Už istý čas, beží ten čas kedy sedíme a či chodíme von do terénu a učíme sa tomu mnohokrát skloňovanému slovíčku „mágia“.
Po poslednom stretnutí našej výučbovej skupiny som sa pozrela na seba a zamyslela som sa v čom mi to ide a v čom nie.
Často svoje vnútro teda neodhaľujem, ale dnes urobím výnimku a podelím sa s vami o moje postrehy. Možno vás to inšpiruje a možno aj vy sa pridáte ku mne so svojimi skúsenosťami.

Písanie – čítanie kliatby je zatiaľ pre mňa veľkou neznámou. A asi bude ešte nejaký čas trvať, kým pochopím, o čo v skutočnosti ide a nájdem ten správny prístup a spôsob, či techniku.
Bez správneho prepnutia sa to asi nepôjde.
A som prekvapená, ako ľahko som vlastne ovplyvniteľná vonkajšími, či vnútornými podnetmi.

Tak napríklad:

Ak zoberiem tú konkrétnu situáciu, kedy kolega Stratus zapečaťoval priestor, snažím sa k tomu vrátiť a nájsť ten bod, ktorý vo mne vyvolal fyzické prejavy energie, ktorá tam v skutočnosti nebola. Neviem sa k tomu dostať, pretože ak pripustím, že to celé vzniklo na základe nerešpektovania kolegu, ten bod by mal byť označenie kolegu ako toho, kto bude úkon robiť. Ale ja sa neviem dopracovať k žiadnemu pocitu, či vnútornej nerovnováhe alebo nesúhlasu.

Ako to mám teda napraviť, keď neviem ani ako to začalo? Samozrejme, keby som bola správne prepnutá, taká situácia vôbec nenastane. Ak je problém v tom, že nerešpektujem kolegu, či kolegov, neviem ako to zmeniť.
Ale väčšinou platí, že naše vnímanie smerom von je odrazom nášho vnútra. Takže vlastne nerešpektujem samú seba a to snáď zmeniť môžem.

Našla som však spôsob, ako vnímať kolegov bez posudzovania, odsudzovania a aj si ho vyskúšala.
A musím uznať, že je to dobrý spôsob, ako byť súčasťou kolektívu a zároveň si zachovať svoju integritu.
Nájdem spôsob ako takým spôsobom vnímať aj samú seba. Ťažká úloha, pretože tak nejak prirodzene som na seba náročná a málokedy spokojná. Je zaujímavé, že čokoľvek riešim, vždy ma to dovedie ku mne samotnej.

Aj keď písanie kliatby nebolo až tak dobré, celkom úspešne som si vyskúšala pri práci vnímať aj svoje okolie, pretože môj problém bol, že ak som vykonávala nejakú magicko- čarodejnícku činnosť, svet okolo mňa prestal existovať a tak som samú seba vystavovala nebezpečenstvu.
Takže toto som verím, že natrvalo odstránila. Bolo ale zaujímavé a myslím, že sa to stalo prvý krát, ako sme sa s kolegami navzájom energeticky pretláčali, čo síce nebolo vhodné a ani príjemné, ale na druhej strane bolo vidieť, že naozaj pracujeme.
Snažím sa nájsť spôsob, ako svoju energiu nevytláčať akoby do priestoru, ale skôr ju sťahovať do seba a využívať na prácu.

Vždy keď si myslím, že som niečo aspoň z časti zvládla, príde situácia a ja zistím, že tomu tak nie je a znova sa musím vrátiť na začiatok. Možno by ma to malo frustrovať, či de-motivovať, ale opak je pravdou a keďže ešte dlhú dobu nebudem mať na 100% zvládnuté základy ako napr. prepínanie, o motiváciu núdzu nebudem mať.
Každé stretnutie mi veľa dá a aj veľa zoberie. Ale toto bolo trošku iné.
Mala som možnosť vidieť realitu života a nazrieť cez pootvorené dvere o čom vlastne mágia v skutočnosti je a hlavne sa na seba pozrieť bez ilúzií, či vlastných sebaklamov, a v tomto momente je moja frustrácia hodne veľká.
Dať si dole ružové okuliare a aj keď si myslíme, že ich nemáme, verím, že predsa len máme, je v podstate bolestivý proces pre naše ego, ale určite je veľmi potrebný, pretože mám pocit, že až teraz na sebe skutočne môžem začať pracovať.

Na záver ešte jeden poznatok. Bodovanie mi takmer nič nehovorilo, pretože vždy išlo len o to, či som ja spokojná so svojou prácou. Ale dostávanie bodov ako ocenenie mojej práce niekým iným je skvelá záležitosť.

Tagy: Mágia, magická prax, skúsenosti s mágiou, škola mágie, výučba mágie