Vážení kolegovia a čitatelia blogov, rád by som na týchto stránkach zverejnil niekoľko úryvkov z mojej pripravovanej majstrovskej práce – Geopatogénne zóny.
Začnem od začiatku, teda s ich históriou.

História geopatogénnych zón

Názov “geopatogénny” pochádza z gréckeho jazyka zložením dvoch slov – geo, ako “zem” a pathos, ako “utrpenie”, “ochorenie”. Vplyv takýchto zón na ľudský organizmus poznali už dávne civilizácie a jedna taká dochovaná zmienka pochádza z dávnej Číny, 2300 rokov pred naším letopočtom. Spomína sa cisár Yü z dynastie Hia, staviteľ, tiež i aktívny prútikár, ktorý uzákonil presné pravidlá v stavebnom zákone, kde sa môžu, a kde nemôžu stavať obytné domy a cintoríny. Bolo neprípustné ich stavať na miestach geoaktívnych zón, ktoré Číňania nazývali dračie žily, pretože v ich predstavách na týchto miestach pod zemou sídlili zlí démoni-draci, ktorí pod rúškom noci vyliezajú von a nedoprajú pokojného spánku ni živým, ni mŕtvym. Ale aby sme nešli až do takej brutálne vzdialenej minulosti, pozrime sa na súčasný stavebný zákon, platný v tejto elektronickej dobe u nás na Slovensku – Zákon č. 50/1976 Zb. – Zákon o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) a jeho Druhá časť – Stavebný poriadok, konkrétne §47 – Všeobecné technické požiadavky na navrhovanie stavieb, odsek k):

“Stavby sa musia navrhovať tak, aby boli po celý čas životnosti v súlade so základnými požiadavkami na stavby, so zastavovacími podmienkami a aby boli zhotovené z vhodných stavebných výrobkov a pritom aby:
k) bola zabezpečená čo najväčšia ochrana stavby pred vetrom, dažďom, hlukom, vibráciami, otrasmi, ionizačným žiarením z geologického podložia, vplyvom geopatogénnych zón, bludných prúdov a podzemných a povrchových vôd.” Takže sa tu myslelo nielen na Hartmannove zóny, ale aj na geologické zlomy a vodné žily. Je však otázne, nakoľko súčasní stavbári (= developeri, až teda chceme kráčať s duchom doby) sú schopní dodržať tento odsek.

Ďalšia zmienka je zo starého Ríma, v ktorej architekt Vitruvius Pollio z dôb cisára Augusta zachytáva spôsob, akým sa pred tisícročiami určovalo miesto vhodné na založenie nového mesta. Na vybranom priestranstve vyhnali na pašu hovädzí dobytok a nechali ho tam určitý čas sa pásť, následne všetky tieto zvieratá usmrtili a skúmali ich pečene. Ak sa u väčšiny z nich zjavili deformity a/alebo choroby, výstavba mesta nedostala zelenú.

V starom Grécku tiež mali svoje spôsoby testovania miest pre stavbu bytov a amfiteátrov. Keď sa však nedalo vyhnúť geopatogénnym zónam, najmä pôsobeniu podzemných vodných žíl, používali na ochranu dosky a platne vyhotovené zo zmesi riečneho piesku a vápna s pridaním živočíšnej bielkoviny, vaječných škrupín alebo zvieracej krvi.

V Gálii (oblasť súčasného Francúzska) používali 20 cm vrstvu špeciálnej hliny kaolínu (biela alebo svetlo sfarbená hornina vzniknuvšia rozkladom hornín bohatých na živec, ktorej názov pochádza z čínštiny: Kau-ling tchu, čo znamená “hlina z Vysokého masívu” a je odvodený z mena významného náleziska Kao-lin – “Vysoký masív” pri meste Ťing-te v čínskej provincii Ťiang-si). Do vykopanej diery pre základy sa umiestnila vrstva kaolínu, a tá chránila celú budovu pred škodlivým žiarením.

Tu v strednej Európe sa podobnými znalosťami blysli cisterciáni (katolícka mníšska rehoľa), ktorí zvládli nielen lokalizovať vhodné miesto pre stavbu nových kláštorov a kostolov (pozitívna zóna Svätý Juraj, bod jej kríženia sa vyskytuje pod oltárom kostolov), no dokázali aj existujúce stavby zabezpečiť pred vplyvom podzemných vodných tokov. Na túto ochranu využívali žulové balvany, buď umiestnené v blízkosti budovy, alebo zamurované do steny kostola/kláštora, ktorý sa práve staval.

Ale prenesme sa ku nám na Slovensko. Aj tu donedávna dedinčania pred začatím stavby nového obytného domu vyhnali na vybrané miesto kravy. Sledovali svoje kravičky, či sa správajú pokojne, alebo či sa pokúšajú odtiaľ čo najrýchlejšie zdrhnúť. Ak ostali, mohla sa stavba začať, ak nie, radšej hľadali iné miesto. Ak už ale bolo osídlie postavené, využili v obytných priestoroch psa a jeho prirodzenú vlastnosť si sadnúť v mieste, kde je homogénne pole – bez geopatogénnych zón a tam umiestnili posteľ. Psovi totiž vadí infrazvuk zo zóny, ktorý mu pripomína vrčanie. Má taký vynikajúco vyvinutý sluch, že nielen počuje nižšie frekvencie, ale vníma veľmi presne aj podprahové dráždenie. Na druhej strane mačka je pravým opakom psa a priam vyhľadáva tieto miesta. Ako vieme, keď je jej príjemne, tak pradie. Pradenie sú vibrácie hrtanovej príklopky pri dýchaní a vytvárajú tón podobný infrazvuku, ktorý v nej samej vyvoláva príjemné vibrácie/pocity. Vďaka tomuto rada vyhľadáva miesta s podobným efektom, ktoré jej tento zvuk pripomínajú – infrazvukové patogénne zóny, ako napríklad uzly Hartmannových pásov. Preto nikdy neumiestňujme ani posteľ, ani pracovné miesto tam, kde si naša Micinka rada líha. Tu mi nedá nespomenúť varovanie, že pes je človeku tak oddaný, že keď sa chce pritúliť k svojmu pánovi, dokáže odignorovať negatívne pôsobenie zóny. Nespoliehajme sa teda na to, že keď nám zalezie do postele, tak ju máme dobre umiestnenú. A aby nebolo málo, ani keď sa nám do lona privtrie Micinka, neznamená to, že tam je práve negatívna zóna. Prosto všetko závisí od okolností a musíme rozpoznať, kedy zvieratá konajú samovoľne, a kedy sú nami ovplyvnené.

V zdrojoch sa tiež spomínajú aj včely ako indikátor patogénnych zón, ale je to skôr dodatočný indikátor, rozumeno, že ak poznáme konkrétnu infrazvukovú zónu (napr. to vyššie spomenuté kríženie Hartmannových zón), môžeme do nej umiestniť úľ a včely budú dávať viac medu, pretože infrazvuk tejto zóny ich nenechá odpočívať a udržuje ich vo väčšej aktivite. Šum im znie ako zvuk vydávaný ich krídlami počas bežných denných aktivít. Výsledný efekt teda je, že umiestniť úle do vhodných geopatogénnych zón napomáha kvalite včelstiev.
Toto sa týka aj mravcov. Tiež vyhľadávajú zóny tohto druhu, pretože rovnako ako u včiel, mravcami vydávaný zvuk je podobný infrazvuku, a tak miesta mravenísk sú často totožné s polohou geopatogénnych zón.

Medzi vcelku praktické dôkazy prítomnosti geopatogénnej zóny patria úkazy, ktoré si za normálnych okolností nespájame práve s GPZ, ako napr. rýchlejšia korózia kovových predmetov či zmena sedimentácie. Položme sud vína v zóne a víno sa nevyčistí, no keď ho dáme mimo zóny, trebárs o dva metre ďalej, čistenie sa začne. Ďalším príkladom je list paprade, ktorý v zóne nenasáva vodu a vyschne. Dá sa teda nájsť nemálo praktických aplikácií, kedy presúvať veci do alebo von zo zóny. Nie, žeby niekomu pomohla tá korózia… Ale ktožho vie. 🙂