Nastal boj a vnútro sa mi zmietalo v sústredení sa na obranu každého milimetra psychiky. Moje vnútorné ja nechcelo byť vyrušované mojimi otázkami a potrebovalo si uchovať svoj domov a prežiť.

Strácal som vedomie, ale povedal som si, že vyhrám aj keby sa dialo čokoľvek. Na takýto boj som nebol navyknutý. Hosť, ktorý mal pomôcť, sa zrazu zmenil na niekoho iného a začal bojovať. Chcel získať to, čo mu nepatrilo.

Na fyzickej rovine sa odohrávalo čosi, čomu by páni doktori najskôr dali pojem brušná chrípka, prejavovaná zvracaním, triaškou, potením, chladom, bolesťami a neskôr by to mohli nazvať zápalovými chorobami centrálneho nervového a tráviaceho systému, neskôr rakovinou orgánov (pľúca, žalúdok) a možno nakoniec ako čerešnička na torte – odborne vyjadrené pojmom exitus. Našťastie boj sa zatiaľ odohrával len na začiatku. Čo sa týka psychickej stránky, vedomá koncentrácia bola roztrasená, rovnováha začala byť pojmom z minulosti a duša sa mi zmietala v ukrutných bolestiach. Snažil som sa spomínať si na prvky zo svojho fyzického sveta, svoje detstvo, rodičov, priateľov, všetko už len boli určité nejasné predstavy, ktoré sa začali vzďaľovať, strácal som sám seba ale vnútro sa nevzdávalo. Napriek tomu, že mi šlo o život, boj o vlastný život, bol som akosi nad vecou – je to slovné spojenie, ktoré nemám rád – znie tam niečo z ega, ale bol to pocit, ktorý som práve vtedy mal. Pocit, ktorý pramenil z hlbokého vnútra, pohľad, ktorý som predtým poznal len z dlhých ciest vesmírom a dodával mi odvahu bojovať a prežiť. Niečo vnútri vedelo, že boj treba udržiavať akoby naoko, nepúšťať votrelca do sektorov vnútra a zamedziť akýkoľvek postup vpred. Chránilo tým vzniku neželaným emóciám ako strach, panika a agresivita.

Akonáhle som sa pokúšal spoznať zdroj tohto bojovníka, mozog mi zovrelo do zveráku a nastala silná bolesť hlavy. A tak som len nechal bojovať vnútro, zablokoval ďalší možný postup a čakal. Čas sa stával mojou záchranou a koncom zároveň. Záležalo len akou cestou by som sa ďalej vybral.

Celé to začalo veselou zábavou v rámci ešte veselšieho kolektívu a rozprávaním si zážitkov z detstva. Ja sa rád automaticky napájam na zdroje informácií, aby som si overil fakty a tak aj tentokrát som zahájil osudový pokus o napojenie sa na jednu mŕtvu osobu, s cieľom precítiť určité emócie k jednej duši, získať určité informácie a v snahe pomôcť niekomu, aby dostal to, čo dostať mal. Nebol to magický úkon, čo som robil po prvý krát a predsa bol. Podcenil som situáciu, zabezpečenie ochrany nebolo to správne a zrazu sa namiesto informácií začala do mňa hrnúť istá bytosť z medzipriestoru. Tá akonáhle zbadala vplyvnú energiu osoby stojacej pri mne sa začala ťahať k nej. Nevedel som urobiť nič iné iba ju naspäť vtiahnuť do seba naplno v celej jej kráse. Tým už nemala dosah na ľudí okolo mňa a vtedy sa začal príbeh utrpenia mladého Werthera.

Na druhý deň som už ležal na operačnom stole u Ašarata, ktorý privolal svojich pomocníkov na zabezpečenie ochrany vnútorného prostredia a sám zahájil boj s entitou, ktorá nechcela meniť hostiteľa a zjavne mala iný úmysel ohľadne svojho pôsobenia. Tento zásah bol už profesionálny s potrebnými skúsenosťami a postupmi.

Na záver mi dovoľte podeliť sa s vami o moje pocity po tom všetkom… (S)vedomie, že som svojou zvedavosťou, ľahkovážnosťou a do kázaním si niečoho, postavil do ohrozenia života nielen svoju maličkosť ale aj toho, kto mi je tak blízky a má tak významnú rolu v životoch mnohých z nás, mi nedalo spať už mnoho nocí dozadu. Moja samota sa pre mňa stala mukou a akýkoľvek pohľad do duše ma vnútorne spaľoval a utrpenie sa mi stalo dočasným domovom. Nakoľko aj moja fyzická rovina bola napadnutá z predchádzajúcich dní (programy a narušenie nervového systému, pochody a rozklad žalúdočných stien, obličiek a pľúc) stačilo už len málo aby som si v plnej kráse vychutnal vnútornú bolesť. A čo bude ďalej? To už ukáže náš priateľ a zároveň nepriateľ čas, ktorý plynie vesmírom naďalej akoby sa ani nič nestalo… A tak ako už raz povedal niekto múdrejší, nie je už dôležité pozerať sa stále dozadu, ale pokračovať na vlastnej ceste poznaním ďalej – poučený a obohatený o nové skúsenosti… k tomu chcem úprimne poďakovať bytostiam: Ašarat,  Osse Nuri A  a Ascher, bez ktorých by tento príbeh skončil len v sekcii smutných oznamov…

Tagy: Stratus