O emočných blokoch
Určité emočné bloky v sebe nosíme každý. A každý si za tie roky vybudoval vlastný systém, ako sa s nimi vyrovnávať. Sú skrátka pocity, ktoré zasiahli vnútro do takej miery, že nie je možné ich len tak hodiť za hlavu a posunúť sa ďalej. Budú nás sprevádzať a upozorňovať na seba tak dlho, až kým ich naozaj bezo zvyšku nedokážeme spracovať. A dovolím si tvrdiť, že v niektorých prípadoch to ani nie je celkom možné.
Existujú viaceré postupy, ako s takýmito „hrčkami“ vo svojom vnútri naložiť. Ten prvý je najjednoduchší – nechať to proste tak ako to je a trpieť. Časom sa z rany stane jazva, ktorá bude bolieť iba v sychravom počasí. Občas nás niečo do tej rany trafí a nás to bude bolieť znovu a znovu. A tak dokola, až kým si niečo v našom vnútri nepovie skrátka dosť. Už toho bolo priveľa, už viac nezvládnem, už nechcem cítiť vôbec nič. A tu prichádza práve ten sebaklam.
Necítiť nič. To neznamená, že by sa rany zahojili, alebo že by tie emócie zmizli, a už vôbec nie, že by sme ich spracovali. Ale pud sebazáchovy je silný faktor a tak sa môže stať, že psychika proste vyblokuje veci natoľko, že ich prestaneme vnímať, aj keď v nás budú stále. Je to určité riešenie a musím priznať, že aj veľmi pohodlné. Ale nesie so sebou veľa negatív. Napríklad také prázdno. Nič nie je horšie ako prázdno v miestach, kde by to malo pulzovať životom. Zrazu je svet čiernobiely, všetko sa zdá bezvýznamné, človeka nič nenadchne, nič ho neosloví, všetko vykonáva len mechanicky preto lebo treba, duša stíchne a postupne prestane úplne vydávať signály, ktorými by sa človek za normálnych okolností mal riadiť. Už mu miesto vnútorného kompasu ostáva len chladná logika, ktorá, povedzme si pravdu, nie je vždy to najsprávnejšie riešenie. A tak prežije deň za dňom s jedinou túžbou – nech to už čím skôr ide všetko do hrášku.
A viete čo je na takomto prázdne najvtipnejšie? Že z neho nevedie cesta von. Človek, ktorý nevyžaruje do éteru svoje túžby, želania a city, je síce do určitej miery obrnený transportér, čo môže byť v mnohých ohľadoch výhodou, ale zároveň si prestane budovať svoje ďalšie životné línie a cesty. Nemajú sa skrátka na čo uchytiť, nemajú sa na akom transmitteri preniesť do reality a tak sa stane, že každá ulička je zrazu slepá a život nevedie vôbec nikam.
Potom tu máme ďalší prístup. Chladná pomsta. To je tiež veľmi zábavná vec, keď človek sám seba presvedčí, že tým, že prestane cítiť a vnútorne prežívať okolnosti, ktoré ho zranili, sa akoby „pomstí“ tým, ktorí mu ublížili. No verte mi, že to tak funguje akurát v rozprávkach, kedy sa láskou zranená princezná stane zlou chladnokrvnou čarodejnicou a na konci ju buď niekto zázračne vráti späť do sveta farieb a života, alebo ju porazí v spravodlivom boji. V realite to dopadne tak, že tí, ktorí vám ublížili, budú mať absolútne na háku, či ste sa vy rozhodli „prejsť na stranu temna“ alebo nie. Svet sa bude točiť ďalej, dážď bude padať na dobrých aj na zlých a vy akurát stratíte roky života, ktoré mohli vyzerať úplne ináč.
Nedávno som mala možnosť zažiť na sebe jednu metódu, ktorú si Ašarat vyvinul pre potreby pomoci svojim klientom v týchto oblastiach. Musím povedať, že to bol veľmi zaujímavý zážitok. Videla som presne čo a ako robí, ale keďže som do toho išla dobrovoľne, tak som nechala všetko plynúť tak ako sa sluší a patrí, ako keď na to človek nemá vôbec žiadny vedomý dosah. Našla som si jednu takúto starú škaredú hrčku vo svojom vnútri a pod Ašaratovym vedením sme ju spoločne rozpustili. Napätie sa uvoľnilo, duša sa trošku nadýchla, uľavilo sa jej. Zrazu mala priestor poobzerať sa okolo seba a vidieť veci v nových uhloch, ktoré jej dovtedy ostávali kŕčovito ukryté. A to bola len jedna drobnosť, jedna rana. Koľko takýchto rán sme za svoj život do svojho batôžka nazbierali?
Týmto samozrejme nechcem povedať, aby sme všetci vešali všetky svoje emócie na nástenku a reagovali impulzívne kedykoľvek a kdekoľvek. To mágovi nesvedčí a ani to preňho nie je bezpečné z hľadiska nástrah éteru. Ale každý, aj ten najväčší mág, potrebuje svoje bezpečné miesto, kde môže svoje emócie nechať voľne plynúť a skamarátiť sa s nimi. Poškrabkať svoju dušu za uškom a ubezpečiť ju, že nie je na druhej koľaji, že na ňu nezabudol a že sa o jej potreby zaujíma. Vtedy sa dostane do tej správnej rovnováhy, ktorá mu umožní na jednej strane konať „zázraky“ a na druhej aj žiť svoj život tak, ako sa žiť má. Teda naplno, farebne, so všetkým. Tam, kde to tak má byť. Aby zase niekde inde mohol využiť to, čím sa znovu naplno stane, keď odhodí toto ľudské telo.
Tagy: Emocie, emočné bloky, práca s emóciami
15 komentárov
Zanechajte reakciu
Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.