Za zmienku stojí fakt, že prvá pitva pre overenie správnosti diagnózy úmrtia sa podľa dostup-ných prameňov uskutočnila na lekárskej škole v egyptskej Heliopole v 5. tisícročí pred Kristom. Zmienky o takomto posudzovaní sa objavujú pred 2700 rokmi v starom Egypte, konkrétne Imhotep, kde bola vyvinutá aj technika balzamovania mŕtvol. V roku 1302 v Bologni a v roku 1600 v Prahe (slovenský rodák Ján Jessenuius) sa uskutočnila prvá historicky doložená súdno – lekárska pitva pre overenie správnosti diagnózy úmrtia.
Mnohí z nás si však smrť predstavuje ako moment, kedy vedomie opustí ľudské telo, alebo kon-čí. Naše telo si po smrti prejde zložitým radom procesov. Mozog napríklad na mimoriadne krát-ku chvíľu spanikári a vydá toľko mozgovej aktivity, ako nikdy predtým. Potom sa však náhle zastaví a človek je mŕtvy. A čo je zaujímavé, práve v tomto obrovskom impulze mozgovej aktivity sa deje „tunel s bielym svetlom na jeho konci“. Naše telo začne chladnúť asi o teplotu 1,7 stupňa za hodinu. Telo nemá prísun kyslíka, bunky preto začnú hniť. Koža zbledne, pretože krv sa stiahla do dolných končatín (ak osoba leží). Za pár dní sa do človeka pustia baktérie, začne smrdieť a telo navštívia červy. Teraz si poviete, spopolnenie je lepšie.
Mnoho ľudí sa bojí smrti, no skôr sa boja neznámeho. Pre náš mozog je skrátka nemožné pred-staviť si, že nefunguje. Možno by bolo zaujímavé prirovnať smrť k spánku. Keď zaspávame, postupne o sebe strácame vedomie, keď sa zobúdzame – to tiež netušíme. Jediné čo počujeme je otravný budík, no nemáme ani len poňatia, ako sa darilo nášmu vedomiu pred zlomkom sekundy.
Keď som komunikovala na tému smrť s inými kolegami, veľmi výstižné bolo vyjadrenie „aj keď je stále mimoriadne pravdepodobné, že po smrti už nebude nič, vôbec ti to nemusí byť ľúto, lebo po tvojom úmrtí si už aj tak nebudeš nič pamätať“.
Spomeniem ľudí v kóme, čo je extrémne zmenený stav spôsobený zranením, chorobou, otravou, metabolickými zmenami, psychickými príčinami. „Najväčší strach komatóznych ľudí nie je nevyhnutne zo smrti, ale z toho, že sa cítia byť uväznení v pasci: buď vo vnútorných stavoch, ktoré nemôžu byť dokončené, alebo v negatívnych stavoch so žiadnou cestou ako uniknúť.
V tejto kapitole je dôležité spomenúť aj to, že je rozdiel, keď umiera bežný človek a keď umiera mág, alebo kňaz, či iný duchovný človek. Väčšina duchovných sa na prechod medzi životom a smrťou a samotnú smrť pripravuje dlhodobo vopred, teda aby sa vedel od života bez problémov odpútať. Keď umiera mág, ako prvé musí uvoľniť svoju silu a ak chce, tak ju presmeruje na niekoho konkrétneho. Vtedy sa duša a emočné telo uvoľní, stáva sa bežným človekom. No ak mág sa nechce vzdať svojej sily pred smrťou, môže mať na to dva dôvody. Jeden, že chce svoju silu preniesť do domovskej paralely, alebo si myslí, že tou silou odvráti neodvrátiteľný koniec. Aj mágovia, ktorí pracujú s energiou záhrobia veľmi ťažko umierajú. Ich telá sú nabité silou smrti a už za života sa stali akýmisi upírmi, ktorí žili z energií okolia a pritom akoby boli mŕtvi. Duša mága akoby bola uviaznutá v mŕtvom tele a nedokáže zastaviť proces života.
Umieranie je tu sťažené, pretože pri prechode do smrti duša musí prekonať väčšiu silu, aby sa dokázala uvoľniť z tela.
Napríklad pri Alzheimerovej chorobe (narušenie centra mozgu – sídlo duše), emočné telo reaguje na okolité podnety veľmi citlivo. Tým, že duša stráca vplyv na emočné telo, teda pripravuje sa na oddelenie od emočného tela, akoby nechávala emočnému telu rôznymi výkyvmi nálad človeka väčší priestor (aj keď duši je jedno, čo sa s telom deje) je umierajúci veľmi citlivý, plačlivý. Pri umierajúcom stavy ako precitlivenosť, agresivita či hnev sú sprievodným javom toho, že duša sa pripravuje na oddelenie od emočného tela.
No niekedy môže byť smrť priam vyslobodením, príjemnou udalosťou. Keď sú ľudia oživovaní a srdce sa im zastavilo a aj keď nešlo o stopercentnú smrť, bolo to to najbližšie, ako sa k smrti kedy priblížime ako živí ľudia. Tí ktorí to prežili, pri konfrontácii viedli debaty o tom, ako to vlastne celé prebehlo. Najväčší spor bol o dĺžku celého umierania. Niekto povedal že to bolo v momente, ďalší zasa že to prebehlo postupne.
No a pre tých, ktorí chcú smrť prekabátiť je možné zmrazovanie ľudských tiel – kryonika/kryoprezervácia, kde pomocou kryospánku dokážeme oddialiť smrť, teda človek sa ne-chá zmraziť dovtedy, kým nevymyslia liek na vyliečenie. „Dnešná vízia zmrazovania ľudských tiel je asi taká, že napríklad pri chorobe typu rakovina, pri ktorej keď príde posledná minúta a človek zomrie, tak sa dá ešte umelo oživiť, tomuto stavu sa hovorí termodynamická smrť. Je to pomyselný moment, kedy sa vyrovnajú hodnoty tepla, ktorými na seba pôsobia ľudské telo a prostredie. Ak ,podľa kryoniky, telo v takomto stave zamrazíme a kedysi „neskôr“ ho rozmrazíme, bude možné ho znovu oživiť. No jedným z problémov je, že na kryospánok môže ísť človek až po legálnej smrti, čiže keď srdce prestane biť. „
Je správne, aby sa človek hazardom so životom mohol zachrániť pred smrťou a zviesť boj s ňou pri prebúdzaní?
K čomu nás logicky navádza princíp smrti, ak sa zaoberáme dušou toho, kto zomrel?
Myslím že aj k tomu, aby sme si uvedomili, že sme tu iba dočasne a nepremeškali všetko, čo máme stihnúť. Aby sme nenaprávali veci až po smrti jedinca, napríklad slovami „budem chodiť každý deň na tvoj hrob“. Je to zbytočné gesto. Nepremeškajme stretnutie s umierajúcim, nepovýšme vlastnú tvrdohlavosť, egoizmus, či urazenú ješitnosť za posledné chvíle s rodinnými príslušníkmi, či priateľmi. Aj duša (aj emočné telo) sa spája s realitou svojho domovského paralelného sveta a pripravuje sa na prechod.
Ako mi pomôže smrť likvidovať fenomén strachu?
Myslím, že jej „spoznaním“, pretože je pre nás neznáma. Spoznáme ju, až keď ju „zažijeme“ a je normálne, že veci ktoré nepoznáme v nás vyvolávajú úzkosť, obavy a nepohodu. Teda čoho sa vlastne bojíme, z čoho máme strach? Hlavne sa asi bojíme bolesti pri umieraní, teda utrpenia pred smrťou. Bolieť nás môže nielen telo, ale aj duša. Fyzická bolesť sa dá medikamentami zmierniť, ale zvládnuť bolesť duše je možno náročnejšie. Duša sa môže báť toho, čo ju po smrti čaká. Sú okamihy, keď je človek zraniteľný a závislý od pomoci iných. Dnes sa vyzdvihuje samostatnosť, úspech, mať veci pod kontrolou, no a toto je práve presný opak toho, čo prežíva človek, keď sa blíži k smrti.
Bojíme sa tiež prijať pomoc druhých, aj keď sa bez ich pomoci nezaobídeme.
Nakoľko dokážem prijať smrť, či transformáciu a nakoľko nepociťovať strach?
Myslím, že prijať smrť ako takú, je dosť náročné. Aj keď viem o nej hovoriť, napísať, nehovorí to vlastne nič o tom, ako budem umierať ja. Teraz si poviem, smrť je krásny prechod, no keď ten čas príde mne, neviem ako sa zachovám. Myslím, že to vie málokto, možno nikto.
Viera v to, že život nekončí smrťou, je u veľa ľudí hlboko zakorenená a dáva silu jednak tým čo odchádzajú, a aj tým, čo zostávajú. Je zaujímavé, že keď dieťa, či dospelý človek zomrie, ich vzťah nekončí, musí sa pretransformovať. Príde smrť, ale vzťah zostáva. Skončí sa fyzický kon-takt, ale vnútorný môže pokračovať. Tí, čo zostali majú nádej, že sa raz znovu stretnú. Nevieme ako to bude, ako to prebehne, ale je tu nádej, že sa to stane.
Čo si môžem so sebou odniesť na tú „druhú stranu“?
Smrť ničí iba naše hmotné telo a všetko, čo v ňom prežívame súvisí s našou vyspelosťou, ktorú si so sebou po smrti hmotného tela odnesieme do ďalšieho života, pretože naša duša nezomiera spolu s telom, je nesmrteľná. Teda berieme si iba svoje skúsenosti. Všetko ostatné ako nepotrebnú záťaž zahodíme.
Zaujala ma otázka, čo si vlastne emočné telo berie so sebou do svojho paralelného sveta, keďže sa neprinavracia do inkarnačného procesu. Odpoveďou je, že si uchová všetko, no nie je mu to k ničomu potrebné, no pre kolektívnu pamäť, vedomie, je každá informácia pravdepodobne potrebná. Ak príde podnet od žijúceho človeka ktorý sa ocitol v kóme a uvoľnilo sa mu emočné telo, za určitých okolností sa môže spojiť s tými, ktorí už sú v danej paralele emočných tiel. A ak tam nenájde nikoho zo svojich známych, či predkov, dlho sa tým nebude zaoberať, splynie s kolektívnym vedomím, emočné telo netrpí, dosiahlo pokoj. Podrobne o tom píše Ašarat v časti „Emočné telá.“
Naproti tomu duša si nesie všetko so sebou, tieto informácie sa stávajú súčasťou jej kolektívne-ho vedomia a vedomia sveta paralely. A aby to nebolo pre dušu také jednoduché, pretože ona vie že sa chce neustále učiť a nechce byť zaťažená minulosťou, prichádza k výmazu jej poznatkov a môže nastúpiť na novú inkarnáciu.
Jeden komentár
Zanechajte reakciu
Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.