Smrť každého človeka je jedinečná, no niektoré zmeny v správaní a fungovaní tela sú jej prirodzenou súčasťou. Pre ľudí, ktorých blízky dosiahol vysoký vek, alebo trpí nevyliečiteľnou cho-robou, môže byť prínosom, ak dokážu signály blížiaceho sa konca rozpoznať. Hoci neuľahčia odchod milovaného človeka, pomôžu im pripraviť sa na nevyhnutné a rozlúčiť sa. Umieranie je často aj dlhší proces, nie vždy je to tak, že zaspíme a umrieme. Niekedy sa človek na svoju smrť týždne vnútorne pripravuje a mení sa nám pred očami. Niekedy sa „spája s mŕtvymi“, je akoby v ich prítomnosti a komunikuje s nimi, teda emočné telo umierajúceho a emočné telo zosnulých sa dokážu na seba nakontaktovať a komunikovať spolu.

Smrť nie je zlá, je len nemenná, uzatvára jeden životný príbeh a otvára nový. Smrť nie je udalosťou života, pretože ju neprežívame, nie sme pánmi situácie, vzhľadom na ňu končia naše možnosti.
Zákon kolobehu života jasne hovorí, že telo hmotné patrí hmote, preto nikam neodchádza, ale zostáva v „zemi“. Duša patrí svetu mŕtvych, teda svetu paralely a preto podľa „zákonov“ smrti sa musí vrátiť tam, odkiaľ prišla. Na prahu smrti si umierajúci uvedomuje aj okamihy zo života, ktoré predtým vedome, či nevedome prehliadal. Je to odhalenie pravdy života a smrti. Túto skúsenosť na rozmedzí života a smrti nikomu umierajúci už neodovzdá. Žiaľ. Je to iba jeho skúsenosť a je to iba jeho smrť.
Každá choroba je sekundárnym výsledkom nejakého defektu v aurickom obale. Dôležitá je tu aj časová závislosť, počas ktorej sa indukuje z poruchy astrálneho tela príslušné fyzické ochorenie, ktorého príčina môže byť mentálna, alebo mechanická. Násilná smrť sa líši od prirodzenej tým, že neprichádza žiadna choroba. Príčina smrti je dôsledkom mechanickej poruchy, teda ak zomrie niekto pri úraze, je to násilná smrť, ak niekto zomrie na následky úrazu, je to smrť prirodzená, pretože medzi úrazom a smrťou uplynie určitá doba.
Ak pozorujeme z energetického hľadiska pôsobenie postihnutého orgánu pri smrteľnej chorobe, zistíme, že tento odoberá energiu okolitým orgánom, čo vedie k rýchlejšej smrti. V starobe je preto každé ochorenie nebezpečné, pretože zasiahnuté miesto odoberá energiu aj orgánom iným, takže dochádza ku komplikáciám. Lepšie sa hoja rany v mladom veku, kedy orgány sú neopotrebované a teda môžu uvoľniť značné prebytky energie v prospech postihnutých orgánov. V tom je aj rozdiel medzi násilnou a prirodzenou smrťou. Pri prirodzenej smrti je vitálna energia spotrebovaná do poslednej kvapky postihnutým orgánom a niet čo oživovať.
Myslím si, že je veľmi zvláštne, že ľudia bez problémov prijali myšlienku života po smrti, avšak zubami nechtami sa bránia myšlienke života pred smrťou.
Ešte na záver tejto kapitoly chcem pripomenúť, že voľakedy v strede dediny, či mesta bol kostol, okolo ktorého bol cintorín. Bola tu zjavná jednota živých a mŕtvych. V posledných generáciách boli premiestnené viaceré cintoríny za dedinu, či mesto. Týmto boli čiastočne mŕtvi vytlačení aj z myslí živých… Vytesnili sme smrť. Akoby sa stala liečiteľnou chorobou, … Každá smrť je čím ďalej vnímaná ako predčasná, ako zlyhanie súčasnej medicíny, smrť, ktorej budúci pokrok vo výskume zabráni…..