Ako väčšina príbehov, ktoré sem v poslednom čase pridávam, aj tento sa bude začínať slovami „jedného pekného večera sme sa vybrali s kolegom Ascherom von“. Je zvláštne, že najzaujímavejšie veci človek zažije práve v mrazivej zime, keď si po návrate do tepla ešte pol hodinu necítite prsty na nohách. V zime sa niektoré energie v priestore prejavujú akosi silnejšie a tak sa to nepohodlie väčšinou mnohonásobne vyplatí.

Z tohto večera opíšem jeden moment, ktorý vo mne utkvel veľmi výrazne a ešte dlho ho budem spracovávať. Až keď som sa opakovane vracala v myšlienkach do týchto chvíľ, uvedomila som si, kedy sa „to“ vlastne stalo, aj keď som tomuto momentu najprv nevenovala žiadnu výraznejšiu pozornosť.

Opierala som sa o stenu v jednej z miestností na prízemí a snažila som sa napojiť sa na frekvenciu sveta tieňov. Necítila som ich poriadne počas celého pobytu v kaštieli a tak som bola zvedavá, čo sa deje. Oprela som sa chrbtom o stenu a vedomím som okamžite „vyletela“ hore, kde som zaregistrovala väčšinu populácie tieňov stiahnutú do vrchných poschodí kaštieľa. V tom kratučkom momente som bola súčasťou ich všetkých, bola som nimi všetkými zároveň, videla som z každého uhla a pokrývala som celú budovu.

Vtom ma niečo vytrhlo z koncentrácie, odrazila som sa rukami od steny a vybrala som sa pomaly preč. Tu niekde som zistila, že niečo nie je v poriadku. Nevedela som poriadne udržať rovnováhu, ledva som trafila do dverí. Cítila som, ako sa mi jemne podlamujú kolená a nohy prekladám tak trošku všelijako krížom-krážom. Tiež som chytila nejakú vnútornú triašku, ktorá ešte posilnila bežné „trasenie sa“ od zimy.

Zrazu som počula akoby z diaľky Aschera, ako hovorí, že sa vidí z dvoch miest súčasne v dvoch rôznych miestnostiach. Neprekvapilo ma to, lebo toto sa mu už stalo a vždy to v pohode zvládol. V tom čase som mala dosť zábavy sama so sebou. Nevedela som si uvedomiť, cez ktoré oči sa to vlastne pozerám, každý nový uhol pohľadu ma zaskočil, zakaždým som sa vo vnútri strhla prekvapením, že kde to vlastne som. Už som začala uvažovať nad tým, že Aschera upozorním, aby ma chytal a trošku prefackal, keby som odpadla. Naozaj som si miestam nebola istá, či som ešte pri vedomí, alebo už nie. Bolo to veľmi zvláštne.

Cestu naspäť k autu si pamätám veľmi matne. S kolegom sme sa zhodli, že muselo dôjsť k posunu v časopriestore, do ktorého sme sa dostali a to nás obidvoch „rozdvojilo“. Ja som sa však cítila nie rozdvojená, ale doslova roztrojená. Keď sme nastúpili do auta, zavrela som si oči a nevedela som sa donútiť znovu ich otvoriť. Každý záblesk svetla ma zabolel. Napriek tomu som vedela komunikovať normálne, takmer až súvislo. Takto s privretými očami som sa dopracovala až k Ašaratovi do pracovne. Po chvíli som kolegov musela požiadať, aby v miestnosti zhasli svetlo, lebo každý vizuálny vnem ma doslova až bolel. So zavretými očami a v polokóme som sedela asi 15 minút. Všetko okolo seba som niekde z diaľky vnímala a sem-tam som aj reagovala na rozhovor, ktorý v miestnosti prebiehal, ale stále som sa nevedela naplno vrátiť k vedomiu.

Asi po pol hodine Ascher musel odísť a ja som bola stále niekde „o jednu koľaj vedľa“. Predstava, že by som sa mala posadiť za volant, bola dosť odstrašujúca. Ašarat ma chytil za ruku a vnímala som, že do mňa prúdi jemná energia. Vtom som pocítila, ako sa jedna moja časť doslova vrátila „domov“. Ten pocit sa asi nedá k ničomu prirovnať. Už som sa skoro začala spamätávať, ale niečo tomu ešte chýbalo. „No, ty si sa pekne rozprskla,“ skonštatoval Ašarat. Vyzval ma, aby som sa skúsila vedomím presunúť na jedno konkrétne miesto v kaštieli, aby ma tam vedel zamerať. Stálo ma veľa síl vôbec sa tam dostať a skoncentrovať sa a udržala som sa tam iba pár sekúnd. To však stačilo na to, aby ma Ašarat zameral a vedel nájsť aj ostatné časti môjho Ja, ktoré blúdili po priestore. Postupne ich všetky pozbieral, pospájal do jedného celku a vrátil na správne miesto.

Ako sa vraví, všetko je raz prvýkrát a mne sa toto ešte nikdy nestalo. Postupne som sa spamätávala, začala som vnímať okolie, aj keď som sa cítila ešte mierne zmätená. Cesta autom domov bola naozaj zaujímavá. Niekoľkokrát som musela sama seba nahlas upozorniť, aby som sa sústredila, pretože som prestávala vnímať cestu pred sebou. Bolo veľmi ťažké udržať pozornosť na jednom mieste, ale pomaličky som sa dostávala do normálu.

Každopádne to ale bola zaujímavá skúsenosť 🙂

Tagy: astrál, časopriestor, Ezoterika, jemnohmotné svety, Mágia, Príbehy, skúsenosti, Tara