Kto určuje kedy dohorí naša svieca? Je zato zodpovedná samotná smrť? Kde je dané, že práve tento rok, tento mesiac a v tento deň, a táto hodina je koncom? Či začiatkom? Prečo sa duše rozhodli byť narodené do tohto sveta?

Je asi toľko odpovedí, koľko je ľudí. Niektoré duše sem prišli aby niečo urobili, kvôli skúsenosti, aby sa niečo naučili, aby pomáhali druhým, čo nie je možné mimo tohto sveta. Chcú vyskúšať niečo, čo by inak nemohli. No okrem zábavy a radosti v živote treba si prejsť aj hnevom, strachom a utrpením. Negatívne skúsenosti sú to, čo robia život zaujímavým a jedinečným. Život je ako posilňovňa pre dušu. Výzvy, ktorým čelíme v živote sú ako závažia ktoré posilňujú „svaly“ našej duše aby sme boli dostatočne silní na ich zvládnutie.

Prečo je smrť nepochopiteľná?
Mýtickú postavu smrti si väčšina ľudí, hlavne v stredoveku, predstavuje ako kostlivca s kosou v čiernom dlhom plášti s kapucňou. Niekto považuje smrť za bytosť mužského pohlavia, niektorí sú presvedčení, že je nepochybne ženského pohlavia. Talmud (židovská zbierka zákonov) smrť popisuje ako akéhosi vysokého anjela s čiernymi krídlami, ktorý je oblečený v čiernom plášti s kapucňou.
Smrť ako taká je už na prvý pohľad úžasný fenomén. Každý živý organizmus odporuje smrti, búri sa proti svojmu vlastnému zničeniu. Zo všetkých pudov je najsilnejší pud sebazáchovy. Smrť nám je nepríjemná, úžasne nepochopiteľná. Myslíme si, že realitu smrti najlepšie vyriešime tak, že sa tejto téme nebudeme venovať a ani na ňu myslieť, budeme ju stále od seba odsúvať. Myslím si, že smrť ale je realitou, nijaký problém nevyriešime odsunutím. Je potrebné, aby sme aj tento problém dokázali správne vnútorne vyriešiť.

Je vôbec možné pripraviť sa na smrť?
Všetci vieme, že zomrieme, ale nikto tomu neverí. Keby sme tomu verili, konali by sme inak. Takže klameme sami sebe. Asi je potrebné si uvedomovať, že zomrieme a byť na to stále pripravení. Väčšinou chodíme po svete ako námesační, nevnímame svet okolo seba naplno, ako keby v polospánku robíme to, o čom si myslíme, že to musíme robiť. Ale keď sa ocitneme tvárou v tvár smrti, všetko sa mení. Zrazu sa zbavíme zbytočností a sústredíme sa len na to najpodstatnejšie. Keď vieme, že čoskoro zomrieme, vidíme všetko úplne inak. Asi si treba vziať príklad z budhistov a taoistov. …. Preto nauč sa ako zomrieť a naučíš sa ako žiť.
Keď sa zamyslím ako prichádza smrť po celé stáročia zistím, že smrť prichádza stále rovnako nečakane. Je ako zlodej, ktorý ničí naše bohatstvá, to, čo sme si nadobudli, naše „istoty“. Smrť je obrovským problémom, teda z nášho pohľadu, na našu existenciu, je nemilosrdná. Prečo? Lebo nám berie všetko, úplne všetko. A zrazu – s jej príchodom – všetko toto ostáva, len my už nie sme. Smrť prichádza veľmi rýchlo. Ak by sme tu žili aj 90 rokov, smrť by sme aj vtedy prekvapili otázkou „Už si tu?!“ Jej príchod by nás aj vtedy prekvapil. Realitu smrti tak často odsúvame, posúvame, mysliac si dokonca, že k nám ani nepríde. Teda z toho mi vyplýva, že smrť je jediná „istota“.

Spomeniem aj ľudí, ktorí prežili blízkosť smrti, odpútali sa od tela a vstúpili do „tunela“, kde mali možnosť „nahliadnuť do života po smrti“. Ale naskytá sa mi tu otázka, že keď vlastne pôsobí „len“ sila smrti, nie samotná smrť, tak aký je to náhľad? Do priestoru čoho? Môžeme vlastne nahliadnuť do priestoru samotnej smrti? Odpoveď na tieto otázky mi dal NVK Ašarat, povedal „Do sveta smrti sa nedá a nedokážeme nahliadnuť. Samotná smrť je sila, ktorú nejako chápeme, ale nedokážeme sa s ňou spojiť bez následku smrti. Pôsobenie sily smrti a smrti samotnej je skoro to isté, ale ak človek nakoniec prežije, je to spôsobené jednak tým, že človek ešte nemal svoj čas na odchod do jej ríše, a jednak duša sa istou časťou drží svojho fyzického tela. Dokážeme sa spojiť a nahliadnuť do priestoru paralely (záhrobia), ale nie do priestoru samotnej podstaty smrti.“ Teda ľudia ktorí mali zážitok blízkosti smrti definitívne nezomreli a neprekročili teda prah, od ktorého niet návratu späť.
Skúsenosť mimo zmyslového bytia nastáva pravdepodobne vtedy, keď lekár vysloví „stratili sme ho“ a človek prežíva úplnú zmenu perspektívy. Pravdepodobne sa vznáša nad nehybným telom a prezerá si ho spolu s okolím. Hovorí sa, že spoločným prvkom všetkých prežitkov na prahu smrti je, že mení ľudí, ktorí to prežili. Teraz myslím tých, ktorí sa „vrátili“, teda boli napríklad resuscitovaní, po klinickej smrti, po autohavárii, či inej okolnosti. Možno práve takáto skúsenosť blízkosti smrti umožní viac veriť v posmrtný život a potlačiť svoj strach zo smrti.
Sú prípady, keď napríklad pokus o resuscitáciu bol zastavený, pretože lekári nezistili žiadne známky života. Aj elektroencefalograf (EEG) pripojený na mozog registroval nulovú krivku, teda už nie je žiadna mozgová aktivita. A predsa sa niektorí vracajú napriek tomuto k životu.
Aj pokus o samovraždu sprevádza pocit blízkosti smrti. Mala som rozhovor s človekom, ktorý si siahol na život, no zachránili ho. Skončil na psychiatrii. Aký mal pocit mi nepovedal, možno si ho už nepamätal, alebo nechcel povedať. Iný prípad, poznala som chlapca vo veku 34 rokov, ktorý druhý pokus o samovraždu už neprežil. Možno je pocit blízkosti smrti veľmi silný, možno ho práve títo dvaja mali precítiť…
Existujú nespočetné príbehy o ľuďoch, ktorí tvrdia, že zažili vizuálny vnem žiarivého svetla a potom sa vrátili, bežne sa to nazýva zážitok blízky smrti. V Tibetskej knihe mŕtvych sa to opisuje ako „nádhera bezfarebného svetla prázdnoty“.

Veľmi ma zaujalo ponímanie odplaty (karmy) smrti podľa Agrippa z Nettesheimu (Okultní filosofie, kniha tretia), kde predostiera názor, že kto sa previnil, si zaslúži jeden zo štyroch druhov smrti, ku ktorým sa dávnejšie odsudzovalo, teda neunikne (karme) smrti ani v terajšej dobe, teda neunikne bez odplaty:
1. ten, kto si zaslúžil ukameňovanie, tak sa v budúcej inkarnácii zrúti zo strechy, alebo ho udupú zvieratá, či zahynie pod troskami, či zahynie pádom ťažkého telesa
2. kto si vyslúžil upálenie, buď zahynie pri požiari, či následkom uštipnutia jedovatým hadom, či nejakým jedom
3. kto mal byť popravený mečom, ten príde o život buď pod krutovládou, alebo straníckymi úkladmi, či zabitý nejakými nájomnými vrahmi
4. kto si zaslúžil obesenie, buď sa utopí, alebo bude nejakým spôsobom zadusený.