V postojoch k smrti počas dejín spoločností vidieť zmenu, pretože na začiatku vývoja ľudstva sa človek veľmi nezamýšľal nad vlastným koncom. Až o niečo neskôr chápe sám seba ako smrteľného. Až na vyššom stupni vývinu sa vedomie dopracováva k predstave posmrtného života. Strach zo smrti u našich prapra predkov (asi až praľudí) bol spojený s rituálom prechodu, nebol to ten strach, ktorý pociťuje dnešný moderný človek.

„Smrť a jej mnohé premeny z hľadiska dejinných procesov:
– do 11. storočia spoločnosti považovali smrť za prirodzený proces – spoločenská udalosť
– od 11. do 17. – 18. storočia – toto obdobie sa nazývalo „smrť samej seba“ a značí individuálny prístup k smrti – tradície zostali, pribudlo zakrývanie nebožtíka a závet
– v 16. storočí začínalo obdobie „smrť vzdialená i blízka“ – smrť začína predstavovať určité tajomstvo, ktoré budí zvedavosť
– cca v 19. storočí je obdobie označené ako „smrť blízkeho“ – nastáva tu strach zo „zmiznutia“ mŕtveho – precítené trúchlenie, nachádzanie krásy smrti a citové výbuchy
– posledné obdobie – 20. storočie je nazvané „prevrátená smrť“ – k smrti sa chováme skoro tak, akoby nebola a netraumatizovala širokú verejnosť. Trendom začalo byť zakrývanie pravdy aj pred umierajúcim, začala sa hra na schovávačku, a túto rolu prijal aj umierajúci.“

Otázka posmrtného života a nesmrteľnosti ľudskej duše zohráva dôležitú úlohu v každom náboženstve, viere. Väčšina náboženstiev predpokladá, že koniec nie je definitívny, ale vedomie človeka v nejakej podobe pretrváva aj po smrti. Práve príslušnosť k určitému náboženstvu a viere ovplyvňuje naše prežívanie, prijímanie a chápanie smrti. Naznačuje to, čo smrť pre jedinca znamená, či ide o oddelenie duše od tela, či človek považuje telo za smrteľné a dušu za nesmrteľnú, či verí, že život pokračuje aj po smrti človeka, alebo či je smrť človeka zároveň smrťou a koncom tela aj duše. Čo je však duša? Myslím, že je oživujúcim princípom človeka, bez nej by sme boli iba biologickým materiálom.
Viera v prevteľovanie duše je vlastná pre východné náboženstvá, ale v západnej kultúre sa ne-raz vykladá ako vzrušujúca turistika medzi jednotlivými životmi. Už som počula vyjadrenie „Čo nestihnem za tento život, stihnem nabudúce.“ Je to úžasné si toto myslieť, no pôvodné chápanie reinkarnácie nemá nič spoločné s takýmto presúvaním úloh. Reinkarnácia je vo východnom ponímaní v skutočnosti trestom. Protichodný názor ponúka kresťanstvo – jeden život, jedna šanca, žiadne prevteľovanie.
Dávni Egypťania robili prípravy na oslobodenie duše po smrti, aby jej umožnili znovuzrodenie. Starí Gréci verili v mnoho životných cyklov a pôvodní obyvatelia Afriky, Austrálie, Ázie a Ameriky boli tiež presvedčení, že existuje nejaká forma reinkarnácie.

Rozdiel medzi východným a západným pohľadom na smrť:
– západ – návrat do sveta
– pesimisti – po smrti sa nič nedeje
– optimisti – možno existuje reinkarnácia
– východ – útek zo sveta
– pesimisti – v rámci reinkarnácie bude potrebné sa vrátiť do sveta
– optimisti – snáď sa zadarí sa už nevrátiť (snaha uniknúť večné-mu kolobehu striedania smrti a opätovnému narodeniu)

Vo východných náboženstvách je teória reinkarnácie veľmi starou vierou. Zaoberali sa ňou aj niektorí významní filozofi antického Grécka. Reinkarnácia (lat. re+carnis – doslova znamená „byť znovu z mäsa“) je viera v to, že istá, pre život nevyhnutná súčasť živých bytostí prežíva smrť, aby bola znovuzrodená v novom tele. Podľa tohoto názoru sa v každom živote vo fyzickom tele vyvíja nová osobnosť, ale istá súčasť bytosti zostáva neustále prítomná počas celej postupnosti životov. Reinkarnácia je typická pre východné náboženstvá (hinduizmus, budhizmus, brahmanizmus, sikhizmus), ale bola prítomná aj v učeniach gréckych filozofov, ako bol Pytagoras, Empedokles alebo Platón. Platón tvrdil, že duša človeka je nesmrteľná a je uväznená v tele, potrebuje sa vymaniť do sveta ideí. V dialógu Faidón pojednáva Platón o posledných hodinách Sokrata pred jeho smrťou a o dušiach, ktoré po smrti tela odchádzajú do Hádesovej ríše. Idú tam ale iba duše cnostné a čisté, duše zlé, ktoré žily v hriechu motajú sa v podobe mátožných tieňov na cintorínoch a v okolí hrobov, pokiaľ nie sú opäť pripútané k smrteľnému telu.
Dualistická koncepcia pochádza tiež od Platóna. Duša žije vo svete ideí a narodením sa dostáva do tela človeka, pričom telo a duša sú chápané ako dve rôzne substancie. Teda zjednodušene, duša a telo sú dve samostatné a oddelené veci. Duša je nositeľkou identity konkrétneho človeka a pretrváva aj po smrti bez ohľadu na telo. Nedualistický koncept reprezentujú napríklad homérske Grécko, Egypt, Germáni a védizmus. V týchto kultúrach je telo vnímané ako kritérium skutočnosti a predstava akejkoľvek dôstojnej existencie bez neho sa javí ako absurdná. Napríklad Homér pokladá netelesné duše (psyché) po smrti za prízraky (tiene v Háde), ktoré sú už len nereálnym odleskom pôvodného človeka.

„Nikto nevie čo je smrť, a predsa sa jej všetci boja, akoby uznávali, že je najväčším zlomom, i keď je pre človeka najväčším dobrom.“

„Ktovie, či nie je život umieraním a smrť životom.“

Usudzujem, že pre východné náboženstvá nie je reinkarnácia výhrou, skôr naopak, chápe sa to ako trest.

Tento príspevok bol odoslaný v Nedeľa, Apríl 2nd, 2023 o 16:37 a je zaradený pod Mágia, Okultizmus, Výuka. Môžete sledovať akékoľvek reakcie cez RSS 2.0 feed. Môžete zanechať reakciu, alebo spätná odkaz - trackback z Vašej strány.

2 komentárov

 1 

Možno budem reagovať od veci, ale zareagujem.
Ono neviem či som optimista alebo pesimista, ale, keď sa dívam na svoj život, tak požijem jednu repliku z filmu Anton Špelec ostro strelec, kde Vlasta Burian hovorí - "ak sa ešte raz narodím, tak sa z mačkám a zahodím!"

Apríl 2nd, 2023 at 16:50
 2 

Milý kolega Ašarat niekedy by sa človek v určitých situáciách zmačkal hneď a nečakal na nič ďalšie.
Ale potom si to rozmyslí a použije tú správnu 'žehličku"

Apríl 2nd, 2023 at 17:01

Zanechajte reakciu

Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.