Prešiel nejaký čas od publikovania prvej úvodnej časti. Tento druhý príspevok sa zameriava na emócie z pohľadu funkcie a ich zdroja vo všeobecnosti – na čo emócie človeku slúžia a ako v ňom vznikajú.

Funkcia emócií

Úlohou emócií je byť naším kompasom. Emočný kompas nám ukazuje, či sme alebo nie sme na správnej ceste. Je to náš navigačný systém, fungujúci relatívne jednoducho, na úrovni bolesť vs. radosť. Ak nás niečo bolí, to znamená, že nie sme na správnej ceste. Ak nám niečo robí radosť, to znamená, že na správnej ceste sme.

Niektorí učitelia/koučovia používajú neutrálny termín „aktivačný signál“. Veď aj „negatívne“ emócie sú pre nás v skutočnosti pozitívne a užitočné, hoci ich prejavy v tele pociťujeme ako nepríjemné, a rozhodne je vhodnejšie, aby sme „oklamali“ náš mozog a dívali sa na ne neutrálnym a oveľa spravodlivejším pohľadom. Veď už len keď si povieme slová „negatívna emócia“, už z toho ide taká tá nepríjemná energia, vrrrr… cítim sa zle. Ale keď si povieme, že sme zachytili „signál“, čo je to? Hm… Je to niečo neutrálne. Už to vydáva inú energiu, už sa toho nemusíme báť. Už tam dokonca môžeme začať vnímať určitú zvedavosť.

Aj bolesť, aj radosť sú vo svojej podstate rovnaké, je to len signál. Emócie sú signálom, ktorý nás informuje, kde sa na našej ceste nachádzame, čo robíme a či by sme prípadne niečo mali zmeniť. Poskytujú nám spojenie s naším vnútrom, vďaka emóciám sa dokážeme dostať ku svojej vnútornej sile, uchopiť a využiť ju na realizáciu konania – či už sa konanie uskutoční na úrovni nehmotnej alebo hmotnej.

Všetky emócie potrebujeme, pretože bez nich by sme neprežili – ale potrebujeme im rozumieť. Dívajme sa na emócie ako na signál, ako na dar, ktorý sme dostali, ktorý nám niekedy na chvíľu možno nedovolí cítiť sa príjemne, ale ktorý má veľmi hlboký význam. Keď ten význam pochopíme a začneme sa tak správať, potom tento signál odíde – a my sme slobodní, pochopili sme svoju „lekciu“. Vtedy prestaneme cítiť danú konkrétnu emóciu.

Zdroje emócií

V prvom rade treba podotknúť: bez ohľadu na to, z ktorého zdroja pochádzajú, všetky emócie sú SKUTOČNÉ. Prežívame ich reálne.

Všetky emócie vznikajú na základe vnemu – impulzu, ktorý príde prostredníctvom našich zmyslov, senzorov. Potom sa vnem dostane do mozgu, do našej mysle, ktorá ich nejakým spôsobom spracováva a priraďuje tieto impulzy ku slovnému pomenovaniu a ku nejakej konkrétnej emócii. Predtým, než ich mozog takto „označkuje“, sú impulzy ako keby tekuté, neuchopiteľné, bez konkrétnej formy.

V čom sa teda môžu emócie líšiť? V tom, že ich zdroj môže byť dvojaký a je užitočné naučiť sa rozpoznať tento rozdiel.

1. Emócie spustené mysľou – tento druh predstavuje naučené „vzorce“. Ide o akúsi vybehanú diaľnicu, silné zaužívané neurónové spojenie medzi vnemom a emóciou. Tento druh emócií nám prakticky poukazuje, čo by sme mali zmeniť, alebo robiť inak, alebo inak myslieť, zmeniť svoj pohľad. Keď to pochopíme a zmeníme to, čo je potrebné zmeniť, emócie odídu. Tento druh emócií sa dokážeme naučiť aj odnaučiť. Aj keď prenaučiť sa zo zabehanej diaľnice na inú dráhu je zo začiatku veľmi náročné, postupne sa to dá. Najprv si nájdeme ten maličký zarastený chodníček niekde v húštine a potom ho hlavne musíme pravidelne používať.

Príklad naučenej reakcie: Žena vidí svojho partnera v príjemnej, usmiatej konverzácii s neznámou ženou. Ako to môže dopadnúť? No jedna žena tam môže napálená prísť a vyrobiť mu scénu, druhá žena sa nahnevá, ale neprejaví to navonok a doma mu to dá „vyžrať“ v podobe tichej domácnosti a žiadnej večere a chlap nechápe, čo sa deje. A tretia žena v obyčajnom rozhovore predsa nevidí žiadny problém – k ich rozhovoru sa šarmantne pridá a manžel ju objíme v páse a hrdo predstaví.

Neovplyvňujú nás situácie, ale to, aký im dáme význam. Často pomôže vybudovať si tzv. „transformačný slovník“. Dajme svojim slovám iný emočný náboj.

• Keď sa nám chce povedať „Mňa z toho porazí!“, povedzme radšej: „Aká super výzva!“  
• Namiesto: „Dnes sme sa pohádali.“, môžeme povedať „Dnes sme mali prudší rozhovor / rozhovor s väčšou energiou.“
• Nemusíme sa sťažovať: „Dnes som mal strašný deň, už mám toho dosť.“, môžeme povedať: „Dnešok bol celkom náročný, ale zvládnem to.“

Nebojme sa nazvať realitu tak, aby nám mozog zbytočne nespúšťal skľučujúce emócie. Často podceňujeme fakt, že emócie sú založené na predstave a dokonca na tom, čo sa nikdy nestalo. Závisia od toho, na čo sa sústredím, ako sám k sebe prehováram (vnútorný kritik), aké mám predsudky voči druhým atď. Mozog ale vôbec nerozlišuje, či sa nám veci stali naozaj, alebo si ich farbisto vykreslíme v hlave.

2. Emócie patriace k našim identitám alebo Duši – ide o typ emócií, ktoré ukazujú, že niečo v živote nerobíme v súlade s naším vnútrom. Tieto emócie sú takpovediac nemenné, sú stálym zdrojom našej trvalej radosti alebo bolesti. Ako kompas nás sprevádzajú celým životom. Potrebujeme ich chápať po celý život.

Vedieť, čo naozaj chceme či potrebujeme, by mala byť tá najprirodzenejšia vec na svete, ale zvyčajne nie je. A tak sa to znovu učíme. Niekedy si iba myslíme, že niečo v živote potrebujeme a v skutočnosti potrebujeme niečo iné. Niekto sa cíti, akoby vôbec nevedel, čo chce – hlava má svoje predstavy a rada sa háda s vnútrom, alebo ho úplne prekričí, potlačí.

Potrebujeme precítiť a vytvoriť kontakt a dať do súladu všetky úrovne ľudskej bytosti – hlavu, emócie, telo, dušu.