Pre tých, ktorý čakajú pokračovanie, je tu malé sklamanie. Nepojednávam tu o pokračovaní v kontrole snov. Len o tom, že občas niektoré veci, hoc vidíme, tak ich nevidíme.

Stalo sa nedávno.

Únava, stres, problémy, kto to nemá. S ťažkým pocitom na duši, či ako to nazveme, líham do postele s nádejou, že zajtra ma čaká úplne odlišný deň od mojich bežných. Preto si dávam na noc pauzičku, o nič sa nesnažím, nechám život aspoň chvíľku unášať moje telo a myseľ. Zaspávam. Príjde sen. Sen zjavný. Sen kontrolovateľný. No napriek tomu nekontrolovaný. Podvedomie vypúšťa najobávanejší nočný des. Cieľ 13te poschodie, miesto výťahu len stavebný výťah žalostnej konštrukcie. Je mi jasné, že ide o vzdialenú obdobu sna, ktorý sa mi vracia opakovane už roky. I napriek tomu že viem o čo ide, a ako to asi skončí, nastupujem. Nie sám. Mám sprievodcu. Zaklapnú sa pofidérne dvere ešte pofidérnejšieho výťahu. Výťah sa rozbehne, tlačítko na 11te poschodie svieti. Výťah preletí jedenáctym poschodím a je vymrštený na knísajúcu sa konštrukciu nedokončeného trinásteho stupienka. Zalieva ma pot. Stále mám v mysli pocit, môžeš to ukončiť. Vo vetre sa knisajúcej búdke výťahu mi je to však prapodivne jedno. Akoby som musel ísť ďalej. A tak idem. Pootvoria sa dvere a vidím, že k stupienku na 13tom poschodí je to nejaký ten meter, dva ponad “nič”. Na zemi to preskočím bez váhania. Tu však telo odmieta ísť ďalej, hoci myseľ núti. Sprievodca preplachtí na druhú stranu, akoby urobil len krok. Keď sa konečne odhodlám, odrazím sa, len špičkou dosiahnem na stupienok a je mi všetko jasné. Padám. Asi na ten pád som celú cestu čakal. Viem, že dopad bude tvrdý. Už sa ho však nedočkám. Reflex konečne zafunguje a ja preruším sen. Som na začiatku pred stavebným výťahom žalostnej konštrukcie. Viem, že som práve prerušil tento sen, no napriek tomu opäť nastupujem s rovnakými pocitmi a reagujem rovnako. Po druhom prerušení to vzdávam a budím sa.

Kupodivu oddýchnutý, svieži, naštartovaný do nového dňa, tak odlišného od ostatných. Celý deň prebieha v pohode. K večeru pociťujem príjemnú únavu po dobre investovanom dni. V tom prichádza scéna: Stojím na streche rodinného domu. Predomnou stavebný výťah. Poterbujem ísť dole. Konštrukcia je odo mňa a steny nejaký ten meter, dva. A mám sprievodcu. Toto nepreruším. Sprievodca sa nadiahne, presviští na výťah, a podáva mi ruku. Bez váhania sa nadiahnem a zachytím ruku. Už som na konštrukcii a bezpečne leziem dole.

Cieľ? Ponaučenie? Nešlo o to, neopakovať svoje chyby, nešlo vôbec o strach z výšky,či výťah ako taký. Sprievodca v sne neponúkol pomocnú ruku a tým ma nepriamo ohrozil hoci jeho úlohou bolo chrániť ma. Niekedy podať pomocnú ruku nenzamená pre sprievodcu nič. Niekedy tým riskuje svoje zdravie, či niekoho iného.
V daný deň som bol sprievodcom ja. Moja ruka sa natiahla a riskol som zdravie. Dalo sa to urobiť aj bez toho. No stalo sa. A viem, že na záver prišla “odplata” v podobe podanej ruky.

Opäť sa mi raz potvrdilo, že nepoznám úplne svoje vnútro, a stále nechápem čo mi niekedy v snoch naznačuje. Aj majster tesár sa utne.
Kto pochopil, nech mu je na úžitok. Kto nie, nech sa tým netrápi.

Tagy: Kontrola snov, Snivanie