Ľudia sa snažia na smrť nemyslieť. Snažia sa schovať pred touto dráždivou, znepokojujúcou myšlienkou ako pštros – zaboriť hlavu do piesku, a zdá sa, že tam nebezpečenstvo nehrozí … Najsmutnejšie na tom je, že každý človek, až príde jeho čas, pochopí nenávratnosť uplynulých cenných okamžikov, ale to je už neskoro, príliš neskoro … Smrť sa nikoho nepýta, či je dotyčný pripravený, ona prichádza väčšinou nečakane …
Rodíme sa, sme šťastní, darí sa nám, no zrazu sa „niečo“ udeje a musíme javisko opustiť. Opona spadla, naša hra života je ukončená. Nik nám netlieska, všetci plačú. Prečo svoju životnú rolu musí človek tak skoro ukončiť? Kto píše scenár?

Kto určuje kedy dohorí naša svieca? Je zato zodpovedná samotná smrť? Kde je dané, že práve tento rok, tento mesiac a v tento deň, a táto hodina je koncom? Či začiatkom? Prečo sa duše rozhodli byť narodené do tohto sveta?
Je asi toľko odpovedí, koľko je ľudí. Niektoré duše sem prišli aby niečo urobili, kvôli skúsenosti, aby sa niečo naučili, aby pomáhali druhým, čo nie je možné mimo tohto sveta. Chcú vyskúšať niečo, čo by inak nemohli. No okrem zábavy a radosti v živote treba si prejsť aj hnevom, strachom a utrpením. Negatívne skúsenosti sú to, čo robia život zaujímavým a jedinečným. Život je ako posilňovňa pre dušu. Výzvy, ktorým čelíme v živote sú ako závažia ktoré posilňujú „svaly“ našej duše aby sme boli dostatočne silní na ich zvládnutie.

Nad vlastnou smrťou sa občas zamyslí každý z nás. No naše rozmýšľanie o smrti by nemalo viesť k určitosťou vedeli, že budeme ďalej žiť, náš život by nadobudol hlbší zmysel.“ Strach strachu. Skôr by malo vyústiť do potreby poznávania seba samého. Zväčša sa nebojíme smrti samotnej, bojíme sa že už nebudeme, že prestaneme existovať. Táto predstava je nám veľmi cudzia, nedokážeme sa s ňou stotožniť. Nechceme prestať vnímať život, nechceme prestať existovať, bojíme sa, že stratíme vnútorné pocity, myšlienky. Bežný človek by povedal: „Keby sme sa smrti nebáli, keby sme s viesť k strachu. Skôr by malo vyústiť do potreby poznávania seba samého. Zväčša sa nebojíme smrti samotnej, bojíme sa že už nebudeme, že prestaneme existovať. Táto predstava je nám veľmi cudzia, nedokážeme zo smrti ovplyvňuje každý aspekt nášho živo-ta. Smrť z nás strhne všetko to, čím nie sme. Myslím si, že tajomstvom života je „umrieť predtým ako naozaj umrieme“ a zistiť, že smrť neexistuje.

Smrť prichádza bez pozvania, neohlási svoju návštevu, nepýta sa, či ju prijmeme, či nie. Zrazu je tu – a odchádzame s ňou. Telo zostáva, už je nepotrebné, a duša počas tichého výdychu opúšťa túto schránku, je nesmrteľná. Náš život je akoby ohraničený dvoma bránami, jednou bránou, teda bránou narodenia vstupujeme do života a bránou smrti z neho odchádzame. Čo je ale na druhej strane oboch brán, nevieme. Ktovie čo by sme robili, keby sme túto skutočnosť vedeli.
Keď sa zamyslím nad teóriou o duši, tak to, čo nazývame smrťou, je pre každú dušu v skutočnosti novo nadobudnutá sloboda. Po tom, čo telo splnilo svoju úlohu voči duši a svojmu poslaniu sa od nej oddelí, rozloží sa, zatiaľ čo duša žije ďalej. Duša už nie je uväznená v hmote, je slobodná. Zo svojho pobytu na Zemi si so sebou odniesla záznamy všetkých svojich myšlienok, pocitov a činov, ktoré sú uložené kdesi v akejsi „pamäťovej schránke“.

Prečo je smrť nepochopiteľná?
Mýtickú postavu smrti si väčšina ľudí, hlavne v stredoveku, predstavuje ako kostlivca s kosou v čiernom dlhom plášti s kapucňou. Niekto považuje smrť za bytosť mužského pohlavia, niektorí sú presvedčení, že je nepochybne ženského pohlavia. Talmud (židovská zbierka zákonov) smrť popisuje ako akéhosi vysokého anjela s čiernymi krídlami, ktorý je oblečený v čiernom plášti s kapucňou.
Smrť ako taká je už na prvý pohľad úžasný fenomén. Každý živý organizmus odporuje smrti, búri sa proti svojmu vlastnému zničeniu. Zo všetkých pudov je najsilnejší pud sebazáchovy. Smrť nám je nepríjemná, úžasne nepochopiteľná. Myslíme si, že realitu smrti najlepšie vyriešime tak, že sa tejto téme nebudeme venovať a ani na ňu myslieť, budeme ju stále od seba odsúvať. Myslím si, že smrť ale je realitou, nijaký problém nevyriešime odsunutím. Je potrebné, aby sme aj tento problém dokázali správne vnútorne vyriešiť.
Je vôbec možné pripraviť sa na smrť?
Všetci vieme, že zomrieme, ale nikto tomu neverí. Keby sme tomu verili, konali by sme inak. Takže klameme sami sebe. Asi je potrebné si uvedomovať, že zomrieme a byť na to stále pripravení. Väčšinou chodíme po svete ako námesační, nevnímame svet okolo seba naplno, ako keby v polospánku robíme to, o čom si myslíme, že to musíme robiť. Ale keď sa ocitneme tvárou v tvár smrti, všetko sa mení. Zrazu sa zbavíme zbytočností a sústredíme sa len na to najpodstatnejšie. Keď vieme, že čoskoro zomrieme, vidíme všetko úplne inak. Asi si treba vziať príklad z budhistov a taoistov. …. Preto nauč sa ako zomrieť a naučíš sa ako žiť.

Spomeniem aj ľudí, ktorí prežili blízkosť smrti, odpútali sa od tela a vstúpili do „tunela“, kde mali možnosť „nahliadnuť do života po smrti“. Ale naskytá sa mi tu otázka, že keď vlastne pôsobí „len“ sila smrti, nie samotná smrť, tak aký je to náhľad? Do priestoru čoho? Môžeme vlastne nahliadnuť do priestoru samotnej smrti? Odpoveď na tieto otázky mi dal NVK Ašarat, povedal „Do sveta smrti sa nedá a nedokážeme nahliadnuť. Samotná smrť je sila, ktorú nejako chápeme, ale nedokážeme sa s ňou spojiť bez následku smrti. Pôsobenie sily smrti a smrti samotnej je skoro to isté, ale ak človek nakoniec prežije, je to spôsobené jednak tým, že človek ešte nemal svoj čas na odchod do jej ríše, a jednak duša sa istou časťou drží svojho fyzického tela. Dokážeme sa spojiť a nahliadnuť do priestoru paralely (záhrobia), ale nie do priestoru samotnej podstaty smrti.“ Teda ľudia ktorí mali zážitok blízkosti smrti definitívne nezomreli a neprekročili teda prah, od ktorého niet návratu späť.

Veľmi ma zaujalo ponímanie odplaty (karmy) smrti podľa Agrippa z Nettesheimu (Okultní filozofie, kniha tretia), kde predostiera názor, že kto sa previnil, si zaslúži jeden zo štyroch druhov smrti, ku ktorým sa dávnejšie odsudzovalo, teda neunikne (karme) smrti ani v terajšej dobe, teda neunikne bez odplaty:
1. ten, kto si zaslúžil ukameňovanie, tak sa v budúcej inkarnácii zrúti zo strechy, alebo ho udupú zvieratá, či zahynie pod troskami, či zahynie pádom ťažkého telesa
2. kto si vyslúžil upálenie, buď zahynie pri požiari, či následkom uštipnutia jedovatým hadom, či nejakým jedom
3. kto mal byť popravený mečom, ten príde o život buď pod krutovládou, alebo straníckymi úkladmi, či zabitý nejakými nájomnými vrahmi
4. kto si zaslúžil obesenie, buď sa utopí, alebo bude nejakým spôsobom zadusený.