„Realistická introspekcia je tiež dobrý nástroj na skrotenie ega. Musí byt však vykonávaná pravidelne a poctivo, bez príkras. Náš duševný svet sa mení každým dnom, každou novou skúsenosťou, takže toto je práca na celý život. Žiadne také, že raz som si už na seba posvietil, tak mám vystarané do dôchodku. Samozrejme, niektoré kľúčové vlastnosti človeka sa len tak zo dňa na deň nezmenia, ale treba mať stále niekde na pozadí hlavy spustený taký malý sken a nastavený alarm v prípade, že sa objaví nejaká novinka, ktorú treba zhodnotiť a zapracovať do celkového obrazu.“                                                                                              (VVK Tara 2020)

Neospravedlniteľný strach

Smrť každého človeka je jedinečná, no niektoré zmeny v správaní a fungovaní tela sú jej prirodzenou súčasťou. Pre ľudí, ktorých blízky dosiahol vysoký vek, alebo trpí nevyliečiteľnou cho-robou, môže byť prínosom, ak dokážu signály blížiaceho sa konca rozpoznať. Hoci neuľahčia odchod milovaného človeka, pomôžu im pripraviť sa na nevyhnutné a rozlúčiť sa. Umieranie je často aj dlhší proces, nie vždy je to tak, že zaspíme a umrieme. Niekedy sa človek na svoju smrť týždne vnútorne pripravuje a mení sa nám pred očami. Niekedy sa „spája s mŕtvymi“, je akoby v ich prítomnosti a komunikuje s nimi, teda emočné telo umierajúceho a emočné telo zosnulých sa dokážu na seba nakontaktovať a komunikovať spolu.

Je to ťažké, ale život patrí živým. Záhrobie patrí mŕtvym.
Aj, preto sa nevieme navštevovať, lebo sú to dva odlišné svety dve odlišné formy bytia, a ak sa ocitneš v záhrobí pochopíš.

Introspekcia ako taká ma fascinovala už od prvých dní, ako som na sebe začal pracovať. Počas rokov, ktoré som venoval sebapoznávaniu a práci so svojim vnútrom. Som narazil aj na rôzne praktické cvičenia. Niektoré som vymyslel aj sám. Tu je niekoľko z tých, ktoré mi pomohli najviac.

Zo spomienok skôr narodených ľudí sa dá zistiť, že ľudia zomierali doma, v kruhu svojej rodiny, známych a susedov. Smrť bola spoločenskou udalosťou, bola prirodzeným pokračovaním životnej cesty. Kedysi sa žilo v širšom kultúrnom spoločenstve, ľudia spolu zdieľali radosť i smútok. O smrti sa hovorilo otvorene, tieto slová počuli a registrovali aj malé deti a cítili, že téma nie je tabu. Mŕtvy zostal po svojom odchode istý čas v rodinnom dome, bol navštevovaný, … , bol vnímaný. Pohreb člena rodiny bol slávnosťou, ktorej sa zúčastňovali aj deti. V knihách a vo filmoch máme množstvo príbehov, keď človek cítiaci blízkosť smrti dá zavolať svojich najbližších, rozlúči sa s nimi, povie im slová ktoré považuje za potrebné povedať a spokojne zomrie.

Som poslom sily tých Veľkňazov, ktorí silu mali, majú a budú mať.
Som hlasom, som Majsterka nižšieho rádu Spoločenstva Selekcia.
Som tieňom.
Som v čase časom.
Nech naplní sa vôľa tých, ktorí sú mnou a ja som nimi a splynie so silou dávnych síl.
Nech splynú slová vo vety, nech naplní sa sila Slova a moja vôľa.
Som sila síl a sila Svetov Tiene, Ticho, Temno, Smrť …