Jedného zimného večera sme sa vybrali s kolegami Rúth, Nisienom a Thanatosom na naše obľúbené tréningové miesto. Zastali sme pred budovou, kde som sa rozhodla vyskúšať s kolegami jeden starší – trojfázový – spôsob prepínania sa do tréningového / pracovného módu.

Najprv sme sa vedome zbavili všetkých myšlienok na bežné každodenné problémy, vypustili sme všetky pracovné i súkromné starosti. Kolegovia si to vizualizovali, akoby sa doslova vyzliekli z jednej časti svojho Ja, ktorú si potom zase pri odchode vyzdvihnú naspäť. Keď sme toto úspešne absolvovali, postúpili sme o pár krokov dopredu k budove a znovu sme sa zastavili. Tu sme sa „odľahčili“ od všetkých vnútorných emocionálnych pochodov a prežitkov, očistili sme svoje vnímanie od nahromadených emócií. Keď sme si aj túto časť svojho Ja odložili, posunuli sme sa opäť o pár krokov dopredu. Už takto očistení od myšlienok aj pocitov z bežného života sme si uvedomili a precítili svoju podstatu, svoje Ja odľahčené od všetkého, čo nás predtým ťažilo. Až potom sme sa zvítali s priestorom, požiadali o povolenie na vstup, pričom ja som ešte priestor požiadala o ochranu a pomoc pre každého z kolegov, podľa toho, s čím mal kto dnes pracovať. Bolo zaujímavé sledovať naladenie kolegov, ktoré bolo oveľa profesionálnejšie, než keď sa len tak „narýchlo“ zastavíme, požiadame priestor o povolenie na vstup a už aj sa hrnieme niečo riešiť.

Rozmiestnila som kolegov po priestore podľa toho, kto s čím potreboval pracovať. Rúth som postavila trošku bokom od ostatných, aby nebola nikým rušená a kolegovia boli v inej časti budovy vo vzájomne susediacich  miestnostiach.

Pri druhom „koliečku“ pomedzi kolegov, keď mi každý porozprával, čo cíti, ako sa mu darí a povedali sme si, čo má vyskúšať inak, ma kolegyňa Rúth uprostred môjho monológu zastavila a započúvala sa do zvukov okolia. Občas sa stane, že keď sa priveľmi zahĺbim do myšlienok a preciťovania toho, čo kolegovia riešia a ako im poradiť a posunúť ich vpred, prestanem na chvíľu vnímať priestor po fyzickej stránke. A keď mám za chrbtom Rúth, tak tieto aspekty nejako automaticky vypúšťam a spolieham sa na to, že ma včas upozorní, ak by malo dôjsť k narušeniu fyzickej bezpečnosti. Ešte chvíľu sme sa rozprávali a potom som opäť išla navštíviť zvyšných kolegov. Našla som ich spolu v jednej miestnosti, kde si porovnávali svoje vnemy, nakoľko tiež počuli kroky a Nisien videl postavu niekoho cudzieho v chodbe. Ani som nestihla zareagovať a už do miestnosti vošla Rúth s konštatovaním, že v objekte sa pohybuje niekto cudzí.

Vybrali sme sa teda pred budovu, kde sme si rozobrali svoje pocity. Každý z kolegov do určitej miery precítil, že priestor nás upozorňoval na narušenie bezpečnosti. Niekto cítil prudké ochladenie, niekto stupňujúci sa vietor vo vnútri budovy, niekto atypický strach- ten takzvaný intuitívny, ktorý prichádza na rad, keď už máme svoje bežné obavy zvládnuté a dokážeme tieto formy strachu odlišovať. Všetci ale svorne nadobudli pocit, že priestor ich týmito prejavmi varoval pred pohybom cudzieho človeka v tréningovom priestore.

Ak sme správne naladení a dokážeme vnímať priestor a jemné nuansy jeho správania, aj počas zahĺbenia sa do svojej úlohy nás takýto pocit dokáže vytrhnúť z koncentrácie a upozorní nás, pokiaľ hrozí nejaké nebezpečenstvo. Je to ako nejaký vnútorný zvonček, len treba vedieť správne „počúvať“.

Z tréningového miesta sme odchádzali rovnako, ako sme prišli. Najprv sme sa priestoru poďakovali za prijatie aj za upozornenie, potom sme si vyzdvihli svoje emocionálne pochody, ktoré sme si „vyzliekli“ pred budovou. Tu bolo zaujímavé pozorovať kolegov, ktorí dovtedy reagovali na svoje povahy až atypicky odosobnene. Zrazu si začali znovu robiť srandu zo všetkého, bolo krásne vidieť, ako si vyzdvihli svoje bežné povahové vlastnosti fyzického človeka. Potom sme svoje myšlienky upriamili na bežné záležitosti a povinnosti, ktoré nás ešte čakajú a tým sme sa už úplne vrátili do každodenného života.

Tagy: mágia v teréne, skúsenosti s mágiou, tréning mágie, výučba mágie