(Úryvok z kapitoly pripravovanej práce)

Keď som prvý raz začala s bytosťami vedome komunikovať, bolo na jednej strane veľmi prirodzené a na druhej pomerne náročné dokázať sa orientovať v ich „reči“.  Prirodzenosť plynula z vnútra a komplikovanosť z neskôr nastupujúcej ľudskosti (nástup logiky a racionálneho uvažovania po precitnutí, či v našom slovníku po „prepnutí“ do civilného módu). Práve tento moment, či krok, osobne považujem v začiatkoch za najzlomovejší, nakoľko zo sebou prináša akoby „uzamknutie“ prekladu. Niekde sa v nás po precitnutí vytvorí akási takpovediac zlomová komunikačná bariéra – „preklik“ v hlave, ktorý znemožní preložiť si do zrozumiteľnej formy celý prenos informácií. Následne v pomerne rýchlom časovom slede dochádza k zamlženiu a prekrytiu získaných informácií. Čím viac času uplynie, tým nemožnejšie bude naše úsilie o vylovenie komunikačných zvyškov z pamäte, až nám zostane vo vnútri len matný pocit z celej komunikácie. Vtedy nezostáva mnoho iného, ako vrátiť sa o krok späť už s týmto poznatkom a skúsiť nadviazať komunikáciu znova. A znova a znova a znova.

Komunikácia s Nokh, rovnako ako aj s rôznymi inými bytosťami, prebieha na báze či na úrovni niečoho, čo by sme v dnešnom slovníku vedeli označiť za telepatiu, resp. telepatický vnem. Je na mieste podotknúť, že je fatálny rozdiel „myslieť si“ a „vedieť“ s určitosťou, že sa skutočne jedná o obojstrannú komunikáciu a nie náš želaný autosugestívny dojem, či monológ. Nie je ľahké rozlíšiť spomenuté dve varianty. Verím, že každý má či bude časom mať nejaký svoj osobný, vlastný spôsob, akým si bude vedieť vyselektovať o ktorú možnosť ide. Zo svojho hľadiska môžem povedať, že až sa nám niečo také udeje, zistíme, že „telepatická“ komunikácia s bytosťami má svoju veľmi typickú príchuť. Nedá sa tak ľahko prirovnať k ničomu, pokiaľ ju nezažijeme. Predpokladám, že čitateľ už má za sebou prácu na sebe v zmysle sebapoznania, introspekcie a podobne. Pozná svoje myšlienky, pozná svoje myšlienkové pochody a aj cesty ich produkcie (tzn. obvyklú postupnosť myšlienkových pochodov, určitú sebe vlastnú chronológiu vývoja myšlienok a dedukcií). Ak nadviažeme komunikáciu s bytosťou (bytosťami), tak to čo zachytíme, obvykle nebýva okamžite také jasné, presné a detailné ako naše vnútorné monológy a nemáva nám známu postupnosť odvíjania myšlienkového toku. Bude nám trvať nejaký čas, kým rozlúskneme komunikačný obsah. Jedno je však isté – pokiaľ sa nechceme klamať už z akéhokoľvek dôvodu – ak raz zachytíme „reč“ bytosti, už budeme vedieť…

Ak toto vieme spoľahlivo po čase rozlíšiť, dá sa povedať, že sme úspešne zdolali jednu z počiatočných veľkých prekážok, ktoré nám vedia stáť v rozvoji. Je veľmi dôležité vedieť spoznať, že skutočne komunikujem s danou bytosťou – bytosťami a nejde o „snímanie“ informácií odniekiaľ pomimo, ani o vlastný výplod fantázie a prehnaného chcenia. Prednostne z tohto dôvodu som v úvode apelovala na fázu pozorovania, spoznávania, aby sme s istotou vedeli kam sa ladíme… Ak ich  (tie – ktoré bytosti) už skutočne „energeticky“ poznáme, ak už poznáme „chuť“ ich frekvencie, nemali by sme trafiť nikam vedľa.

Bytosti Nokh nekomunikujú vo forme vnútorných myšlienok, ktoré bežne mávame v rámci vnútorných „premýšľacích“ monológov, ale formou určitého druhu akoby uvedomenia, intuície. Častokrát je tento vnem sprevádzaný obrazom, niečím čo by sme mohli nazvať záblesk interpretovaný vnútorným zrakom, „flash“, obrazový, dejový krátky záblesk. Po mnohých premárnených komunikačných momentoch, by som už dnes s týmto „rozumom“ čo mám, po všetkých prežitkoch poradila čitateľovi, aby sa skúsil držať v počiatkoch komunikácie tohto – ak zachytíme ten pocitovo správny signál, nesnažme sa ho ihneď „prekladať do človečiny“… Len v tú chvíľu pozorne zachytávajme vnútrom a uchovajme si primárne dojmy z tej komunikácie. Skúsme zostať v naladení, ktoré nám zabezpečuje možnosť vôbec zachytiť pokusy o komunikáciu, inak sa vyhodíme z konceptu a môže prejsť dosť dlhá doba, kým sa nám v začiatkoch niečo podobné podarí zopakovať. Dajme tomu, že už sme zachytili „niečo“, už máme v sebe udržaný nejaký vnem z komunikácie. A teraz čo… V úplných začiatkoch som mala problém s preložením si informácií. V stave naladenia sa na komunikáciu, mi bolo zázrakom akoby všetko úplne jasné, samozrejmé a ten pocit, ktorý som pri tom mala, nepripúšťal absolútne žiadnu pochybnosť. Ibaže ako som precitla do normálneho, civilného módu, nastal drobný problém. Nastala situácia, ktorú opisujem kúsok vyššie – „zlomová komunikačná bariéra z precitnutia“. Chcela som si urobiť poznámky sama pre seba a vôbec som nevedela interpretovať ani výsledné jediné písmenko. Horko – ťažko som bola schopná zo seba dostať a pripustiť si základný fakt „áno, komunikovali sme“. Ale prečo, ako, o čom…? Do hry sa totiž neželane dostala odveká a mimoriadne mocná kráľovná Neveriacich – logika. A tá dokázala nie že urobiť zmätok v preklade, ale dokázala takmer úplne poprieť v mozgu už aj samotnú komunikáciu s bytosťami. Netrvalo dlho, stačila hodina, dve, tri a bola som presvedčená, že to bol omyl, náhoda, následok dehydratácie, preťažený organizmus a tak podobne.

Až neskôr, postupom času, som sa naučila po kúskoch a mnohých, mnohých opakovaniach, bezprostredne po komunikácii s bytosťami postaviť logiku na chvíľu takpovediac do kúta, kým som dokázala „dešifrovať“ aspoň v základe, ich reč. Pri komunikácii s akýmkoľvek „druhom“ či akoukoľvek formou bytostí, nikdy však nechcime niečo ako doslovné preklady ich „reči“. Nehovoria ako my, nepoznajú našu reč. Vnímajme vnútrom. Keď si chceme „preložiť“, alebo nazvime to „interpretovať“ ich odkaz, je prínosné pokúsiť sa vnímať výsledok komunikácie ako dojem – napríklad ako dojem zo sna, ktorý máme po zobudení. Okamžite v tú chvíľu vieme, či išlo o ťažký sen,  nočnú moru, alebo spleť všakovakých nezmyslov, kedy len mozog využil šancu a odfiltroval behom dňa nahromadené vnemy. Podobne sme schopní vnímať „výsledok“ komunikácie s bytosťami. Podstatná je chuť vnemu, dojem. Okrajovo sa to dá prirovnať napríklad k momentu, kedy vchádzame do priestoru a čakáme na jeho odozvu, či smieme vstúpiť. Tak isto v tú chvíľu nezachytávame žiadne veľkolepé a presne formulované, vnútorným hlasom vyslovené slovenské slová… čakáme dojem, pocit, vnem. A v závislosti od výsledku hneď vieme, či môžeme vstúpiť, alebo nie. Komunikácia s bytosťami je niečím dosť podobná. Nečakajme teda slová…, hľadajme v sebe vnem. Ako som už vyššie spomenula, môže sa k tomuto vnútornému vnemu (podobnému telepatickému prenosu informácií) pridať aj obrazový flash (záblesk).