K napísaniu majstrovskej práce na tému „Umieranie a smrť“ ma oslovila, okrem môjho vlastného záujmu, aj kniha Ašarata a Tary „Za závojom smrti“. Pri čítaní tohto diela sa mi rozšírili poznatky o pohľad na umieranie, smrť, pochovávanie, posmrtný život, znovuzrodenie, teda na smrť ako takú od jej prvopočiatku, cez spôsob akým prichádza, ako ju človek cíti, prežíva a vníma, … a ukázala mi, že smrťou život naozaj nekončí. Preto je smrť daná človeku, aby sa, keď už myslí na jej nevyhnutnosť, naučil chápať svoju bytosť, naučil sa pretvárať seba a svoju podstatu, ceniť si vymedzeného času pre duchovné dozrievanie. Smrť, to sú len určité dvere do skutočnej reality. Skutočný život, myslím si, je na „druhej strane“, pretože keď človek zomrie, v podstate sa zobudí. Keď človek „zomrie“ a spozná tú druhú stranu, už ne-chce ísť späť.

Keď premýšľam o smrti, tak sa zamýšľam nad tým, ako vlastne dnes ľudia majú možnosť stretnúť sa so smrťou, spoznať ju. Mám pocit, že v dnešnej modernej dobe sa ľudia vzdialili od prírody, vzďaľujú sa od svojho vnútorného bytia, naháňajú sa za materiálnymi statkami, uznávaný je ten, kto je úspešný, mladý, pekný, zdravý, bohatý, mocný, výkonný, … a staroba, choroba, slabosť, odkázanosť na pomoc druhých a umieranie sa odsúva mimo „svetlá reflektorov“, za závesy nemocničných postelí, alebo domovov dôchodcov, hospicov. Už len vo filmoch vidíme ako boli život i smrť vedľa seba. Zomretý bol vyložený tri dni na márach doma v izbe, horeli mu neustále sviece, prichádzali a odchádzali smútiaci. Okolo chodili aj deti ktoré skúmali či sa mŕtvy prebudí, či čo bude vlastne, keď takto leží, robiť. Keď zatvárali rakvu, aj deti si uvedomovali časť konečnosti smrti u človeka, že ho už neuvidia, že odišiel na lepšie a krajšie miesto. Takáto skutočnosť, hlavne deťom pomohla zmierniť úzkosť a zneistenie, ktoré strata osoby vyvolala.
Zase na druhej stránke, v televízii, vo filmoch, v počítačových hrách sa dnes ukazuje smrť až neprimerane často. Ale hovoriť o vlastnej smrti je tabu.
Keď prichádzame, reinkarnujeme sa na Zem, duša je presvedčená, že všetko zvládne bez väčších problémov. No keď sa ako tak zorientuje zistí, že si zabudla so sebou zobrať manuál na život. Potom sa po smrti duša vracia do pôvodného stavu ako nehmotná bytosť s pošramotenou sebadôverou a zamýšľa sa nad životom, ktorý práve prežila. Po vytýčení ďalších cieľov si nájde správne telo a správny čas na znovunarodenie. A cyklus sa opakuje. Rozdiel môže byť len v tom, čo má duša v inkarnáciách za úlohu a ako postupuje na vývojovej špirále pomaličky ďalej.
Chcem zdôrazniť nevyhnutnosť kolobehu na Zemi, a to je narodenie, život, umieranie, smrť a ako úzko spolu súvisia. Tieto fenomény predstavujú univerzálnu a nevyhnutnú skúsenosť ľudstva i každého jednotlivca. V istom slova zmysle sa dá povedať, že človek umiera od na-rodenia. Genéza smrti je podmienená životom a život je umožňovaný smrťou. Biológovia hovoria o programe života, ktorý sa strieda smrťou, alebo o programe smrti, ktorý sa spúšťa následne po tom, čo bol vyčerpaný program života.
Smrť nie je iba umrieť v nemocnici, doma, či tragicky. Smrť nie sú iba preplnené cintoríny, pohrebiská, či pohrebné miesta okolo kostolov. Smrť nie je iba čierny svet plný tieňov kde už nič nie je. Verím, že smrť je oveľa viac; ako vraví NVK Ašarat – smrť som ja a môj život.

Ďalšími príspevkami Vás pozývam do sveta tajomna a zaujímavých súvislostí.