3
Jun

Podliehame preludom? Úvaha

   Odoslal Vhiolynta a zaradil do Postrehy

Pravdepodobne u každého z nás sa ozýva nejaký hlas. Ide o vnútornú reč, ktorá je neustále prítomná v našej mysli, aj keď s ňou v plnej miere neuvažujeme. Je to akýsi priebežný komentár nášho života, s ktorým má každý svoju skúsenosť. Dnes je ale vnútorná reč potlačená mnohými starosťami a prehlušovaná vonkajšími stimulmi, s ktorými sa musí myseľ vysporiadať.

Ak sa sústredíme, možno započujeme ten istý hlas, možno nie rovnako silný hlas aký rezonoval v Sokratovej mysli, ale predsa hlas, ktorý k nám prehovára a všetko svojím spôsobom komentuje. Tento hlas sa v nás ozýva neustále, pri každej príležitosti, hodnotí naše prejavy a aj prejavy iných, je základom našich rozhodnutí, vyloví v našej mysli odpoveď o ktorej ani niekedy nevieme, kde sa vzala.

Kto podlieha preludom.

Sokratov Daimonion bol jedným z hlavných bodov obžalúvacej reči žalobcu Meléta pred Aténskym tribunálom. Melétos ho pritom porovnáva s božstvami. Sokrates ho na súde nepopiera, naopak tvorí z neho základ svojej obhajoby, pretože je podľa jeho názoru niečím výnimočným a nemal by sa odsudzovať. Interpretácie Daimonia sú identifikované ako hlas svedomia…
Sokratov prejav bol akýmsi vnútorným dialógom, ktorý viedol so sebou samým, respektíve s Daimoniom – vnútorným hlasom, ktorý v ňom už v mladosti zaznieval.

Kdesi som počula, že prelud jedného človeka je duševná choroba, prelud pár ľudí je sekta a prelud mnohých je náboženstvo.

Človeka, ktorý si uvedomil, že vesmír je duševný výtvor absolútna, ako prvé napadne, že vesmír i všetko, čo obsahuje, je len neskutočná ilúzia. Proti tejto myšlienke sa ale búria všetky jeho inštinkty. Túto pravdu rovnako ako všetky ostatné hlboké pravdy je však potrebné zvážiť z absolútneho hľadiska i relatívneho uhla pohľadu. Z absolútneho hľadiska je vesmír, ak ho porovnáme s absolútnom, vo svojej podstate skutočne ilúziou, snom a preludom. Táto skutočnosť sa odráža i v našom bežnom uhle pohľadu, lebo o svete hovoríme ako o „pominuteľnom predstavení“, ktoré začína a končí, rodí sa a umiera. Prvok pominuteľnosti, premeny, konečnosti a nereálnosti sa nedá prehliadnuť, ak porovnáme predstavu o stvorenom vesmíre s predstavou o absolútne. A vôbec nezáleží, čomu veríme, pokiaľ ide o podstatu jedného alebo druhého.

Každý podliehame „svojim“ preludom. Chceli by sme niečo, na čo nemôžeme dosiahnuť a chceme….. a chceme, až nás to postaví pred reálne riešenie určitej situácie, no a my strečkujeme, nevieme čo, a ako ďalej… Prelud sa stáva skutočnosťou a my sme v koncoch. Začneme obviňovať všetko a všetkých, len nie seba a svoju neschopnosť.
Milujeme. Milujeme vlastne toho, koho máme milovať, alebo milujeme iba živočíšne, prelud niečoho vzrušujúceho a možno nedosiahnuteľného?
Ženíme sa, vydávame…možno musíme? Vidina niečoho, čo nesmieme, čo sme možno nechceli, no pritrafilo sa, …niečo sme pokazili,…čo povedia ľudia….
Absencia nehy, lásky, uznania, pochvaly zo strany rodičov či partnera sa môže prejaviť tisícorakým spôsobom na hmotnej úrovni, napríklad v kúpe vecí, ktoré skutočne nepotrebujeme. Strach z nedostatku, prežitia, či rôzne iné strachy sa podvedome snažíme potlačiť napríklad preplnenou chladničkou, „špajzou“ plnou tovaru do budúcna… neopodstatnená potreba = „prelud“.
Svoje pocity a emócie „žiarime“, čiže materializujeme do svojho okolia. Ak nemáme láskavý prístup k sebe samému vo svojom vnútri, nikdy ho nenájdeme ani vo svojom okolí. Ak si nectíme svoje zdravie, svoje telo, fajčíme, pijeme, hneváme sa (hnev = kričiaci strach), obviňujeme iných za svoju situáciu, darmo sa budeme snažiť o svetový mier a ekológiu. Ak si nezačneme všímať svoje vnútro, je úplne zbytočné, aby sme si všímali čo sa deje vôkol nás.
Komplexy a strachy nás motivujú túžiť a snívať o nových veciach. Ego nám vysvetlí, že je zbytočné odísť z nevyužitého dvojgeneračného domu, či štvorizbového bytu do malého rodinného domu so záhradou na vidiek, pretože raz za rok možno prídu vnúčatá a môžu sa v dome hrať. Strach nám nájde tisíc dôvodov…

Kto podlieha preludom.

Všetci podliehame niečomu. Každý si to nazve po svojom. Prelud, nutnosť vymaniť sa z niečoho skostnateného…..zbaviť sa toho …

Tento príspevok bol odoslaný v Štvrtok, Jún 3rd, 2021 o 13:50 a je zaradený pod Postrehy. Môžete sledovať akékoľvek reakcie cez RSS 2.0 feed. Môžete zanechať reakciu, alebo spätná odkaz - trackback z Vašej strány.

Jeden komentár

 1 

Kolegyňa Vhiolynta, toto je veľmi zaujímavý príspevok ktorý ma núti ku zamysleniu sa.

Som rád, že si sa snami o svoje tieto myšlienky podelila.

Jún 3rd, 2021 at 13:58

Zanechajte reakciu

Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.