Tiene sú určitou ďalšou formou existencie bytostí. Stoja medzi hmotným a nehmotným svetom. Nepodliehajú fyzikálnym zákonom hmotného sveta úplne tak ako my, využívajú hmotu iným spôsobom. Prišli sem podobne ako aj my a pôvodne spolu s nami hľadali spôsoby, ako existovať na tejto planéte. Zatiaľ čo my sme si vybrali hmotu a fyzický svet ako spôsob, akým chceme ďalej existovať a uberali sme sa cestou genetickej úpravy rôznych foriem fyzického života, aby sme ich prispôsobili svojim potrebám, bytosti, ktoré dnes nazývame tieňmi, sa rozhodli pre existenciu na hrane hmotného a nehmotného sveta.

Podstata jedinca tejto civilizácie je energetickou substanciou, ktorá má určitý stupeň vedomia a inteligencie – možno oveľa vyšší, ako si myslíme a ako by sa nám páčilo. Vďaka tomu, že nie sú úplne spútaní hmotným svetom, netýka sa ich ani pozemský čas, takže to, čo sa nám môže zdať ako jeden deň, môže v ich svete trvať tisícročia a naopak. Ich reakcie teda vôbec nemusia korešpondovať s našimi momentálnymi aktivitami – pri úvahách nad ich činnosťou musíme brať do úvahy určité ťažko uchopiteľné zakrivenie času.

Svet tieňov má svoju vlastnú hierarchicky usporiadanú spoločnosť. Nie sú to len neinteligentné zhluky energií, ktoré sa na určitých miestach vyskytujú ako čiastkové pozostatky emočných tiel zosnulých. Tie často konajú vyslovene pudovo na základe snahy o „prežitie“, takže pokiaľ sa aj nalepia na živého človeka, nie je to krok premyslený, ale sú ťahané určitými zákonitosťami kolobehu energií, tak ako tomu je často aj vo voľnej prírode.

Naproti tomu tiene konajú premyslene a my z nášho pohľadu niekedy len ťažko odhadneme, o čo im vlastne v skutočnosti ide. Nemôžeme im pripisovať našu ľudskú logiku, pretože ich pohľad z ich formy existencie je úplne iný, než ten náš, ktorý nám poskytuje náš viac či menej náhodne vyvinutý mozog. Ich logika, aj keď je na značnej úrovni, sa nie vždy bude stretať s naším ľudským spôsobom myslenia.

Tiene majú svoje kolónie, ktoré sa  držia väčšinu života pohromade. Rozmnožujú sa takpovediac delením. Kolónie, ktoré z rôznych príčin žijú spolu, majú medzi sebou takmer až rodinné väzby, aj keď nemá vôbec zmysel snažiť sa to namapovať  na tradičný európsky model rodiny.

Tiene medzi sebou zdieľajú určitú formu kolektívneho vedomia. Takže pokiaľ sa niečo stane na frekvenčnej úrovni ich sveta, tak nech je to v ktorejkoľvek časti fyzického sveta, zaregistruje to celá populácia. Takto sa dokážu v prípade potreby koordinovať, ak by napríklad malo dôjsť k ohrozeniu ich sveta ako takého.

V princípe aj tu existuje určitá hierarchia. Od malých takpovediac bezvýznamných tieňov môžeme pozorovať rôzne úrovne až po tie najvyššie. Bolo by smiešne očakávať, že keď sa nám podarí horko-ťažko nakuknúť do ich sveta, že sa rovno k našim nohám sklonia ich najvyšší predstavení. Ak sa nami vôbec niekto bude zaoberať, tak to budú najprv len určité vysunuté hliadky, ktoré strážia takéto náhodné prieniky z nášho sveta do toho ich. Ak budeme chcieť spoluprácu s nimi rozvíjať, najprv budeme musieť dokázať, že im naozaj máme čo ponúknuť a že spolupráca s nami sa im energeticky vyplatí. Nie je jednoduché z nášho sveta v našom fyzickom bytí im poskytnúť toľko energie, aby to pre nich bolo zaujímavé. Mág na to musí mať svoje zdroje, ktoré dokáže plnohodnotne využívať a pravidelne obnovovať, aby dokázal udržať tento komunikačný kanál so svetom tieňov otvorený, respektíve aby sa mu vôbec podarilo tento kanál vybudovať.

V zásade vždy každému svetu ide o získanie energie na ďalšie prežitie. Takže pokiaľ im dokážeme poskytnúť energiu, o ktorú majú záujem, pravdepodobne budú ochotné s nami spolupracovať a na oplátku niečo pre nás urobiť. Ak si však myslíme, že nám v niektorých veciach vyhovejú len z čistej lásky k vlasti, mohli by sme veľmi škaredo nabúrať. Do ich sveta musíme vstupovať ako bytosť na určitej úrovni sily, ktorá ich zaujme natoľko, že ju budú rešpektovať napriek tomu, že sa momentálne nachádza v ľudskom tele a ktorá im takpovediac má čo ponúknuť. Musíme mať teda schopnosti presunúť energiu do ich sveta tak, aby jej objem bol pre nich dostatočne zaujímavý na to, aby sa s nami vôbec „bavili“. Inak pre nich budeme len náhodnou obeťou, ktorá sa stane po nepremyslenom vstupe do ich sveta ďalším zdrojom energetickej potravy a keď už nebude nič, čo by z nás mohli vycucať, prestanú sa o nás zaujímať.

Vo svete tieňov, tak isto ako aj v našom, existujú rôzne entity, ktoré možno budú do určitej miery pôsobiť ako samaritáni. Ťažko povedať, aký je ich účel a z akých dôvodov robia to, čo robia, ale niekedy sa niektoré tiene môžu stať našimi sprievodcami po paralelných svetoch bez toho, aby za to žiadali nejaké dramatické energetické obete. Tiene sa dokážu pohybovať na frekvenciách, ktoré my vo fyzickom tele len veľmi ťažko obsiahneme, ak sa nám to vôbec niekedy podarí. Na týchto cestách sa nám niekedy môžu tiene stať pomocníkmi, ktorí nám ukážu a odhalia závoje zakrývajúce poznanie. Odpoveď na to, prečo niečo takéto robia, pokiaľ im naozaj ide iba o zisk energie, by sme možno mali hľadať práve v tom zakrivení času, ktoré spôsobuje, že možno vedia o našej budúcnosti a minulosti viac, ako my sami a konajú tak s určitým konkrétnym cieľom pre dôvody, ktoré sa možno ešte len odohrajú, alebo sa odohrali v dávnej dávnej minulosti, ktorú si už nedokážeme vo svojej obmedzenosti hmotou uvedomiť a v pamäti oživiť.

Vo fyzickom svete sú tiene frekvenčne naviazané na kamene, skaly, staré múry, váľkové steny, skrátka na všetko čo aspoň do určitej miery pripomína kameň. Stromy, kríky, príroda sú už na inej frekvenčnej úrovni, ktorá pre ich pobyt nie je vhodná. Môžeme ich teda pokojne nájsť v starých múroch domov, hradov a kaštieľov, ale aj v celkom obyčajne pôsobiacom skalisku v lese. To, či sa v určitej skale/stene/budove usadí niektorá kolónia tieňov, závisí od toho, nakoľko majú na tomto mieste a v jeho okolí dostatok energetických zdrojov. Najlepšou potravou sú pre nich okrem magickými technikami cielene zameraného toku energie napríklad ľudské emócie. Takže ideálnym prostredím pre nich je napríklad starý kaštieľ, v ktorom sa sem-tam vyskytujú nejakí ľudia, najlepšie pokiaľ je ten kaštieľ dosť opustený a strašidelný, tak tam budú zákonite chodiť mladé páriky, ktoré chcú mať trochu súkromia a romantiky, alebo mládež, ktorá si chce navzájom dokazovať, že sa neboja tam ísť. Toto všetko sú emóciami naplnení ľudia, ktorí pre svet tieňov znamenajú obrovskú dávku potravy. A dotyční ani nemusia zistiť, že im niečo z ich energie ubudlo, pretože svojimi emóciami, ktoré produkujú – či už je to strach, radosť, eufória – vyžarujú do okolia množstvo prebytočnej energie, ktorá sa dá bezo zvyšku spotrebovať pre bytosti, akými sú aj tiene.

Neznamená to ale, že v každom opustenom starom dome sa nachádza kolónia tieňov. Aj keď by ten dom napríklad bol presiaknutý generáciami rôznych emócii a v súčasnosti bol opustený a postavený trebárs z pre tiene ideálnych materiálov – kamene, váľky, skaly, tehly – nemusia o tomto skvelom mieste na pobyt vôbec tušiť. Avšak pokiaľ by sme ich na takéto miesto nejakým magickým úkonom dokázali privolať, už len veľmi ťažko by sme ich stade niekedy dostali preč a pravdepodobne by sme nechtiac vyrobili strašidelný dom, do ktorého by sa nikto ani zadarmo nenasťahoval. Tiene by sa tu nemuseli prejavovať priamo tak, že by v tom dome strašilo, ale už len ich prítomnosť môžu citlivejší ľudia vnímať ako obrovský strach a pocit ohrozenia, proste pocit, že okrem nich je v miestnosti ešte niekto iný/niečo iné a podobne. Nehovoriac o tom, že presun tieňu po priestore môžeme niekedy vnímať aj fyzickým zrakom – je to ako rýchle mihnutie na pokraji periférneho videnia. Zdá sa nám, ako by tadiaľ niekto veľmi rýchlo prešiel, ale keď sa za tým pohybom otočíme, neuvidíme vôbec nič. Ostane nám iba nepríjemný pocit, že sa okolo nás deje niečo, čomu nerozumieme a možno sa začneme báť.

Tiene majú najlepšie podmienky pre svoj pohyb a prejavenie sa na fyzickej úrovni v šere, keď je pod mrakom, na prelome dňa a noci a podobne. To je frekvencia svetla, ktorá im vyhovuje a vtedy sa vedia pohybovať aj po voľnom priestore tak, ako to za bieleho dňa nedokážu. V úplnej tme to už zase tiež nie je pre nich vhodný kmitočet na presuny, ale stále je to lepšie ako jasný slnečný deň. Preto nemá zmysel snažiť sa prvýkrát zahliadnuť tiene uprostred čiernej tmavej noci. Ak si napríklad predstavíme, že na určité miesto dopadá z rohu dvoch stien na zem normálny fyzický tieň, tak po tomto zatienenom mieste na zemi sa dokáže tieň – bytosť ľahko presunúť napríklad z jedného múru do druhého. Je to zóna kmitočtom podobná jeho svetu a teda je to preňho ako prechod pre chodcov.

Vnímanie tieňov je asi pre každého človeka špecifické. Možno niekto ich bude vidieť fyzickým zrakom ako určité tmavé zhluky energií na stenách a múroch. Častejšia forma vnímania je však videnie vnútorným zrakom. To znamená, že keď sa pozrieme na určitý skalnatý múr, nebudeme tam fyzickými očami vidieť žiadny tmavý „fľak“, ale niekde na pozadí hlavy budeme vedieť, že sa pozeráme na bytosť zo sveta tieňov. Je to pocit, ktorý sa veľmi ťažko opisuje a asi je potrebné, aby ho každý našiel vo svojom vnútri sám. Akonáhle sa to raz podarí a náš pocit nám potvrdí niekto, kto má s pozorovaním tieňov už skúsenosti, musíme si tento pocit uchopiť a zapamätať, aby sme aj nabudúce vedeli presne identifikovať, že sa pozeráme na zónu, v ktorej sa nachádza tieň.

Je ťažké prirovnať k fyzickým pojmom vzdialenosti rozlohu sveta tieňov. Akonáhle sa dokážeme doňho dostať, alebo aspoň sa doňho svojím vysunutým vedomím pozrieť, rozprestrie sa pred nami obrovský priestor v priestore, ktorý sa akoby za tým úzkym vchodom rozprestiera ako lievik nekonečne ďaleko. Nemôžeme to prirovnávať k fyzickým vzdialenostiam a rozlohám. Ich svet proste existuje na inej frekvenčnej energetickej úrovni a dokážu sa fyzicky prejaviť všade, kde majú vhodné prostredia pre svoj pobyt. Vzdialenosť, ktorú pritom budú musieť prekonať vo fyzickom svete, pre nich nebude hrať rolu, pretože na ich úrovni sa dokážu presúvať kam chcú. To iba vo fyzickom svete je ich pohyb obmedzený  na skaly, múry a tiene a na určité svetelné podmienky.

Tagy: astrál, Astralne bytosti, jemnohmotné bytosti, Mágia, magická prax, paralelné svety