Byť žiakom mágie znamená naučiť sa počúvať tak, ako to svet už dávno zabudol.
Nie len ušami, ale celou bytosťou – srdcom, vedomím aj energiou. V mágii slová nie sú obyčajné, pretože každé z nich nesie svoj kód, svoju vibráciu a zámer. Skutočný žiak sa učí počúvať to, čo je za slovami – ticho, ktoré ich spája, prúd poznania, ktorý cez ne prechádza. Práve tam sa začína cesta duchovného rastu, ktorú v Selekcii nazývame aktívnym počúvaním učenia.
Mágia je pre mnohých záhadou. Niekto v nej vidí cestu k moci, iný formu duchovného poznania, a ďalší ju považuje za symbol tajomstva skrytého v samotnej podstate bytia.
V spoločenstve Selekcia však vnímame mágiu ako živý jazyk medzi dušou človeka a dušou Zeme, ako prúdenie vedomia, ktoré sa nedá vlastniť, ale dá sa ním stať.
Mágia nie je oddelená od života – je jeho odrazom, zrkadlom aj nástrojom premeny.
Každý, kto kráča jej cestou, sa učí prijímať zákony rovnováhy, zodpovednosti a ticha, pretože práve v nich spočíva skutočná moc mága.
Otázka, kedy sa spoločenstvo stáva sektou, sa objavuje znova a znova.
Ľudia, ktorí nepoznajú vnútorný život duchovných skupín, často hádžu všetkých do jedného vreca.
No rozdiel medzi duchovným spoločenstvom a sektou je zásadný – a spočíva v úmysle, v slobode a v úcte.
Vnútorná sila nie je niečo, čo môžeme mať len tak.
Je to plameň, ktorý v nás horí ešte skôr, než sa prvýkrát nadýchneme.
Nie je to odvaha bez strachu, ale poznanie, že aj strach je súčasťou cesty.
Každé spoločenstvo, ktoré si ctí kontinuitu, vie, že svetlo učenia musí byť odovzdávané ďalej.
Tak ako sa poznanie raz dotklo nás, aj my ho raz musíme odovzdať tým, ktorí prichádzajú po nás.
Kolegovia, rozhodol som sa načrieť do spomienok aj ja a ponúknuť svoj pohľad na tridsať rokov existencie Spoločenstva Selekcia.
Nepíšem tu všetky mená, no spomínam aspoň niektoré, ktoré sa nezmazateľne zapísali do našej spoločnej cesty. Každé jedno meno, ktoré sa v týchto riadkoch objaví – a aj tie, ktoré nie – bolo vo svojej dobe dôležité. Každý človek, ktorý cez Selekciu prešiel, zanechal stopu.
Tu na blogoch sa už objavilo viacero príspevkov o kolegoch zo Selekcie, no dnes som sa rozhodol napísať o niekom, kto je momentálne síce málo viditeľný, ale vždy pripravený „spríjemniť novým členom a žiakom život“.
Nie spôsobom, ktorý by čakal niekto pohodlný – ale spôsobom, ktorý človeka donúti myslieť, cítiť a reagovať.
Reč je, samozrejme, o Luisovi, ktorého mnohí poznajú ako tichého pozorovateľa… až dovtedy, kým sa rozhodne prehovoriť. A vtedy sa začnú diať veci.