od mŕtveho dreva. Huby dokážu rozložiť hrubú štruktúru dreva, vytvoria v ňom trhliny a vtedy drevo začnú kolonizovať chrobáky. Ako teda rozoznáme mŕtvu energiu dreva? Myslím, že najvhodnejšie je suché, teda vysušené drevo, nie „suché“ drevo z lesa, ktoré má svoju vlhkosť a teda aj svojich obyvateľov.
Je zaujímavé pozorovať energiu zdravého stromu, chorého stromu, bútľavého stromu a stromu, ktorý je už dlhší čas padnutý na zemi.
Pomaly odchádzam z lesa, poďakujem sa mu za krásne spoločné chvíle a za úžasnú atmosféru. Les mi odpovedá kývaním svojich korún vo vetre.
Moja krátka prechádzka nebude posledná, ešte je tu veľa na pozorovanie a vnímanie.
Ďakujem
2 komentárov
Zanechajte reakciu
Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.