Priatelia, kolegovia a návštevníci blogov, rozhodla som sa s vami podeliť o moje postrehy zo stretnutia nášho spoločenstva Selekcia.

Ráno 8:30 v budove centrály sme boli poučení o plánovanom priebehu dňa. Nebolo mi vôbec jasné, aká je naša úloha pri ceremónii, pri akte uznania nového Majstra. Ale veď bolo len ráno a na to ešte určite bude čas a ceremoniár všetkým všetko potrebné vysvetlí. Bolo mi aspoň objasnené, že sa Majstrovi nebozkáva ruka, ani sa neprežehnáva. :DDD Ešte že to Ašarat prízvukoval, určite by som si niektorú z týchto dvoch variant správania vybrala.

Poobede začala akcia, respektíve najskôr generálka. To, že sme boli aj my prítomní na príprave miesta a na generálke, bolo pre mňa prejav ďalšieho stupňa spolupatričnosti a prijatia do spoločenstva. A kým doteraz to vždy bolo také skokovité „toto je civil tam vonku, a teraz zrazu toto je ceremónia“, akoby tieto dva „svety“ boli totálne ďaleko od seba, po absolvovaní generálky, ktorá bola takým preklenutím, medzistupňom medzi týmito svetmi, som sa zrazu pozastavila nad tým, že… nie sme „buď ľudia alebo Bytosti“, ale sme „ľudia a Bytosti“. Ja viem, že vlastne byť človekom a byť Bytosťou je poriadny rozdiel a je potrebné k tomu dôsledné prepnutie, napriek tomu, akoby tá Bytosť vo mne sa pomaličky blížila k povrchu mňa, akoby bola zas o trošku bližšie na dosah, akoby som ju mala bližšie, alebo ja- človek akoby som sa dostala bližšie k nej, a to prepnutie je len jemným pohybom vnútri, len jemným nasmerovaním.  Iste, sústredeným a jednoznačným, ale súčasne veľmi jemným. Vždy som to len ja, a nestávam sa dajakým schizofrenikom, len proste zamieňam rôzne kategórie aktuálne používaných schopností…

Tak nad týmto som sa tak nejak pozastavila.

Bola som zvedavá, či znova budem cítiť zmeny pri/po zapečatení priestoru, ako vtedy na výučbe s VK Anubisom. Nebolo to tak výrazné ako vtedy, v centrále (vtedy keď som po nejakej chvíli akoby až začala „počuť ticho“, a sústredila som sa na prítomné miesto, akoby sa vytvorila nejaká bublinka, vnútri ktorej sme boli, ktorá oddeľovala vonkajšok od nás)

Teraz to zapečatenie akoby nebolo také náhle a výrazné, nezaznamenala som tú zmenu. Pocit oddelenia od okolitého sveta, akoby steny okolo nás, som mala aj tento krát, ale nastúpili akoby opozdene a v priebehu dlhšieho času.  Viac som ten rozdiel cítila po ukončení obradu a pri návrate späť vonku, že to bol návrat akoby z iného sveta.

Na začiatku som si nahovárala, že v priestore podzemia sú možno pre mňa tieto vnemy trochu „prehlušené“, keď si vezmem do úvahy energetiku toho miesta a všetkého čo tam snáď vyžaruje…. Ale zas pochybujem, že by v centrále bolo toho kadečoho vyžarujúceho o moc menej 😀

Byť takto v zhromaždení spolu s kolegami mnohých hierarchických stupňov, v určenom rozmiestnení, celá tá starobylá, skoro až rozprávková atmosféra, a pocit, že som niekde v pätnástom storočí, akoby som ani nebola v kaštieli, ale kdesi v katakombách tajomnej archeologickej vykopávky.., pri spätnom spomínaní je to pre mňa emotívne. Pomaličky sa mi to dostáva „pod kožu“.

Keď Veľkňaz Anubis zasväcoval Theosa, zdalo sa mi, akoby cez jeho ruky sa vytvoril mohutný, objemný kanál, zdalo sa mi fyzickým zrakom, že v niekoľko centimetrovom okolí, možno aj 10-20 cm, okolo Anubisových rúk je „vzduch“ o pár odtieňov svetlejší. Akokoľvek obiehal okolo Theosa, „ručný kanál“ sa presúval a vždy boli prepojení takým nepatrným svetlom.

Bola som zvedavá, či si Theos zmení meno 😀  Skôr som čakala, že si zmení, že siahne po nejakých tých bájnych bohoch, ak sa v niektorom spoznal, ako to tu majú mnohí zaužívané ….. čo je samé o sebe inak zaujímavá otázka a teraz ma prekvapuje, že som sa na to nikdy nikoho nespýtala, prečo má meno také, aké má.

No ale však, je to Theosovo rozhodnutie a jeho pocit, prostredníctvom čoho sa mu dobre pracuje. Aj tak naďalej predsa zostal bohom – všeobecným :D:D

No a značný moment napätia bola posledná majstrovská skúška – skúška kalichom, z ktorých len v jednom nebol „jed“ – ale Theos ju zvládol jak pán. Aaaach, veľmi si želám, aby som aj ja jedného dňa toto dokázala…

Veľmi pekným momentom bol obrad prijatia a vyjadrenia rešpektu Majstrovi Theosovi. Človek si tým prejde a už nikdy nezabudne na to, že kolegovi vyslovil takýto rešpekt a prijatie. Tento obrad mi vyvstáva pred očami, lebo sa do mňa zapísal ako moment úcty, blízkosti a spolupatričnosti. Prajem si, aby sme si my všetci v spoločenstve prejavovali vždy navzájom rešpekt a úctu, a to hlavne v čase názorových nezhôd. Aby tento obraz, obrad, v nás vždy žil.

Potom boli kolega Jarod, VK Anubis pasovaní za Strážcov spoločenstva a VK Anubis aj za vrchného archivára a Jarod za archivára.

Tu bolo úžasné sledovať ako im VK Ašarat rituálne odovzdal kľúče od archívu. A následne došlo aj na to, čo sa v Selekcii oficiálne a verejne neudialo vyše dvadsať rokov. A to bolo práve menovanie VK Anubisa a Jaroda za strážcov spoločenstva Selekcia. Boli formálne pasovaní VK Ašaratom ako dávni rytieri a boli im odovzdané meče, symboly dávnych strážcov.

Potom nám bola oficiálne predstavená VM Rúth a jej funkcia Strážcu spoločenstva Selekcia bola odtajnená. Ako sme sa dozvedeli, VM Rúth bola za strážcu spoločenstva Selekcia menovaná VK Ašaratom a to utajene niekedy v roku 2011.

Následne bola aj aktivovaná skupina špec. určenia Škorpión, ktorá je určená práve pre strážcov spoločenstva Selekcia.

To, že bol do uvedenej pozície menovaný náš kolega z našej skupiny Pentagram, kolega Jarod, ma potešilo, prekvapilo (ale nie zas až tak veľmi) a opäť sa potvrdilo, čo ma naše spoločenstvo už od začiatku učí, že nikdy neviem, čo sa skrýva v človeku vedľa mňa.

A celkom som bola fascinovaná aké dostal kolega Jarod ochranné zasvätenia (za počula som aj „exitus“ takže kým je vo funkcii tak nemôže zomrieť? 🙂 )  a teším sa že sa dbá na jeho ochranu. 🙂

Oficiálna časť pokračovala v centrále, prešlo sa veľa bodov …

– zhodnotenie za sekciu Atlas, konečne, koooooneeeeečneeee nie sme rozpočtom v mínuse 🙂 🙂 🙂 a aký to je super pocit, že sme viacerí, kto prispievajú aspoň o málo viac než je minimálne členské a že to konečne spoločne vykrývame. Ak aj netvoríme úspory, aspoň vykrývame náklady. 🙂  A chcem pripojiť k poďakovaniu kolegyni Nunet, ktorá pre nás všetkých vykonáva práce potrebné pre našu činnosť, hoci to sú občas aj nie úplne príjemné práce.

– to so všetkými tými nehodami, ktoré sa udiali v budove, tak to ma celkom dostalo. Nebola som si vedomá rozsiahlosti prác, ktoré boli v našej centrále vykonávané, a tak dokonale ste to vždy dokázali pripraviť na našu výučbu. Naozaj úprimne vyslovujem ĎAKUJEM VK Ašaratovi aj pomáhajúcim kolegom, za vaše nervy, za váš čas a prácu pre nás všetkých. No, viem že šéf už bol s nervami na kraji a bodaj by sa to už nikdy nezopakovalo.

– za sekciu Hrad, tá sa ma ale síce zatiaľ ešte netýka…

– za sekciu Chrám Búrok, prehovorila VVM Maat, že zistila, ako je ťažko tieto hyeny učiť :D:D:D  Ako treba stále vyvíjať učebné osnovy a metódy, a nielen všeobecne, ale ku každému hľadať individuálnu cestičku, na ktorej jeho vnútro zarezonuje… A moc sa teším, že Majsterka Sára dostala za úlohu venovať sa vyučovaniu, ako aj vypracovaniu práce o cintoríne.

– čo by som veľmi chcela vypichnúť – kolegyňa MNR Maat mala špičkový príhovor,  keď tie slová zneli, tak mi, ako moja stará mama hovorí „až stislo srdce“. To, čo si hlavne a najjasnejšie pamätám, sú slová: „Zobuďme sa, skôr než bude neskoro“. Ja musím povedať, že jej príhovor bol pre mňa osobne asi najpôsobivejším momentom celého tohto dňa. Aj som sa jej neskôr musela poďakovať cez Viber…lebo to som nemohla nechať tak, lebo ma to nenechá na pokoji, niekedy si na to spomeniem, ako ma to zatriaslo a zanechalo to vo mne také následky, že akosi oveľa viac, častejšie, myslím na Selekciu. Ako mi Maat cez Viber napísala, do tých slov vložila seba samú, tú časť z nej, ktorá patrí Selekcii, ktorá patrí nám, ktorá chcela prehovoriť od duši k duši. Tuším to volanie jej duše k mojej duši naozaj preniklo a zanechalo to po sebe záchvev, tiahnutie, ktoré trvá doteraz, a už sú to teraz, ako to píšem, skoro 3 týždne a nemyslím si, že to tak skoro vybledne. Je to kúsok duše, ako mi ďalej napísala Maat, fragment duše, ktorý v sebe každý z nás má a ktorý nás k tomuto celému ťahá… A aj keď je náročné skĺbiť činnosť tohto fragmentu duše s bežným životom, keď prídu starosti, problémy civilného života – je tu tento fragment, ktorý musím v sebe, vo svojom vnútri hľadať a nájsť…a nehľadať motiváciu ako niečo externé mimo mňa.
Ďakujem, Maat.

– predstavili sa nám nové práce kolegov. Kroniku spoločenstva Selekcia som už aj zhltla za tri večery 🙂  veľmi ma zaujímalo, čo sa v Selekcii dialo, veľmi oceňujem, že to všetko takto Ašarat prácne zhromaždil. Theosova majstrovská práca je druhá v poradí, na ktorú si robím zálusk, a začnem ju už čítať.

– udeľovali nám ocenenia. Joooj, ja som bola taká nesvoja, keď mi ho VM Rúth odovzdávala, takto stojac pred všetkými. Ale napriek tomu je to radosť, hrdosť a najmä poriadna dávka ďalšej motivácie, ako som aj napísala na blogoch. Hneď som sa u Ašarata nahlásila na novú „bojovú úlohu“.

A tak, nakoniec ešte sa zhrnuli nejaké ďalšie budúce ciele a plány a … oficiálne stretnutie sa ukončilo. Myslím, že to všetko dopadlo úplne v pohode, bolo nám spoločne príjemne a kolektív sa utužil. Tieto výročné stretnutia sú super.

Ďakujem všetkým za starostlivú prípravu stretnutia a teším sa už teraz na budúcoročné stretnutie. 🙂