Napriek tomu, že bolo ešte vonku vidieť sneh, slnko nám pražilo do očí a vychutnávali sme si každý jeden lúč, ktorý musel prejsť takú diaľku, len aby nám mohol sadnúť na tvár a osvetliť naše životy svojím hrejivým pohladením. Zachvíľu sa pred nami objavil les, kde nám Ascher začal vysvetľovať ako sa máme správne naladiť a ako vnímať a komunikovať s prírodou. Pozeral som na les, ale nič iné ako les som nevidel. Vyzeral ako keby spal (les, nie Ascher. Síce…). O chvíľu sa mi začal meniť priestor pred očami, akoby ustupoval do diaľky ale zároveň sa medzi mnou a lesom vytvorilo určité fluidum, ktoré z nás spravilo jedno. Začal som vnímať, že je v ňom život, otvárala sa mi jeho história a príbeh, čo sa dialo, ako vznikal, čím si prechádzal a on tiež s úsmevom a kľudom jemu vlastným skúmal našu históriu.

Ascher nám prikázal aby sme šli na rôzne miesta, ktoré určil. Cítil som zvláštne vibrácie rozličného druhu a rôznej intenzity. Niektoré energetické miesta zosilňoval, zoslaboval alebo vytváral kruh a nabíjal ho energiou. My sme mali precítiť tieto energie a povedať, čo sme vnímali. Ascher nás počúval a zvláštne sa usmieval… tento úsmev som už poznal – bol podobný úsmevu jeho učiteľa.

Zrazu si stal trochu ďalej od nás, rozprestrel ruky a vyslovoval určité mantry, začal sa mi meniť pred očami a odrazu tam predo mnou stál v čiernom plášti mág s rukami zdvihnutými k oblohe – tak ako som ho doteraz nepoznal. Začal pracovať s vetrom, ktorý dovtedy akoby neexistoval. Z vánku sa stal vietor – naberal na intenzite a zvláštne „zavýjal”. Chcel sa nám ukázať vo svojej kráse, dokonca aj les sa divil, čo ten vietor robí. Bol to určitý pocit šťastia, ktorý pramenil z dvoch príčin – pripomenulo mi to zvláštne chvíle z minulosti a zároveň som bol šťastný, že mám tú česť mať učiteľa, ktorého sme len začínali spoznávať.

Postavil nás potom do priestoru, kde bolo cítiť vietor v plnej intenzite na časti jedného metra – cítil som sa ako vo víre alebo v hurikáne. Neskôr nám povedal aby sme si všimli okolie – videl som priestor lesa v zaujímavej novej forme – odrazu ožil. Farby boli sýtejšie, videl som určité vlnenie priestoru – a keď som sa lepšie zahľadel do hĺbky seba a zároveň do priestoru, videl som víly ako si nás prišli pozrieť. Ako hravo poskakovali a smiali sa ako malé deti. Chvíľu sa na nás pozerali, potom zase zmizli a objavili sa niekde inde.

Odrazu Ascher urobil magický úkon a pomocou vetra rozniesol do priestoru smrť. Že ako sa to dá? Neviem, spýtajte sa jeho. Vyzeralo to ako po výbuchu neutrónovej bomby (aj keď sa to ťažko opisuje – výbuch neutrónovej bomby som tiež nevidel). Všetko zvláštne stíchlo a priestor bol odrazu tak prázdny – nebol tam život, nič z toho, čo sme tam vnímali predtým. Zasiahnuté okolie bolo naozaj obrovské. Neskôr to všetko zhustil do jednej časti lesa, kde keď som prišiel, tak som radšej aj rýchlo odišiel. Napriek tomu, čo som videl, som mal pocit pokoja a spokojnosti. Neviem, či aj Ascher bol spokojný s nami. Rád by som raz dokázal, že nedoniesol drevo do lesa… aj keď na druhej strane… také drevo má celkom dobré vlastnosti – je kľudné, tvrdé a rozmýšla dušou nie rozumom.

Tagy: magická prax, skúsenosti s mágiou, výučba mágie