Vyhľadávať geopatogénne zóny je možné viacerými spôsobmi. Jeden je priamy, keď človek priamo cíti, že sa do geopatogénnej zóny dostal a cíti na sebe jej vplyv. To je napríklad v našom spoločenstve Selekcia tiež predmetom výučby, naučiť sa rozpoznávať rôzne energetické zóny a v podstate pri geopatogénnych zónach je to o naladení sa špecificky na ne, na ich frekvenciu. Ja zatiaľ mám v čase písania tejto práce problém sa na ne takýmto spôsobom naladiť, a preto sa ešte stále spolieham na overený spôsob pomocou virgule. Musím však spomenúť, že dokážem precítiť napríklad Hartmannove uzly dlaňou ruky, ako také jemné pichanie do dlane. Vodné žily cítim ako chlad (vánok) vanúci do dlane. V tomto prípade je však postup taký, že najprv si pri plnom prepnutí vyhľadám Hartmannov uzol a potom, keď už viem, kde ho mám hľadať ho dokážem precítiť pohybom ruky z a do uzla. Vnímam hlavne tú zmenu. Toto isté s vodnou žilou. Samozrejme najlepšie je skúšať v pokojnom prostredí, napríklad v laboratórnych podmienkach bytu, kde nefúka vietor, ktorý by nám mohol skresľovať pocity. U mňa napríklad ten chlad do dlane pri vodnej žile by nefungoval vonku pri bežnom pohybe vzduchu, pretože by sa zapojila logika (náš úhlavný nepriateľ), a tá by ma rýchlo utvrdila, že to len vietor a nič také ako zóny neexistuje. Avšak v priestore bez prítomnosti prievanu je neodškriepiteľné, že niečo cítime.

Postup merania je nasledovný:

1. Prepneme odložením svojich fyzických problémov, emocionálnych problémov a necháme do popredia vystúpiť naše Vnútro, Bytosť, aby nás nič nerušilo, neovplyvňovalo a zvýšili sme takto našu citlivosť.

2. Naladíme sa na typ zóny, ktorý chceme merať. V časoch, keď som ešte nič nevedel o prepínaní a nalaďovaní nás učiteľ učil, že si jednoducho povieme, dohodneme sa s našou Dušou, že teraz chceme merať Hartmannove pásy, poprípade vodné žily, atď. a toto v skutočnosti spôsobí, že sa v podstate naladíme na ich frekvenciu. Povedali sme týmto svojmu podvedomiu, že ja teraz chcem merať presne toto a nič iné. Ako na rádiovom prijímači, keď si naladíme konkrétnu stanicu, napríklad Expres. Ono budeme prechádzať aj inými zónami, isto prejdeme aj Curryho pásmi či vodnými žilami, ale ak máme naladenú frekvenciu Expres, nebude sa nám tam miešať frekvencia trebárs Európa 2, aj keď vysiela tiež.

3. Pri niektorých typoch zón presne vieme ich smerovanie, napr. Hartmannove pásy sa ťahajú v severo-južnom a východo-západnom smere. Pre najpresnejšie možné meranie vchádzame do zóny vždy kolmo na ňu. To platí aj pri zónach bez špecifického smeru, ako sú vodné žily. Tu potrebujeme pár meraní vo viacerých miestach, aby sme zistili približne, ako sa zóna tiahne a potom spresníme meranie kolmo na jej hranicu. Hranicu zóny je totiž možné určiť s presnosťou na centimeter.

Upozornenie: Meranie zón akýmkoľvek nástrojom je veľmi vyčerpávajúce, takže neprevádzajme ho na začiatku viac ako 10 minút. V lepšom prípade budeme len unavení, v horšom nás môže rozbolieť hlava a budeme potrebovať si dlho pospať, aby sme sa zregenerovali.

Na meranie môžeme použiť niektorý z týchto nástrojov:

1. virguľa

2. kyvadlo

3. senzibil

4. nílsky kríž – ankh

Prejdeme si postupne každý jeden nástroj.

Virguľa

Virguľa je asi najznámejší nástroj na meranie zón (môj preferovaný), pretože asi málokto nepočul o prútikároch, čo sa snažia nájsť vhodný vrt pre studňu. Títo odborníci pracujú s prútikom, často tvaru V, ktorý je ale vo svojej podstate tiež virguľou. Prídu na pozemok, vytasia svoj pracovný nástroj, sem a tam pochodia, tu i tam sa im prútik skloní a finálne povedia a ukážu prstom: “Tu kopte!” No a čo čert nechcel, v drvivej väčšine majú pravdu. Bodaj by nie, keď dokážu či už vedome alebo podvedome prepnúť, napojiť sa na svoje vnútro a pomocou virgule zistiť, kde je tá voda zakopaná.

Ja som síce nikdy takúto V-čkovú virguľu neskúšal, pretože mne viac zapasovala virguľa tvaru L. Takúto si môžete kúpiť v ezoterických obchodoch, poprípade aj sami zhotoviť, napríklad zo špicov na bicykel. Najlepšie z tých na najväčšie koleso, pretože ostatné sú len a len kratšie a potom je tam neadekvátny pomer cena/výkon, pretože pri zohnutí ostáva príliš krátka “akčná” časť, t.j. tá dlhšia. Aj ja mám ako záložnú jednu takúto zo špicu, keby sa mi zapatrošila moja obľúbená z mosadzného drôtu.

V týchto magických pomôckach je veľmi dobré, keď si k nim vytvoríme vzťah, napríklad pri kúpe hľadáme taký predmet, ktorý nás sám osloví. Pri virguli to samozrejme nie je inak. Ale ja si myslím, že ak si ju vyrábame sami, už len tým, že sme si špic vybrali a kúpili, a že mu venujeme svoju energiu, aby sme odstránili tú hlavičku a potom ho ohli do pravého uhla v pomere 1:2, sme si v tomto procese k nemu vytvorili istý vzťah. Naša virguľa nemusí byť osadená drahokamami, nablýskaná, exkluzívne drahá, aby splnila naše požiadavky. Ale súčasne, ak sme duša umelecká, ktorá si zakladá na kráse, nebráňme sa tomu a doprajme si ju! Lebo už len pohľad na ňu nás dokáže naladiť na našu prácu, upokojiť, že aha, aký nádherný nástroj tu máme a potom aj ten dotyk nás dokáže preniesť do potrebného stavu. Môžeme si totiž postupne vypestovať rutinu, že ak sa dotknem mojej virgule, v tom okamihu odložím všetky moje problémy a do popredia vystúpi moja Bytosť, moje Vnútro, moje Podvedomie, moja Duša, ktorá má s geopatogénnymi zónami priame spojenie a dokáže ich detegovať bez hocakých problémov. Teda aj v tomto prípade platí – sto ľudí, sto chutí a každý nech si vyhľadá virguľu jemu vhodnú, nech by bola akákoľvek z celého spektra – od jednoduchého drôtu z CYKY kábla pre elektroinštaláciu, až po fakt nádherný skvostný kúsok hodný obdivu. Pretože spojenie nás s virguľou je veľmi dôležité. Musíme držať v rukách niečo, čo nám pomôže sa uvoľniť, cítiť sa sebaisto, mať v ňu dôveru, že nám ukáže čo potrebujeme. Hlavne v tých začiatkoch, keď naberáme skúsenosti je to veľmi dôležité, pretože si budujeme vzťah nielen s virguľou, ale aj s našou Dušou, Vnútrom a trénujeme sa vedieť sa naň spoľahnúť. Dôverovať mu, prenechať mu prácu za nás. Lebo naozaj, my vedome ani netušíme, kde tie geopatogénne zóny sú, avšak naša bytosť vie a stačí umožniť jej nám to nejakým spôsobom odkomunikovať. Uvoľniť jej cestu, aby zvolila ten najlepší spôsob, ktorý by napríklad mohol v danom okamihu vychýliť virguľu tým správnym smerom. Keď už máme tento vzťah vybudovaný a máme úplnú istotu, že nám odpovie, môžeme do rúk chytiť hoci i v lese náhodne odlomený kúsok vetvičky a odpovie nám cez ňu rovnako vierohodne, ako s drahou, exkluzívnou virguľou.

V začiatkoch je ale najdôležitejšie si nájsť svoj štýl držania nášho pracovného nástroja. Pri virguli je podstatné, aby sa mohla voľne otáčať, bez akéhokoľvek odporu. Opäť tu platí, že každý má svoj vlastný vhodný úchop, kde je najvoľnejšia a môže reagovať na zóny. Ono v podstate virguľa reaguje na mikrosťahy našich svalov v ruke, ktoré ju vychýlia požadovaným smerom. Naša Duša/Bytosť/Podvedomie na našu výzvu nemá inú možnosť, ako odpovedať cez naše telo, v tomto prípade naše svaly. Berme virguľu ako ručičku voltmetra a naše telo čoby samotný voltmeter. Duša “pustí” do našich svalov isté “napätie”, ktorého úroveň vykáže ručička v podobe virgule. Na vychýlenie stačí málo, najmä ak poloha virgule je vratká a reaguje na hoc aj minimálne kontrakcie svalov. Túto polohu si môžeme či už intuitívne, poprípade metódou pokus-omyl nájsť.

Tu navrhujem štyri možné polohy, ktoré som videl v reálnom použití, a tak možno poslúžia čitateľovi čoby inšpirácia, poprípade východzí bod k jeho vlastnému držaniu virgule.

Pozícia na obrázku č. 12 je veľmi podobná tej na obr. č. 11, avšak tu využívame úchytný bod v čiare srdca na dlani, cca v miestach ako v predchádzajúcom prípade. Mne sa zdá táto poloha menej stabilnejšia než na obr. č. 11, takže je ešte citlivejšia na mikrosťahy svalov. Avšak stále platí, že najlepšie je si vybrať takú polohu, ktorá vám “sadne do ruky” sama.

V tejto polohe na obr. č. 14 je virguľa zdanlivo držaná veľmi tuho, ako keby bola zvieraná v našom zovretí. Avšak tu sa spoliehame na to, že je sklonená viac vpred a tým má dostatočnú voľnosť, pretože je uložená v akomsi “komíne” tvorenom našimi prstami a bez hocakého úchytného spodného bodu. Ak si vyskúšate virguľu uchopiť, aby bola sklonená pod cca 15-20° uhlom a nezovriete ruku úplne, pocítite, že má stále voľnosť sa hýbať. Práve ten uhol zabezpečuje, že nepotrebuje žiaden spodný bod a napriek tomu neklesne tak dole, aby sa zablokovala voči pohybu. Chce trocha tréningu vystihnúť tú správnu mieru zovretia.

Okrem týchto pozícií s jednou virguľou sa dajú použiť naraz dve virgule. V tom prípade odporučujem držanie ako na predchádzajúcom obr. č. 14. Dokonca som videl aj také riešenie, že virgule sú zasunuté do malých rúrok a takto majú možnosť voľného pohybu a nemusíme sa starať o trenie, viď obr. č. 15. Môžeme zadefinovať tri možné stavy:

1. Rovnobežné, bez vychýlenia – znamená neutrálnu zónu.

2. Prekríženie virgúľ – je vcelku efektné, keď sa takto prekrížia, také… presvedčivejšie, ako keď sa iba jedna virguľa vychyľuje do strany. Aj prosto lepšie vidno, že sa vychýlili – tento stav znamená geopatogénnu zónu.

3. Vychýlenie do opačných smerov – ako keby boli nabité identickým nábojom a odpudzovali sa – znamená pozitívnu zónu.

No ak pracujeme len s jednou virguľou a máme vybratú pozíciu držania, dohodnime si s ňou smer, ktorým nám bude indikovať prítomnosť zóny. Je to možné urobiť aj naopak, že ju požiadame, aby nám ona ukázala, ako nám bude indikovať prítomnosť zóny. Môžeme ju tiež použiť na získavanie odpovedí na otázky typu ÁNO – NIE, tak v tomto prípade si musíme dohodnúť aj smery, v ktorom bude ÁNO a v ktorom NIE. Ja mám dohodnuté ÁNO smerom vpravo, NIE vľavo. Vyskúšajme si pokojne tieto odpovede viackrát, aby sme nadobudli istotu a aj naša Duša si zvykla na štýl odpovedania.

Keď máme spôsob odpovede dohodnutý, môžeme prejsť k samotnému meraniu zón. Najľahšie sa testuje na Hartmannových pásoch, keďže sú pravidelné, vzdialené od seba cca 2 metre, v závislosti od zemepisnej šírky. Pri rovníku ďalej, pri póloch bližšie. Naladíme sa na ne, poprípade si v myšlienkach alebo nahlas povieme: “Chcem byť citlivý len a len na Hartmannove zóny”. V začiatku je vhodné takto jednoznačne špecifikovať, aby Duša a aj naše vedomie vedelo, že teraz len a len Hartmanny sa idú merať. S rastúcimi skúsenosťami to neskôr zredukujeme na: “Chcem byť citlivý na Hartmannove zóny”, poprípade si už len pomyslíme na Hartmanny a sme naladení. V úplných začiatkoch pomáha si o týchto zónach čo-to prečítať, oboznámiť sa s nimi aspoň v rovine informácie. O tom, ako vyzerajú, aby sme si ich vedeli lepšie predstaviť, vizualizovať, a tak oboznámiť našu Dušu, čo vlastne chceme premeriavať. Táto práca tiež môže pomôcť ako jeden zo zdrojov, viď kapitolu o typoch geopatogénnych zón.

Po takomto naladení sme pripravení vyskúšať či a ako reagujeme na vybranú zónu. Najlepšie je mať pred sebou voľný priestor aspoň 20-30 metrov, aby sme mohli nerušene kráčať vpred, a to v smere buď severno-južnom alebo východno-západnom. Nebojme sa na určenie smeru použiť kompas alebo buzolu, ak ju máme. Ak sa vyberieme severno-južným smerom, tak budeme kolmo narážať na pásy, ktoré sa ťahajú východno-západným a vice versa. Čo do vhodného miesta, vyberme také, kde sa budeme cítiť bezpečne a nemusíme sa obávať, že budeme videní a nebodaj hodnotení či kritizovaní svojím okolím. Pre niekoho to bude jeho byt, pre iného oplotená záhrada, pre ďalšieho čistinka uprostred lesa, poprípade pole/lúka niekde na lazoch ďaleko od civilizácie. Hartmannove zóny sú doslova všade, takže sa nemusíme obávať, že by sme náhodou vymákli miesto, kde by neboli.

Takže, máme udaný smer, teraz ešte rýchlosť. Pri prvých pokusoch odporučujem ísť pomaly, opatrne našľapovať, aby sme nevnášali do virgule naše otrasy, ktoré by mohli mať neželaný dopad a kaziť nám meranie. A preto aj dlhší voľný priestor, aby sme mali dosť času a priestoru sa “zosynchronizovať” a postupne eliminovať vplyv nášho pohybu na virguľu. Väčšinou po tých 5-tich metroch by sme už mohli byť celkom v rytme. Súčasne aj preto pomalý pohyb, aby sme mali čas vnímať, ako naša virguľa reaguje. Ja síce zvyknem pre ten efekt samotný trieliť, aby som demonštroval existenciu zón, pretože pri rýchlom pohybe je aj výkyv virgule väčší, ale samozrejme aj rádovo rastie nepresnosť merania, no rovnako dobre aj neodškriepiteľne vidno, s akou pravidelnosťou sa virguľa vychyľuje z neutrálnej pozície. Ak ideme pomaly, výkyv nie je taký výrazný, ale rastie presnosť a aj odhadom máme šancu vidieť, že sa výkyv opakuje po cca dvoch metroch. Takže ak sme smelo vykročili, sledujme virguľu a zachytávajme hoc aj ten najmenší výkyv, pretože tu ide presne o pravidelnosť, nie o to nakoľko sa vychýli. Ak uvidíme v jej pohybe rytmus, sme na veľmi dobrej ceste! A potom už, ako sa hovorí, prax robí majstra. Pozor však na to, nemerajme, keď sme unavení, nesústredení, máme veľa problémov, s ktorými sa vnútorne pasujeme, prosto keď cítime, že tento deň nie je náš najvhodnejší. Merajme, keď sme pri sile, v rovnováhe a máme na to všetko dostatok energie.

Toto bola verzia, keď je človek samouk a vrhne sa do toho po hlave, lebo je vnútorne pripravený, že to zvládne sám. A ja verím, že sa nájde veľa takýchto samoukov, ktorí sa dokážu meranie zón pomocou virgule naučiť z tohto môjho návodu. Chcem ešte upozorniť, že ak vám to na prvýkrát nepofunguje, vôbec sa tým netrápte, pretože je to niečo nové, na čo si jednoducho musíte zvyknúť. Či už vy ako fyzická bytosť, alebo vy ako Duša. Pre vás oboch je to novinka, lebo túto schopnosť ste zatiaľ nepraktikovali a môže byť, že tá komunikácia je trocha ešte nezosynchronizovaná, ale viacnásobným skúšaním sa isto zladíte a porozumiete si. No veď keď mne, rýdzo fyzikálne/vedecky založenému sa to podarilo, tak nevidím dôvod, že by sa nepodarilo hocikomu inému.

Teraz k tej inej verzii, keď sa učíte spoznávať zóny pod vedením skúsenejšieho kolegu.

Skúsenejší kolega, ktorý vie tieto zóny určovať by mohol pripraviť cvičebný priestor, ako sa to dialo aj u môjho učiteľa. Na podlahe miestnosti farebnými lepiacimi páskami vyznačiť ako idú zóny, napríklad žltou páskou Hartmannove, modrou páskou vodné žily a tu by ste mohli priamo nacvičovať konkrétnu zónu a súčasne aj, ako ovplyvňuje presnosť merania, keď vchádzame do nich kolmo alebo pod uhlom. Hlavne však, v takomto prípade máte možnosť si presne nacvičiť, kde je hranica zóny a takto sa “naučiť” na potrebnú presnosť. Človek by sa tak zamyslel: “Ak tie zóny deteguje moja Duša, ktorá by to mala vedieť s vysokou presnosťou, ako to, že sa ja musím učiť nejakej presnosti??!” Veľmi dobrá otázka! A mňa svojho času trápila tiež. Predstavoval som si, že keď som sa už raz naučil tie zóny merať, tak pfiuuu-pfiuuuu a fičí to a meriame sťa na bežiacom páse! No… Ono je fakt, že Duša vie na mikrometer presne, kde je začiatok zóny, avšak naše telo má značné spomalenie v dekódovaní signálu od Duše. Ako som písal vyššie, Duša má jedinú možnosť nám dať najavo svoje zistenie pohnutím našich svalov. A kým sa ony reálne pohnú, môže trvať večnosť. Takže my si tu v podstate trénujeme reakčnú schopnosť nášho svalstva na správy od Duše. Čím viac sa k nej takpovediac priblížime, tým rýchlejšie rozpoznáme jej odpoveď a zareagujeme. Ide o rýchlosť prekladu správy do reálnej akcie svalov. Predstavte si to ako fitness centrum, len tu netrénujeme s činkami, ale so správami od Duše.

Ak sú takto farebne označené zóny, tiež si môžete trénovať naladenie na rôzne typy a zapamätať si tú “arómu” zóny, prosto uložiť si ten pocit z konkrétnej zóny do svojej internej knižnice. My sme u môjho učiteľa trénovali iba Hartmannove pásy a vodné žily, takže mám v mojej knižnici naisto zaznamenané iba tieto dve. Som si však istý, že ak by ma skúsenejší kolega priviedol k iným typom zón (tektonické zlomy, zóny Sv. Juraja) a povedal mi aké sú, dokázal by som si aj tieto zapísať do mojej knižnice. Ale tiež aj, keď už ste celkom dobre zohraní so svojou Dušou, tak môžete použiť formulku “Chcem byť citlivý na ……..” a potom sa naladiť na tú konkrétnu zónu. Len ono z toho praktického hľadiska, povedať si, že chcem byť citlivý na tamto a hentamto a ísť premeriavať, keď sa taká zóna vo vašej blízkosti nenachádza je dosť… neefektívne. Preto radšej ísť naisto, za pomoci skúsenejšieho kolegu. A presne ja som takto s pozitívnymi zónami Sv. Juraja, že som o nich počul, ale s ich hľadaním by som si nechal poradiť.

Vodné žily majú okrem svojej polohy ešte jeden dôležitý atribút, a to ich hĺbku. Tu sa dostávame k tomu pravému prútikárstvu, keď vlastne sa hľadá vodná žila, ktorá sa nachádza v dostupnej hĺbke pre naše využitie. Lebože ich hĺbka môže byť aj vyše 60 metrov, ale žily tohto typu nie sú pre nás tak zaujímavé, ako tie okolo 20 metrov a menej. Môj učiteľ bol schopný rotáciou virgule určiť, v akej hĺbke je vodná žila. Každá jedna otočka bola 3 metre, no a keď sa mu otočila trikrát, tak hĺbka bola 9 metrov. Tomuto spôsobu zisťovania hĺbky som nikdy neprišiel na chuť, pretože mne virguľa nikdy nerotovala. Máme tu však možnosť využiť dohodu uvedenú vyššie, keď sme si s virguľou dohodli, ktorým smerom sa nakloní pre ÁNO a ktorým pre NIE. Spýtame sa teda virgule = Duši: “V akej hĺbke je táto žila?” A začneme veľmi pomaly počítať od 1 do koľko len treba a čakáme, kedy sa virguľa vychýli smerom k ÁNO. Alebo hocako vychýli, keď sme si tak zadefinovali, že nám má dať vedieť akýmkoľvek pohybom. Aj toto samozrejme vyžaduje prax a nejaké kalibrovanie, ktoré prevedieme na známych veličinách. Napríklad na krvnom tlaku.

Cvičenie č. 1

Môžeme si najprv urobiť cvičenie, že sa spýtame virgule, aký máme teraz tlak. Najprv hornú hodnotu – systolickú. Ak máme hypotenziu (nízky tlak), začnime počítať od 80, ak máme skôr hypertenziu (vysoký tlak), začnime od 110. Ak sme nerozhodní, začnime od 80, len sa možno viac napočítame. Postupne počítajme od počiatočného čísla, až pokiaľ sa nám virguľa nevychýli či už smerom ÁNO alebo hocakým smerom, keď sme si povedali, že nám je jedno aký nám ukáže, len nech sa pohne. Zapíšme si hodnotu, koľko nám vyšlo. Toto isté vykonajme so spodnou hodnotou – diastolickým tlakom. Tu začnime pri 50 pri hypotenzii a 70 pri hypertenzii. Ak sme si neistí, radšej pri menej ako viac, nech nemusíme počítať do moc vysokých čísiel a potom začínať odznova. Opäť si len zapíšme výsledok. Teraz si premerajme tlak dostatočne presným tlakomerom, ako sme boli blízko k správnemu výsledku.

Pochopiteľne, toto cvičenie má viacero úskalí. Jedno je, že tlak sa mení v čase a aj v závislosti od nášho duševného rozpoloženia. Ak sa moc tešíme a/alebo obávame výsledku, môže nám to rozpumpovať krv a zvyšovať tlak. A tak meraný tlak v konečnom dôsledku môže byť o kus vyšší, než bol v čase, keď sme si ho merali virguľou. Medzi týmito meraniami (virguľou a tlakomerom) by sme sa mali čo najmenej hýbať, pretože aj pohyb vedie k zvýšeniu tlaku. Praváci majú výhodu, pretože si môžu najprv nasadiť manžetu na ľavú ruku, upokojíme sa pár minút, následne odmeriame virguľou a potom tlakomerom.

Ďalšie úskalie je nepresnosť prístroja. A ešte ďalšie úskalie je syndróm stresu z merania, keď každé jedno meranie je nižšie, než to predchádzajúce. Človek vtedy podvedome očakáva, že nameria horibilnú hodnotu, pričom sa mu tento predpoklad pri prvom meraní aj splní, ale keď tento vnútorný strach/napätie opadne, už hneď o pár sekúnd nameria výrazne nižší. No a pri treťom meraní je opäť len nižší. Takúto skúsenosť mám ja, keď prvé meranie čakám horibilné a vyjde mi 170/120, druhé meranie 160/110, tretie 148/105, a to všetko po pár sekundách za sebou. Isto, aj tá posledná hodnota je úctyhodná, ale je nepomerne nižšia než prvá. Ono to až fyziologicky temer nie je možné, aby sa tlak takto rýchlo upravoval, ale predsa sa tak deje.

No aj napriek týmto možným skresleniam toto cvičenie odporučujem. A ešte lepšie je nájsť si nejakého pokusného králika, takého, čo sa na nás nebude pozerať úplne divne, t.j. najlepšie kolegu, ktorému virguľou odmeriame tlak a následne si ho odmeria prístrojom on. Tu je eliminovaný efekt nášho vlastného zaujatia a očakávania, aj keď stále ešte nie je eliminovaný syndróm stresu u meraného kolegu.

Ako poslednou veličinou pri vodnej žile je jej smer. Citliví ľudia si ho môžu zmerať tak, že sa postavia nad žilu, aby ich pohľad bol rovnobežne so žilou, úplne sa uvoľnia, zatvoria oči a nechajú svoje telo reagovať na žilu, nechať sa ňou unášať. Ono to človeka po chvíľke začne ťahať a potiahne ho to buď dopredu, alebo dozadu. No a smer ktorým nás to ťahá je tok vodnej žily. Aj za pomoci virgule vieme smer zistiť otázkou typu ÁNO-NIE. Naladíme sa na vodnú žilu, predstavíme si jeden smer, na ktorý sa spýtame a položíme otázku: “Tečie táto vodná žila týmto smerom?” A potom dostaneme odpoveď buď áno alebo nie a smer je jasný.

Nedá mi nespomenúť ešte jednu veľmi dôležitú skutočnosť. Virguľa reaguje na to, keď naše telo vojde do geopatogénnej zóny. Už z princípu je zjavné, že keď meriame za pomoci virgule, máme

ruku držiacu virguľu pred sebou a len čo naša ruka vojde do zóny, má virguľa šancu sa vychýliť. Toto vnáša istú nepresnosť merania. Kde vlastne je tá hranica zóny? Kde vojde naša ruka, alebo až keď vojde naše telo?? Nuž, závisí len od toho, ako si to zadefinujeme. My sme si na kurze zadefinovali, že keď vojde naša ruka, a tak sme vedeli, že kolmo pod ňou je začiatok zóny. No naučili sme sa aj oveľa lepší “trik” na veľmi presné meranie. Keďže si vieme zadefinovať ktorá časť tela má byť citlivá na zónu, rovnako dobre si vieme zadefinovať aj špičku ukazováka našej voľnej ruky slovami: “Chcem, aby môj ukazovák bol citlivý na zónu ………… “. Od toho momentu, ak sa ukazovákom dotkneme zóny, virguľa sa nám vychýli. Toto je super z toho pohľadu, že ak nájdeme hranicu zóny, môžeme sa pri nej pristaviť a potom ukazovákom do nej vojsť bez toho, aby sme otrasmi nášho kráčania ovplyvňovali virguľu. Stačí len vytrčiť prst a vidieť, ako sa nám virguľa vychýli. Tento fakt potom môžeme využiť pri exaktnom premeriavaní zón, keď v drepe pri zemi vyhľadáme hranicu zóny a označíme si ju pomocou malého papierika alebo lepiacou páskou. Viac v kapitole Praktické meranie geopatogénnych zón. Táto metodika sa týka aj ostatných nástrojov merania, t.j. aj kyvadla a senzibila.

Kyvadlo

Na rozdiel od virgule je kyvadlo pomalším meradlom, pretože treba počkať, kým sa rozkýva. Avšak to vôbec neznamená, že by bolo menej hodnotné, alebo sa nedalo s ním robiť všetko to, čo s virguľou. Preto všetko, čo uvádzam pri virguli, rovnako platí aj pri kyvadle. Je v podstate len na konkrétnom mágovi, ktorú „zbraň“ preferuje. U mňa vyhrala virguľa, keďže s ňou som sa stretol ako mojím prvým meradlom GPZ, a tak mi chtiac či nechtiac prirástla k srdcu.

Čo do výberu, kyvadiel je nekonečné množstvo, od zemiaka na nitke, až po krištáľové, zlaté, rôznych komplikovaných tvarov a sofistikovaných dizajnov. Tiež platí ako pri virguli, že si zaobstarajme také, ktoré nás osloví v obchode, alebo si ho sami vyrobíme podľa nášho vkusu, z materiálov ako zlato, striebro, mosadz, meď, bronz, hliník, železo, sklo, jantár, kryštál. Niektoré zdroje¹ uvádzajú aj drevo, plast, slonovú kosť, tvrdú gumu, korok, borovicové a kosodrevinové šišky. Nech je nám hlavne príjemné na držanie, aby sme sa s ním vedeli stotožniť a zladiť. Nebolo by dobré, keby nás niečím rušilo. Hlava je moc veľká, niť je moc krátka… Aj napriek tomu, že niektoré materiály môžu slúžiť aj ako odrušovač, nemali by mať na naše meranie zón citeľný vplyv.

Ja osobne mám rád jednoduché kyvadlo, mosadzné, viď obrázok č. 16.

Pri malých kyvadlách ho držíme tak, aby bola retiazka 8-10 cm dlhá. Prosto ani nie moc krátka, ani nie moc dlhá. Pre kyvadlá s väčšou hlavou môže byť retiazka adekvátne dlhšia. Ak len začíname pracovať s kyvadlom, nemalo by byť moc ťažké, do 20 gramov, pretože sa rýchlo unavíme. Musíme si tiež dohodnúť s kyvadlom, ako nám bude zónu indikovať. Vo všeobecnosti sa najčastejšie používa krúženie v smere hodinových ručičiek, teda doprava ako ÁNO, proti smeru hodinových ručičiek, teda doľava ako NIE, ale taktiež môžu byť aj iné pohyby, napríklad pohyb v smere dopredu a dozadu predstavuje ÁNO, zľava doprava NIE. Môžeme sa aj priamo kyvadla spýtať, ktorým smerom bude podľa neho ÁNO a ktorým NIE, nech nám tieto dva pohyby ono samo ukáže. Pri meraní zón si potom môžeme dohodnúť s ním smer napríklad ÁNO, ako indikovanie existencie zóny, alebo tiež aj, aby sa vôbec pohlo a tým pádom nemusíme čakať na nejaký konkrétny pohyb. Toto je veľmi individuálne, a preto navrhujem, spoľahnime sa na naše pocity, aby nám dohodnuté znamenia čo najviac vyhovovali a boli sme s nimi čo najviac stotožnení. Nepokúšajme sa prevziať nejaký spôsob indikácie len preto, že sa odporučuje, zatiaľ čo sa s ním necítime komfortne. Podstata je, aby nám fungovalo.

Keď sme takto pripravení, naladíme sa na Hartmannove zóny, poprípade si opäť v myšlienkach alebo nahlas povieme: “Chcem byť citlivý len a len na Hartmannove zóny” a rovnako, ako pri virguli sa pohneme pomaly cez priestor v severo-južnom alebo východo-západnom smere a pozorujeme kyvadlo. Ak vidíme náznak, že sa ide rozkývať, zastavme sa na tom mieste a pozorujme, či sa naozaj rozrotuje potrebným smerom, alebo či to bola iba nestabilita spôsobená naším krokom, poprípade vetrom. Ak sa potvrdí, že je to zóna, zapamätajme si približne, alebo si urobme nejakú značku, napr. ryhu v zemi, kde sa vyskytla a pomaly poďme ďalej. Ak natrafíme na ďalšiu zónu, opäť si informatívne urobme značku.

Keď sme skončili meranie, môžeme sa k našim značkám vrátiť a ak máme meracie pásmo, tak odmerať vzdialenosti medzi nimi, poprípade si odkrokovať vzdialenosť. Ak by boli cca 2 metre od seba, super! Ak nie, netreba sa vôbec kvôli tomu trápiť, pretože ako som už spomínal aj pri virguli, naša reakčná doba môže byť zo začiatku dlhá a všimneme si reakciu tela na zónu o nejaké tie centimetre, desať, dvadsať neskôr. Alebo pri niektorej aj nie a potom môže byť, že nameriame vzdialenosť cca 4 metre, t.j. jednu zo zón sme preskočili. Taktiež, môže sa stať, že v tých miestach sú nejaké zlomy a tie menia tvar Hartmannovej mriežky a zóna môže byť trocha odklonená.

V každom prípade, ak sa kyvadlo pohlo, je to úspech. A keby sa nepohlo, netreba sa vôbec vzdávať. Ak sme sa odhodlali, je len otázkou času, kedy sa nám tieto spiace schopnosti prebudia.

Senzibil

Senzibil je asi najnetradičnejšie meradlo na meranie zón. Je v podstate úplne neznámy a nikde inde ako na kurze som sa s ním nestretol. Vyrába sa z mosadzného drôtu o hrúbke 3,25 milimetra, pripomína trojprstú ruku a jeden koniec má dlhší ako druhý a takto sa dá dosiahnuť stabilita v jeho držaní, súčasne ale aj jeho vratkosť. To isté, čo sa týka virgule, sa týka aj senzibilu. Je potrebné si s ním dohodnúť smer, na ktorý sa vychýli, ak je odpoveďou ÁNO a na ktorý, keď NIE. Pre meranie zón nám postačí ÁNO, len v prípade merania smeru prúdenia vodnej žily prichádza do úvahy aj odpoveď NIE, keď prúdi opačným, než na aký sme sa pýtali.

Nílsky kríž – Ankh

V starom Egypte sa využíval na prútikárstvo aj nílsky kríž, či už na vyhľadávanie vody v púšti, alebo detekciu geopatogénnych zón. No nielen na detekciu, vďaka svojmu špecifickému tvaru poslúži aj na odrušenie GPZ, viď kapitolu Spôsoby odrušovania geopatogénnych zón.