Ako mi pomôže smrť likvidovať fenomén strachu?
Myslím, že jej „spoznaním“, pretože je pre nás neznáma. Spoznáme ju, až keď ju „zažijeme“ a je normálne, že veci ktoré nepoznáme v nás vyvolávajú úzkosť, obavy a nepohodu. Teda čoho sa vlastne bojíme, z čoho máme strach? Hlavne sa asi bojíme bolesti pri umieraní, teda utrpenia pred smrťou. Bolieť nás môže nielen telo, ale aj duša. Fyzická bolesť sa dá medikamentami zmierniť, ale zvládnuť bolesť duše je možno náročnejšie. Duša sa môže báť toho, čo ju po smrti čaká. Sú okamihy, keď je človek zraniteľný a závislý od pomoci iných. Dnes sa vyzdvihuje samostatnosť, úspech, mať veci pod kontrolou, no a toto je práve presný opak toho, čo prežíva človek, keď sa blíži k smrti.
Bojíme sa tiež prijať pomoc druhých, aj keď sa bez ich pomoci nezaobídeme.

Nakoľko dokážem prijať smrť, či transformáciu a nakoľko nepociťovať strach?
Myslím, že prijať smrť ako takú, je dosť náročné. Aj keď viem o nej hovoriť, napísať, nehovorí to vlastne nič o tom, ako budem umierať ja. Teraz si poviem, smrť je krásny prechod, no keď ten čas príde mne, neviem ako sa zachovám. Myslím, že to vie málokto, možno nikto.
Viera v to, že život nekončí smrťou, je u veľa ľudí hlboko zakorenená a dáva silu jednak tým čo odchádzajú, a aj tým, čo zostávajú. Je zaujímavé, že keď dieťa, či dospelý človek zomrie, ich vzťah nekončí, musí sa pretransformovať. Príde smrť, ale vzťah zostáva. Skončí sa fyzický kon-takt, ale vnútorný môže pokračovať. Tí, čo zostali majú nádej, že sa raz znovu stretnú. Nevieme ako to bude, ako to prebehne, ale je tu nádej, že sa to stane.

Čo si môžem so sebou odniesť na tú „druhú stranu“?
Smrť ničí iba naše hmotné telo a všetko, čo v ňom prežívame súvisí s našou vyspelosťou, ktorú si so sebou po smrti hmotného tela odnesieme do ďalšieho života, pretože naša duša nezomiera spolu s telom, je nesmrteľná. Teda berieme si iba svoje skúsenosti. Všetko ostatné ako nepotrebnú záťaž zahodíme.

Zaujala ma otázka, čo si vlastne emočné telo berie so sebou do svojho paralelného sveta, keďže sa neprinavracia do inkarnačného procesu. Odpoveďou je, že si uchová všetko, no nie je mu to k ničomu potrebné, no pre kolektívnu pamäť, vedomie, je každá informácia pravdepodobne potrebná. Ak príde podnet od žijúceho človeka ktorý sa ocitol v kóme a uvoľnilo sa mu emočné telo, za určitých okolností sa môže spojiť s tými, ktorí už sú v danej paralele emočných tiel. A ak tam nenájde nikoho zo svojich známych, či predkov, dlho sa tým nebude zaoberať, splynie s kolektívnym vedomím, emočné telo netrpí, dosiahlo pokoj. Podrobne o tom píše Ašarat v časti „Emočné telá.“
Naproti tomu duša si nesie všetko so sebou, tieto informácie sa stávajú súčasťou jej kolektívne-ho vedomia a vedomia sveta paralely. A aby to nebolo pre dušu také jednoduché, pretože ona vie že sa chce neustále učiť a nechce byť zaťažená minulosťou, prichádza k výmazu jej poznatkov a môže nastúpiť na novú inkarnáciu.