Roku 1669 počala sopka Etna na ostrove Sicílii strašne soptiť, hroziac záhubou všetkým dedinám, ktoré sa na jej úpätí nachodili. Najmä vo veľkom nebezpečenstve bolo mesto Katania. Obyvatelia vynasnažovali sa, ako sa len mohli, aby aspoň najvzácnejšie veci zachránili. Bohatí utekali v divom zmätku, nesúc zlaté a strieborné veci, alebo iné klenoty. Chudobní vzali so sebou, čo mali najlepšieho.
Jedine dvaja starí manželia nemohli pre slabosť utekať a plakali žalostne, vidiac, ako horúce prúdy lávy rýchle valia sa k mestu. Ich synovia boli práve na poli, keď naraz vrch s neobyčajnou prudkosťou začal soptiť. Nechajúc všetko, utekali domov, aby zachránili starých rodičov. Jeden vzal na chrbát otca, druhý matku a ponáhľali z mesta. Ale ohnivé prúdy valili sa vždy rýchlejšie a bližšie, popol a rozpálené kamene lietali okolo nich ako horúce krupobitie. Už sa zdalo, že mocný prúd ohnivej lávy zachváti ich so všetkých strán a tak pripraví im strašlivý hrob. Otec a matka začali dohovárať šľachetným synom, aby ich zanechali strašnému osudu a len sami hľadeli sa zachrániť útekom.
Ale dobrí synovia volili radšej umrieť, ako opustiť staručkých rodičov v hodine smrti a nechať ich bez pomoci.
Keď je núdza najväčšia, býva pomoc božia najbližšia. Láva rozdelila sa ako zázrakom na dva prúdy a zdarným synom bolo dopriate, že šťastne doniesli rodičov na bezpečné miesto a tak dokonali skutok vznešený.
Zachránený otec, spamätajúc sa trochu z úzkosti, povedal, žehnajúc šľachetným deťom:
„Boh vám žehnaj, dobrí synovia, a odplať vám, čo ste teraz pre nás učinili.“
Matka roniac slzy vrúcne sa modlila za svoje deti.
Boh žehnal naozaj synom vo všetkých veciach. Cez celý život viedlo sa im dobre, a keď sa odobrali na druhý svet, postavili im obyvatelia tamojšieho kraja na hrob skvostný pamätník a oslavovali každého roku pamiatky ich lásky a vďačnosti k rodičom.

Tagy: saturn