Myslím si, že zatiaľ čo smrť je definitívna, ohraničená v čase, nesmrteľnosť nekončí, trvá. Túžba po nesmrteľnosti sa najčastejšie opisuje ako prejav strachu zo smrti. V skutočnosti však znamená oveľa viac. Sme smrteľní a zároveň nesmrteľní. Nesmrteľnosť je v tom, že existuje reinkarnácia. Naše duše v nás žili už skôr a budú žiť v nás zase. To je naša nesmrteľnosť. Po narodení neprichádza na svet čistá, panenská duša, pretože každá duša má za sebou dlhú reťaz pozemských životov. V každom živote bola konfrontovaná s určitým učebným plánom, ktorý lepšie, alebo horšie splnila. Ak zomrie človek, len vo veľmi zriedkavých prípadoch splnil a pochopil všetky úlohy a požiadavky osudu. Takmer vždy zostáva niečo, čo nevy-riešil a nepochopil.

Nesmrteľnosť sa objavuje aj v príbehoch, povestiach a bájach na ktoré sa nezabúda. Báje o antických bohoch hovoria o bytostiach, ktoré sú imúnne voči času. Na nižšom stupienku sa ocitli kríženci boha a človeka, ktorých usmrtenie je viac ako zložité. Herkules, superstar medzi polobohmi bol nesmrteľný až do momentu, kým ho nezabila krv zlomyseľného kentaura Nessa vtretá do jeho košele. Achilles, syn morskej nymfy Thetis bol zraniteľný iba na päte, pretože ho matka za ňu držala pri kúpeli v rieke Styx. Zabiť ho mohol iba Parisov šíp mierený na pätu. Obyčajným smrteľníkom bola počas vlády antických bohov fyzická nesmrteľnosť nedostupná.
Túžba po nesmrteľnosti viedla k túžbe po sláve. Presláviť sa heroickým činom, odvahou a silou bolo veľmi silné hlavne pre príslušníkov nižších spoločenských vrstiev. Bolo to zrejmé hlavne pri gladiátorských zápasoch, teda nebáť sa smrti bolo a je lepšou stratégiou prežitia. No ale musíme priznať, že okrem pár vyvolených, ktorých možno vidíme vo filmoch, po väčšine bojovníkov z Kolosea už dnes neštekne ani pes. Pamäť je pritom neoddeliteľne spojená s túžbou nikdy neumrieť.
Hádesov prievozník Charón preváža duše mŕtvych zo sveta živých do sveta mŕtvych duší v podsvetí, teda z jednej strany rieky Styx na druhú, s mincou na zaplatenie pod jazykom. Ale späť cesta nebola. Sprievodcom duší je Hermes, ten sprevádza duše mŕtvych až pred trón sudcov Hádesa a Perzefony.

Antické mýty nám prinášajú určité morálne posolstvo a ponaučenie. Pôsobia na nás akýmsi morálnym apelom, ktorý je platný pre všetky doby. Rovnako tak nám ukazujú vidinu nezvratného osudu na ktorý sú aj bohovia krátky. Možno preto ani nemôže byť v našej moci ovplyvniť svojim chovaním posmrtnú cestu života našej duše. V starovekom Egypte ľudia verili, že po smrti sa duša človeka dostáva do ríše mŕtvych, ktorej vládcom bol boh podsvetia a posmrtného života Osiris (Usire). Mýty a legendy hovoria, že Osiris bol zavraždený a až následne vstal z mŕtvych. Podobná bola aj predstava faraónov o zmŕtvychvstaní, ktorá mala za následok množstvo pohrebných rituálov, honosných hrobiek a balzamovania múmií (starí Egypťania vyvinuli techniku mumifikovania mŕtvol už 3 tisícročia pred n.l.).

Dobývanie nesmrteľnosti cez posolstvo nie je ničím novým. Veria tomu umelci, politici … ide o svet symbolov a legiend.
Túžba po nesmrteľnosti živí ohromne biznis. Odďaľovanie smrti, spomaľovanie starnutia či maskovanie zmien spôsobených vekom sú marketingové modely stavajúce na istotu. Kozmetický priemysel, korekčná medicína a farmaceutické firmy vedome pracujú so strachom z nevyhnutného a poskytujú ilúziu riešenia. Naskytá sa otázka, že čo by sme robili, keby sa v jednom momente zastavil náš čas a nehrozila by nás smrť. O koľko dlhšie by sa oplatilo žiť? O dvadsať, o sto rokov? A čo bude potom? Ak nebudeme musieť umierať, pretože to umožnia technológie, zmení sa tým zásadne aj naša civilizácia. Obrovské množstvo príjemných ľudských vecí je generovaných strachom. Sme šťastní, lebo sa bojíme nešťastia, bojíme sa byť hladní, tak zarábame. Čoho sa budeme báť, keď sa už nebudeme báť smrti?

Ľudia chcú žiť navždy, no pritom nevedia čo robiť počas upršaného, či snehom zaviateho dňa. Fyzická nesmrteľnosť by nás asi nudila a unavovala. Morálnym prekonaním smrti je nesebecký život a schopnosť tešiť sa z prítomného okamžiku. Prijatím konečnosti života si ho dokážeme vážiť.
Veda objednávku na nesmrteľnosť možno raz splní, no ale ak smrť nebude definitívna, možno sa jej potom prestaneme báť, ako sa dnes už nebojíme chorôb, ktoré desili našich predkov. Strata tohto strachu zásadne zmení ľudské správanie a charakter.
Myslím ale, že to bude celkom iný svet…