Moja cesta sa začala ešte kedysi dávno, keď som sa nedopatrením ocitol na kurzoch radiestézie (práca s virguľou), na ktorých som sa naučil merať geopatogénne zóny. V tých časoch ma viac lákalo liečiteľstvo, zdravý životný štýl a ako zostať mladý do 100+ rokov. Mágia bola len niečo sťa sprievodný jav, ktorý mi veľa nehovoril. Preto, keď ma prvýkrát Lumina nakriatavala si pozrieť blogy spoločenstva Selekcia, bral som to dosť vágne. Pozrel som si ich informatívne, ale tam to skončilo. Čas plynul a plynul, medzičasom som i prekonal vážne zdravotné ťažkosti, keď to opätovne spomenula s tým, že by sa aj prihlásila.

Zaujímalo ma, čo to asi tak je, že by sa tam aj prihlásila. V tom čase som na internete mal možnosť vidieť iné, čarodejnícke zoskupenia, takpovediac čarodejnícke univerzity, a tak som mal len veľmi vágnu predstavu, čo môže byť toto spoločenstvo. Moja naivná predstava bola, že je to nejaká škola na diaľku, kde si človek niečo naštuduje, splní nejaké úlohy v pokoji svojho domova, niečo napíše na stránku, urobí nejaký záverečný test a môže ísť do ďalšieho ročníka. Pripne si v profile k avataru nejaký fiktívny metál a všetko v poriadku.

S takouto matnou predstavou som súhlasil, že však vyskúšajme čo to bude. Možno sa dozviem niečo zaujímavé, veď spomínalo sa aj liečiteľstvo ako možná oblasť štúdia. To ma zaujímalo o to viac, že som dúfal v moje vyliečenie, dajako si môcť vypomôcť.

Už to, že sme dostali pozvánku na osobné stretnutie poopravilo moju predstavu, že toto bude niečo viac, než len internetová univerzita čarodejníckych kúskov. Tu sa to myslí fakt že vážne. Nezabudnuteľný zážitok bolo stretnutie Maat a Theosa. Obaja boli veľmi seriózni a vážni, budiaci rešpekt. Moje oslabené srdce vtedy pumpovalo čo to dalo, pretože takáto vzrušujúca situácia bola preň značný nápor.

Rozlúčili sme sa s tým, že nám dajú vedieť. Podľa toho, čo sme predviedli na stretnutí bolo otázne, či budeme prijatí. Ešte nás budú posudzovať, a tak, takže… No uvidí sa. A napokon sa uvidelo a prišiel potvrdzujúci mail, že vedenie schválilo naše prijatie. No a ako sa vraví, zvyšok je už história.

Ešte väčšmi nezabudnuteľný zážitok bol prijímací ceremoniál. Vynikajúco zorganizovaný, tak dokonale, že ma preniesol do dôb dávnych, tajomných, ba až priam romantických. Akoby som bol prítomný v tých dávnych časoch, keď sa museli veci magické držať v tajnosti, pretože vtedy šlo doslova o život. Symbolizmus svetlušiek, ktoré svietia na novú cestu do budúcnosti plnej mágie, cestu vedúcu hore na Ohnivú horu, Ašaratovho vína, ktoré sa mi rozlialo v žilách a z pár glgov ma celého zohrialo, bol veľmi mocný. Ešte nikdy som nepil nápoj, ktorý by takto prudko zaúčinkoval. Ceremoniál bol spečatením nášho prijatia a od toho momentu sme sa stali kolegami na stupni HS1 a naša výučba mohla plnohodnotne začať.

No a veru začala, pod vedením učiteľky Maat. Prechádzali sme si základy, ktoré sú veľmi dôležité a bez ktorých sa človek jednoducho na poli mágie nepohne. Boli sme ako také mačiatka, často nesústredené, samopašné, typicky civilné postavičky, ktoré sa občas čudovali, čo tu vlastne robia. Ale spoločnosť týchto veľmi zaujímavých ľudí bola veľmi príjemná. Atmosféra bola veľmi príjemná. A keď sa prepli do civilného režimu, aj veľká sranda. Bolo zaujímavé pozorovať tieto ich dve tváre. Tú sústredenosť a vážnosť, keď sa nám snažili odovzdať svoje poznatky. A my len lalala a lalala a život gombička. No a stále tie základy, odrhovačka, stále však o trocha iný pohľad na to isté. Už som sa pristihoval pri tom, ako niečo vo mne mrnčí, že: “ale toto sme už preberaliiiiii”. No veď hej, ale opakovanie matka múdrosti! Súčasne však tento pocit bol potvrdením, že sa mi tieto základy začínajú dostávať pod kožu a stávajú sa postupne mojou prirodzenosťou. Pomaly síce, ale predsa.

Keď už mali kolegovia učitelia pocit, že ako-tak tie základy zvládam, prišiel test a vďaka jeho úspešnému zvládnutiu povýšenie na HS2. Tým sa otvorili nové témy a ujali sa nás noví učitelia – kolega Theos (meditácie) – HS3, čakateľ na Majstra, Majsterka Sára (vrecúška, nabíjanie predmetov, energie v priestore), Majsterka Tia (Reiki), HS3 Zea (sny), Majster Taranis (lesná mágia), kolega Kulgan (silvovka), MNR Stratus (práca s podvedomím, astrálne cestovanie), VVK Tara (energie v priestore, základy). Občas nás učil aj Kňaz Thalassa, mne blízke liečiteľstvo a bylinky. Napokon to liečiteľstvo, ktoré ma hlavne zaujímalo, ma len tak štrajchlo. Na druhej strane, veď ani tá mágia nie je na zahodenie! 🙂

Avšak byť súčasťou tohto vynikajúceho kolektívu nerozširovalo len naše vedomosti, postupne sa menila aj moja osobnosť. Ja som si to ale neuvedomoval, pretože sa to dialo formou pomalého varenia žaby. Keď je človek súčasťou diania, neuvedomuje si ho a potom potrebuje pohľad niekoho zvonka (ako napríklad NVK Ašarat nedávno zhodnotil, akú veľkú cestu sme prešli). Kolegyňa Sára a kolega Theos posúdili, že sme dostatočne pripravení a navrhli skúšky na HS3. Tento návrh prešiel a kolegovia nám zorganizovali skúšky na veľmi vysokej úrovni, priam profesionálne. Priebeh bol veľmi slávnostný a bol to pre mňa významný míľnik. Podobne významný bod, ako naše priatie. Otvorili sa nám týmto ďalšie témy ako Paralelné svety a podobne a stali sme sa HS3 – Čakateľ na Majstra, ktorý má možnosť písať majstrovskú prácu a po jej obhájení a zvládnutí skúšok na HS4 získať zasvätenie a právo nazývať sa Majster. Aj sme si čoskoro povyberali témy, mne prischla téma o geopatogénnych zónach, keďže ma vedenie odhadlo, že by som ju snáď aj mohol zvládnuť, keďže nie som v tejto oblasti úplne nový. Chvíľku som sa obával, čo a ako tam popíšem, ale už v tom okamihu sa mi črtala nejaká tá kostra, aj vďaka tomu, že mi kolegyňa VVK Tara dala záchytné body. Občas som mal také záblesky čo napíšem v ktorej kapitole. Potom mi síce chvíľu trvalo, pokiaľ som sa do toho pustil, ale keď už, oprel som sa do toho, ako sa patrí. S dlhými prestávkami, ale predsa! Keď tak akože pomimo zisťovali, ako stojím s majstrovskou prácou, väčšinou moja pravdivá odpoveď bola: “stojím”. Na druhej strane, pochválil som sa, že “už mám nafotené pozície rúk!”. Čo som ja považoval za dosť veľký úspech, pričom im to mohlo byť, že: “no jasné, jasné… nejaké tie fotky… len aby neboli fotky všetko, čo uvidíme v tej práci… :/”

Málo oni mohli tušiť, že tie fotky sú pre mňa to najpodstatnejšie, pretože na ne môžem naviazať veľmi podstatnú časť – praktické príklady o spôsoboch držania virgule, ktoré môže nádejný prútikár použiť.

Vo výučbe sme sa naďalej posúvali a opätovne sme sa ale dostali do bodu, keď sme len prešľapovali na mieste a opakovali stále to isté. Lebo tak, nové témy sa dajú otvárať až z pozície Majstra. Nečudo, že kolegovia už by radi, nech sme, aby to nebola opäť odrhovačka a stále o tom istom. A my nie a nie dopísať tie majstrovské práce. :-S Ale napokon som sa aj za nepriazni počasia/času/všetkého možného k tomu dokopal a poslal na kontrolu prvú preview verziu, ktorú mi kolegovia (Tara a Ašarat) okomentovali, aby som mohol doplniť, poprípade zapracovať tieto nové podnety. Čoskoro som mohol poslať aj druhú preview verziu a napokon aj finálnu. Mojím cieľom bolo v mojej práci zhrnúť všetky dôležité informácie, ktoré som ja sám vždy krvopotne hľadal na internete, avšak sú veľmi roztrúsené, nesúrodé, ťažko sa hľadajú, no a ak ich aj nájdem, čoskoro trpím zdrojovou amnéziou, t.j. síce si pamätám, že som niečo niekde našiel, ale nedokážem si spomenúť kde. Takto sú v práci zachytené informácie a tiež aj zdroje, ktoré však môžu po čase prestať existovať, ale tie informácie ostávajú, a ak ich budem v budúcnosti potrebovať, viem, kde ich nájdem. Dokonca aj tí, ktorí by sa chceli vydať cestou prútikárstva a potrebujú úvod do tejto problematiky a nejaký zrozumiteľný návod ako na to. Súčasne je to aj pre mňa učebnica, za pomoci ktorej by som vedel učiť kolegov, ktorí by prejavili o túto oblasť záujem.

Takže, práce boli odovzdané a teda načo odkladať, vytýčil sa termín skúšok. Bol trocha vzdialený, tak reku super, času dosť. Ibaže som si neuvedomil, že koniec roka je pre mňa vždy veľmi ťažký, no a ako vraví to porekadlo, “kto sa nepoučí z minulosti, je odsúdený ju opakovať”. A to sa stalo i mne. Čoskoro prišiel syndróm konca roka = totálneho vyčerpania z množstva roboty a mála času na učenie sa. Pretože na majstrovské skúšky, ako na každé iné, je načim sa učiť. A ja vždy, že však ešte je mesiac. Oooo, ešte sú tri týždne, to isto dám. Hmmm, už len dva týždne, ale však to je dosť času! Aiiiii, už len týždeň, ale však za týždeň sa dá čo-to naučiť! Ouiiiiiiiii, už len dva dni do skúšok, tak teraz už naozaj sa musí!!! Neodkladnú prácu bokom a hor sa učiť sa. Zažil som dejá vu z vysokej školy, keď sme sa v predvečer snažili nabifliť čo najviac. Ale ako sa vraví, týždeň pred zabíjačkou už prasa nevykŕmiš. No veru, ani toto prasa už nešlo vykŕmiť. Darmo sa snažilo a kvíkalo čo to len dalo, nešlo a nešlo.

Aj keď to mala byť chvíľa slávnostná a mali sme prejsť cez tie skúšky s prehľadom, mňa mátala tá moja nedostatočná pripravenosť. Ba diali sa všetky možné veci, ktoré mi akoby zámerne hádzali polená pod nohy. No ale odvahe sa medze nekladú, tak som sa rozhodol, že skúšky podstúpim, aj keď okolnosti nie sú tomu veľmi naklonené. Uvedomoval som si, ako sa s týmto mordoval Trevor. Prosto mording k tomuto patrí a hotovo!

Ja sám som považoval svoj výkon na skúške za menej než uspokojivý, ale napokon sa ukázalo, že som bol iba veľmi sebakritický a typicky trevorovsky som si neveril. Čo je veľmi hlboké ponaučenie do budúcnosti a upozornenie na popracovanie na základoch, ktoré ešte stále mi načim omieľať, lebo tie tu s nami sú a budú, pokiaľ budeme mať civilnú stránku a tá veru teda nikam neodchádza.

Celý priebeh skúšok, odhliadnuc od mojich stresových pocitov bol úžasný, opäť len veľmi dobre zorganizovaný a bola zachovaná plná vážnosť tejto chvíle a dekórum. Skúška pohárom bola spečatením môjho osudu, že sa naozaj stávam Majstrom. Zasvätenie bolo už len potvrdením tejto skutočnosti. Snažil som sa cítiť čo najlepšie všetko, čo sa so mnou bude pri ňom diať, aj keď teda vyčerpanosť hrala proti môjmu zámeru. No i tak, dotyk NVK Ašarata na mojom čele ma začal páliť a dlane, na ktoré mi kreslil znaky sa rozohriali, mravenčili a šírilo sa z nich teplo do celej ruky. Toto pretrvávalo celý večer, skoro až do rána.

Postupne si moje vedomie uvedomilo a zvyklo si na novú realitu, že som sa naozaj stal Majstrom, i napriek všetkým mojim pochybnostiam. Keď tieto odozneli a bytostne som sa zžil so svojím majstrovstvom, nakoplo ma to vyskúšavať svoje nadobudnuté schopnosti a lákalo ma nabíjať predmety, aby som si ich preveril. Dodatočne na mňa doľahla plná váha môjho úspechu a uvedomenie si, čo to pre mňa naozaj znamená. Že je to len ďalší, aj keď veľmi vážny krok vpred a teraz končí veškerá sranda. A začína zábava! 🙂 Rozumeno, otvárajú sa nám nové témy, nové obzory, ďalšia mravenčia práca v spoznávaní vecí magických a ako Lenin povedal, učiť sa, učiť sa, učiť sa, trénovať a tiež možnosť písať ďalšiu prácu, poprípade si robiť vlastný výskum v Hrade. Majstrovský stupeň rozhodne nie je cieľ, je to pamätný bod na ceste, v stúpaní hore do výšav Ohnivej hory…

Regulus, 31.12.2020