“Mám pocit, že sa zbláznim”

Dlho som nevedel, o čom písať, aké slová a aké myšlienky vložiť do týchto riadkov.
Písať o mágií, čo ja vlastne o nej zatiaľ viem?
Písať o liečiteľstve? Veď o tom viem ešte menej.
A tak, čo mi vlastne zostalo? Len ja sám, moje myšlienky, moje pocity, moje inštinkty, môj pohľad na Selekciu, na ľudí v nej a na môj vlastný pokrok nepokrok v učení a v tom čo
sa v posledných mesiacoch stalo mojim hlavným cieľom.
Prekročiť svoj vlastný tieň.

Kde som to bol pred rokom a pol, tak plný strachu, tak plný bolesti a tak slepý voči svetu.

Priznám sa, že som mal zmiešané pocity, už len pred prvým stretnutím, pridlho som nevedel čo som si mal myslieť, a vlastne viem to teraz?
Pred rokom a pol som prišiel medzi neznámych ľudí, na neznáme miesto, nevedno za akým účelom.
Viedli ma len nádej, nádej a túžba, sebecká to nepopriem, viem že som myslel hlavne na seba.
Chcel som len svoje a mal so len svoje myšlienky. Len zriedka som myslel na to čo by som mohol dať. Zvyčajne som myslel len na to čo by som mohol získať.

Aj dnes, to je tak, myslím na seba a uvažujem o tom, ako sa stať lepším, sústredenejším, pokojnejším, ako, ako, ako…. to sú otázky, ktoré nepretržite putujú mojimi myšlienkami. Som ale rád, že sa tieto „ako“ začínajú stáčať aj smerom k učeniu.

Pred týmto všetkým, raz prišiel deň, moment, chvíľa, ak ju mám tak nazvať.
Okamih, v ktorom som napísal do jedného nemenovaného internetového vyhľadávača, pár krátkych slov, bolo to jednoduché „mám pocit, že sa zbláznim“ koľko vtedy bolo pravdy, na tejto krátkej vete. Ani dnes úplne ešte nepoznám úplný dopad toho čo pre mňa táto veta znamenala. Nebyť toho, kam ma priviedla, nikdy by sa nestalo veľa vecí, a naopak stalo by sa veľa vecí, ktoré sa nestali.

Každého život, sa uberá istým smerom, ak nás niečo niekam vedie, sú to naše rozhodnutia, nemôžem povedať, že som neurobil aj zlé rozhodnutia, ktoré som ľutoval, toto bolo jedno z tých osudových ale práve toto neľutujem, spojilo môj život s ľuďmi. Akých by som nikdy nestretol. Niektorí z nich sa stali mojou rodinou. Iný dobrými kamarátmi a ďalší ako prišli tak aj odišli. Mnohým myslím, som dal niečo do života a iným, Tí iní, dali toho kopu do života mne. Asi by mi nestačili ani celé stránky vypisovať to podrobne, je to ale dôvod, prečo som prišiel medzi vás. Prečo som začal hľadať ešte viac a prečo som nabral odvahu. Vyraziť v jedno horúce letné dopoludnie na cestu, a tak sa po prvý krát stretnúť s Maat a Kulganom. Práve ten bradatý motorkár, na mňa pôsobil tak všelijako, aspoň zo začiatku. Bola to proste príliš plná miska.

Len oni môžu povedať ako som na nich pôsobil, a aký som vlastne vtedy bol. Čo vo mne vlastne videli. Tí, ktorým Maat neskôr pretlmočila jej názor mi otvorili dvere a tak som mohol nahliadnuť škárkou do vnútra selekcie. A takto to začalo, od zasvätenia, mesiac po mesiaci, sme sa stretávali, počúvali a občas prehovorili. Zameral som sa vtedy na to čo som mal pred sebou, na ľudí zo spoločenstva, ktorých som mal pred sebou. Spomínam si stále na ten pocit, ktorý mi navrával, že tam niečo nesedí, že mi niečo uniká. Malo to trvať ešte celé mesiace kým sa malo všetko uviesť na pravú mieru.

Moja zvedavosť, ma každý mesiac, tiahla na stretnutia. Aj keď v tých ťažších časoch, som sa prekonával, hlavne preto, stráviť nejaký ten čas s kolegami, ako s tými , ktorých som poznal ešte skôr, ako sme vkročili do spoločenstva. No aj novými, ktorí prinášali do spoločne strávených hodín vždy niečo zaujímavé. Spolu sme sa stali pentagramom. Lumina bola jednou z nich, vlastne toto celé spískala ona. To, že som tu a to, že teraz môžete čítať tieto riadky. Ukázala mi vás a ja som neodolal. Lumina bola vlastne prvá, ktorá spoznala skutočného Nightsuna. Ešte skôr než som tušil, že je niekde v mojom vnútri.

Nastal čas, aby som aj ja urobil rozhodnutie.

Začiatkom minulého roka, som si povedal, musím už konečne niečo zmeniť. Sám som nevedel, ako na to, a tak som hľadal spôsob tam, kde som sa začal učiť. Tam, kde som začínal pomaly ľuďom veriť.
Jeden z kolegov ma vypočul, a počúva stále. Niekedy sa jeho trpezlivosti aj čudujem, ale som za ňu vďačný. Dostal som od neho radu, ktorú sám mienim raz predať ďalej.
Povedal mi:
„každý jeden krát, keď neprehovoríš sa ti zmažú tri razy, keď sa ti prehovoriť podarilo“

Od toho večera, som si opakoval tieto slová, skoro každý deň. A opakujem si ich stále.
Hovoril som tak často, až mi to prerástlo cez hlavu, a musel som sa začať krotiť.
A teraz sa učím kedy hovoriť. Postupom času som musel pochopiť, kedy prehovoriť.
Moja práca sa stala dokonalým miestom pre tréning, denne som v kontakte s desiatkami ľudí. A vždy sa nájde niekto, kto sa chce porozprávať, niekto kto sa príde hádať i o jediný cent, či niekto komu sa nechce platiť.
A stále mám priestor na to sa zlepšovať, pracovať na dôraze vo svojom hlase, pracovať na spôsobe akým hovorím. Nastávajú aj situácie, keď ide o kontrolu emócií, keď sa musím niekomu postaviť a viem, že zo strachu iní, by váhali, naučil som sa nenechať sa ovládať strachom, či nenechať sa vyprovokovať od nejakého „inteligenta“.
I keď neviem či niekedy, dokážem ovládať svoj úsmev, ktorý mnohí ľudia považujú za hrozne provokatívny.

A tak prišiel Máj roku 2017, asi ten najemotívnejší víkend aký som zažil za celé roky. Ani po viac ako  pol roku, neviem ako vlastne nazvať ten víkend. Mnohé veci sa pre mňa dali na pravú mieru.
Myslím, že sám som vďaka tomu návalu emócií, získal späť časť z chuti do života, ktorú som stratil už dávno. Rozprúdil sa vo mne život, a ten mi dal silu pokračovať a napredovať.

Neviem kam pôjdem, a neviem čo budem robiť, viem len, že chcem pokračovať. 🙂

Tagy: čierna mágia, Mágia, okultizmus, škola mágie, výučba mágie