Témy sú vážne a tak pousmejme sa troška. Snáď Vás to pobaví a mnohí si aj zaspomínate. Na Kulgana prvého svojho mena a jediného svojho druhu. 🙂

V Sobotu podvečer som sa dostavil s budúcim kolegom XY na dohodnuté miesto a po chvíli som uvidel aj zvyšných budúcich kolegov. Len čo sme sa zvítali som uvidel, že prichádzaš a po uvítaní sme sa presunuli do sídla spoločenstva Selekcia.
Prostredie ma veľmi prekvapilo, ale aj iné veci ma v ten deň zaskočili a prekvapili.
Veľmi milo ma prekvapilo tiež to, kde a v akom prostredí som sa ocitol. Je to veľmi pekne zariadené zaujímavo to vplýva na človeka. Ja som čakal komerčnú zasadačku nejakej firmy, alebo prenajatý priestor na ten večer.

Potom keď sme sa vynadívali a usadili sme začali tuším preberať čo nás v ten večer čaká a neminie. Tiež som bol zvedavý, či sa nájde plášť veľkosťou aj na mňa na moju osobu.
No našiel sa :).
Večer pred dvadsiatou hodinou sme sa vybrali na určené miesto ktoré sa stalo reálne našou vstupnou bránou do spoločenstva.

Moji kolegovia a ja sme s napätím očakávali, čo bude a ako to bude a či to zvládneme a či sa nám podarí so cťou prejsť a byť prijatý.
Ja som bol na rade posledný, ale než sme sa pohli naša nová triedna predsedníčka YZ mi nakázala, že ja mám mať našu ďakovnú, alebo pohrebnú reč.
To druhé ak neprejdeme a nepríjmu nás, ale prešli sme všetci nakoniec.

Ale najprv na úvod som proste čakal uvažoval či sa aj ja dostanem ďalej. Lebo kolegov odviedli svetlušky, ale pri mne nastala tma. A tak som uvažoval čo teraz. Domov ďaleko, isť tam sa nesluší ak ťa tam nechcú.
A tak ma veru napadlo, že Kulgan je tu už len na ocot, alebo som sa im nevošiel do plánu, alebo čo?!
No predsa mi svitlo svetlo nádeje tým, že sa v tme objavilo svetielko.

Tak som sa chytro vybral za ním za tým svetielkom, aby si to nerozmyslelo.
Lenže pri východe z budovy ktorou sme prešli sa mi zamotal plášť a svetlo šlo ďalej a ja som zistil, že ja ďalej nejdem, lebo plášť nejde!
A tak sme chvíľu stáli dvaja, plášť a ja v ňom.
A svetluška mi zmizla za rohom kaštieľa.
Tak som to zobral krížom a som sa opäť ocitol zamotaný pre zmenu vo veľkej pichľavej ťahavej tráve.
No dlho som nad tým nemeditoval lebo mi bolo jasné, že to svetlo mojej budúcnosti tu v tento moment si ide ďalej a to aj bezo mňa… .
Tak som teda pridal plyn do svojho tela a zrazu skoro som narazil do dvoch postáv v plášťoch ktoré nejavili úmysel ma len tak pustiť za svetlom.
Slušne, ale dôrazne ma oslovili: „a ty sa kam tak ponáhľaš!?“

Ostal som prikovaný stáť lebo som čakal trojicu a toto bola dvojica. Ale keď prešla hádam tretia sekunda ma osvietilo a som zo seba nejako vysúkal.
„Ja mám pozvanie sem prísť a tu je pozvánka!“

A stým som podal pozvánku čo nám dala Maat jednej tej postave do ruky.
Pozorne a pokojne si ju pozreli nikam sa evidentne na rozdiel odo mňa neponáhľali a hlavne sa ako ja nikam nehrnuli.
Nakoniec sa rozostúpili a jedna postava mi povedala: „Tak teda vstúp!“

Vydýchol som si a šiel som dnu do veže a ďalej. V inej miestnosti sa udialo to, že sa mi do cesty postavili tri postavy v habitoch a tu začala prvá zo série otázok na chudáka Kulgana.
Ja teraz už netuším či to bolo OK, lebo si z toho pamätám akurát chuť vína.
Aj tu ma následne pustili kráčať ďalej.
Tak som šiel predo mnou do podzemia som videl svetlo, ale svetluška zabočila v pravo a ja som sa vybral tiež teda v pravo. Na to sa postava mi opäť postavila postava v habite do cesty na mňa nejako slušne vyslovila…. proste – „kam si sa akože vybral?“
Ech Kulgan opäť zastal a veru zase nevedel kam teda ísť.
Ale postava v habite povedala spásonosnú vetu: „poď za mnou.“

A tak som sa ocitol v podzemí spolu pri mojich kolegoch.
Miestnosť mala stolík na ňom svietniky so sviečkami a knihy a lebka. Seansa zo štrnásteho storočia sa začne som si pomyslel.
No a vtedy som tam vyrobil svoje nie úplne prvé fuax pas toho dňa. A to začalo tak, že som zbadal, že mi proste chýbajú okuliare. Pot ma zalial, … a teraz Kulgan môj čo s tebou?
Veď ak je to malé písmo, tak ty budeš slepý ako dážďovka a budeš tu na hanbu sebe samému.

A tak som mával na postavu, čo nepatrila ku nám a bol to niečo ako konferencier večera a keď prišiel ku mne som ho teda slušne požiadal či sa nedajú nájsť moje okuliare.
Ja som čakal, že mi povie – tak si ich choď pohľadať a príď naspäť. Ale zase to len ja som takto plánoval a on sa rozhodol inak.
Šiel von a po chvíli sa vrátil, že sa to rieši.
Ale okuliare nedošli asi nemali nohy alebo … sa nenašli.

Po chvíli potom do miestnosti vošla jedna postava v habite a niečo nám čítala. Počúval som síce pozorne, ale bol som v strese asi, lebo si nepamätám o čom to bolo. Postava v habite odišla a konferencier začal pozývať dnu ostatných.
Prišli ostatní členovia a vyšší hodnostári až po najvyšších. Jeden veľkňaz meno si nepamätám ešte zapečatil miestnosť.

Celé to na mňa začalo pôsobiť silným dojmom. Akoby som sa ocitol v inom nie len storočí ale v inom tisícročí. Akoby som sa ocitol niekde v štrnástom, alebo pätnástom storočí.
Potom sme pristúpili ku prísahe a po prísahách kolegov som šiel ja. A veru som nevedel, čo bude teraz vlastne lebo nemám okuliare! Ale bolo to vskutku vyriešené.
Majsterka mi prísnym hlasom predčítala a ja som sa snažil opakovať rýchle a dôrazne za ňou. A to tak rýchle ako sa len dalo, aby som nezabudol čo to na mňa hovorí, až som ju skoro predbehol :). Asi som vyzeral komicky trošku, ale veru nikto sa nesmial.

Po prísahe som už bol dosť celý napätý a zase mi unikali slová ktoré ku nám zneli, ale viem že si pamätám, že sa tam hovorilo o vzájomnej úcte, rešpekte a tak. A viem že sa mi to páčilo a bol som s tým stotožnený.
Následne ku nám pristúpil prísny Veľkňaz a asi si nás skenoval, alebo čo. Vybral si najprv mňa čo som sa divil a snažil som sa nie protestovať, ale nenapadne upozorniť, že hádam len nie mňa?!
Ale áno mňa a postavil ma do stredu miestnosti a povedal: „Uvoľni sa!“
Tak som stál uvoľnený a ani som skoro nedýchal a on bez toho, aby sa ma dotkol ma rozkýval ako by som bol len strašiak postavený v maku a vo vetre. Hýbal ma sem a tam akoby nič.
Na moju obranu musím napísať KY dopadol rovnako. Húpalo ho ako ja mňa.

Potom, nás pozvali do vedľajšej miestnosti aby sme sa poklonili tieňom. Aj tam som asi urobil faux pas, lebo som sa vybral niekam kde stála asi Veľkňažná Tara, (to meno si pamätám) ale som bol veľmi dôrazne zastavený Veľmajstrom Acherom až tak, že som hneď vedel, že Kulgan zase si stúpil vedľa.
No každopádne pri vstupe do miestnosti som sa naježil celý a niečo zvláštne som cítil na stene oproti dverám. Netuším ešte čo to bolo a potom som počul povel na odchod.
Tak som sa ja Kulgan otočil a od kráčal som na svoje miesto.

No a nakoniec sme dostali knihy a bolo nám dovolené odísť. Predpokladám, že už teraz kolegovia mali ešte istý svoj program a my sme ešte nedorástli na to, aby sme tam mohli ostať. Čo je logické všetko si treba zaslúžiť.
Presunuli sme sa do ústredia spoločenstva a dohodli sa kedy sa na druhý deň zídeme.
Ja som si tam nechal knihu, aby ma to nedráždilo ju hneď večer začať čítať. Pretože ráno bolo treba vstávať.
Ráno nás Maat privítala s úsmevom a pýtala sa aké sme mali teda zážitky. A tiež nám predostrela čo sa ako budeme zhruba učiť.

Na záver.
Bolo to všetko veľmi zaujímavo pripravené a skutočne všetka česť kolegom. Zážitok si všetci iste ponesieme dlho v sebe každý po svojom. Ja osobne som veľmi rád, že som sa mohol medzi Vás dostať a na staré kolená sa niečo učiť. Teší ma aj to, že som s mladými ľuďmi v kolektíve, lebo moja duša je stále ako dieťa rada sa hrá.

Maat tebe a aj všetkým ostatným veľmi ďakujem za túto možnosť. Dúfam, že ja nesklamem zase na oplátku Vás a budem aj ja na osoh niekedy tu niekomu.

Tagy: bilela mágia, čierna mágia, Mágia, okultizmus, selekcia, škola mágia, výučba mágie