V tomto príspevku sa vám pokúsim priblížiť dianie na jednej večernej “návšteve” kaštieľa, ktorú som mala možnosť absolvovať pod vedením  Veľkňaza Ašarata a Veľkňažnej Tary.

Do kaštieľa sme vchádzali podvečer a keďže vonku ešte bolo svetlo, vybrali sme si ako svoje stanovisko jednu z podzemných miestností.  V tomto momente bolo účelom pozorovanie rôznych energetík v priestore. Ako pokročil čas a vonku sa pozvoľna začal lámať deň s nocou, premiestnili sme sa do iných miest, ktorých kaštieľ veľkoryso ponúka neúrekom. Naším stanoviskom sa tento krát stal priestor pri niekdajšom schodisku, s výhľadom na dlhú chodbu.

Každý z nás si našiel svoje miesto. Ašarat oznámil, že ide “niečo” spraviť a tak som mala možnosť pozorovať či zachytím nejaké zmeny v priestore. Netrvalo vôbec dlho a bolo zreteľne cítiť, že sa Veľkňaz pustil do práce. Jeho vyžarovanie bolo v ten moment tak silné a niečím tak zvláštne, že ma to takmer donútilo aspoň trochu sa vzdialiť. Keď som sa s týmto typom vyžarovania pokúsila zladiť, stalo sa znesiteľným. Stála som oproti Ašaratovi keď pracoval a po mojej pravici som zachytila niečo čo sa nedá pocitovo s ničím pomýliť. Svet Temna. Tak špecifický, vždy vo mne vyvolávajúci pocit, ktorý vám vo vašom vnúti nedá ináč ako pokynúť a skloniť pred ním hlavu na znak skutočnej pokory. Mala som dojem, že sa svet Temna akoby “dostal” len po určitú hranicu asi meter od nás, na ktorú som neskôr poukázala. Môj vnem mi vzápätí potvrdila aj Veľkňažná Tara.

Keď si ma obaja Veľkňazi vypočuli a dali mi tak potrebné spätné väzby, vyzvali ma, aby som zamerala svoju pozornosť smerom do úzkej chodby. Obaja na niečom pracovali, Ašarat mi  vravel aby som sa postavila pred  neho do miesta, kde sa chodba začína. A opäť – netrvalo dlho a bolo možné zachytiť známu energetiku Tieňov. Pre mňa však tentokrát bol niečím novým iný uhoľ pohľadu na nich. Keďže boli Tiene viditeľné veľmi pekne aj fyzickým zrakom, mala som teraz možnosť zistiť, že sa opticky dajú vnímať aj trochu inak, než som ich vnímala doteraz. Doposiaľ som  “3D” priestorové Tiene vždy videla inak, nevidela som nikdy tak presne a priamo ich pohyb (spôsob akým sa pohybujú v priestore, nie v stenách). Bol to pre mňa v tomto ohľade nový rozmer “do knižnice” vnemov. Taktiež je zaujímavé cítiť rozdiel v tom, ako pôsobia (v tomto prípade Tiene) keď sú takpovediac “na vodítku”, teda pod kontrolou Veľkňazov a keď ich človek vie zachytiť sám, na úplne iných miestach a bez bezpečnostnej opory, ktorú vám vie poskytnúť Ašarat a Tara, už len svojou púhou prítomnosťou.

O niečo neskôr, sme všetci traja vyšli pred budovu kaštieľa. Dívali sme sa do tmavých okien, v ktorých “stáli” hmlovité útvary a  pár minút sme ich pozorovali. Po návrate do kaštieľa, sme sa znova usadili na svojich miestach ktoré sme pred pár minútami opustili a Veľkňažná Tara zastala v priľahlej chodbe. V priestore tej chodby sa začala energetika výrazne meniť, bolo zaujímavé zachytávať na pocitovej báze sled tých zmien, vnímať momenty a hranice po ktoré sa dané energie “rozprestreli”  a pozorovať aj fyzickým zrakom čo sa deje s priestorom.

Tak sa minul jeden letný neskorý večer, ktorý v sebe niesol poznania omnoho viac, ako sa z tohto príspevku môže zdať.