Volám sa Nightsun a toto je začiatok mojej cesty.

Začal som svoju cestu ešte skôr, ako som vôbec vedel niečo o existencii Selekcie.
Z viacerých dôvodov, som hľadal, ako sa v živote posunúť ďalej. Túžil som ľuďom pomáhať, skôr som sa, ale sám vo svojom živote pred tým potreboval postaviť na nohy. Predovšetkým som sa, ale toho musel veľa naučiť. S týmto vedomím som hľadal nové zdroje informácií.

Ako prvú som pár rokov pred vstupom do Selekcie, stretol vtedy ešte budúcu kolegyňu Luminu. Tá mi ukázala po výmene mailov, v ktorých sme sa spriatelili blogy selekcie. Ktoré som začal čítať spočiatku opatrne. Časom som sa na ne vracal už pravidelne.
Po čase sa objavila možnosť podať si do spoločenstva prihlášku. S váhaním, som túto príležitosť využil. Vedel som, že v rovnakom roku sa prihlásili aj ďalší dvaja moji budúci kolegovia, z ktorých jednou bola kolegyňa, ktorá ma sprvu upozornila na stránky Selekcie.
Úprimne som nečakal, že by mi nejaká odpoveď vôbec prišla. Jedného dňa mi cinkol mail a v ňom stála kladná odpoveď a pozvanie na prvé stretnutie s učiteľom a ďalším z uchádzačov.
Mal som strach, ach aký som ja len mal strach a aké predstavy sa mi rinuli hlavou. Nevedel som, čo mám od týchto ľudí čakať, vlastne ani dnes neviem, čo za pocit ma hnal dopredu. Prvé stretnutie prebehlo z mojej strany trochu v kŕčoch. Prvého som si všimol prísť muža, dlhá brada voľná svetlá košeľa a nohavice. Sadol si naproti k jednému zo stolov, ja som sa v podstate snažil, aby som bol nenápadný. Pár minút po ňom prišla zástupkyňa selekcie Maat, až teraz po rokoch si uvedomujem, s akou presnosťou vedela, že my obaja, ako vtedy jediní návštevníci danej reštaurácie sme Tí dvaja, s ktorými sa mala stretnúť. Už vtedy som si mal všimnúť detaily, ale bol som príliš stratený vo vlastnom vnútri. Maat sa prihovorila tomu mužovi, ktorý mi najviac z všetkého pripomínal člena motorkárskeho gangu, ktorý sa na daný moment obliekol slušne. Z tohto budúceho kolegu sa vykľul kolega Kulgan. Maat nám rozpovedala základne informácie o Selekcii. Niečo som už poznal z mailu. A pýtala sa nás oboch, čo by sme chceli, čo čakáme a, čo vlastne si o Selekcii, ako takej myslíme. Väčšinu rozhovoru, ale medzi sebou vtedy zaobstarali moji spolu sediaci, nebol som práve z tých, čo s niekým dokázali hovoriť. Desil som sa toho, čo si o tom, čo poviem, myslia druhý.
Krátko po prvom stretnutí, som dostal informácie k prvému stretnutiu a prijatiu do Selekcie. Spomenúť si na ten prvý deň, už roky som si ho nevybavoval. Spomienky sa mi, ale, ako film na plátne rozbehli pred očami. Od momentu, čo som vystúpil z autobusu a nasadol do auta, ktoré nás vzalo ku krajčírovi. Kde nám vzal mieri na náš prvý plášť. Študenti sme strávili hodiny pred prijímacím ceremoniálom v spoločnosti Maat. Ďalší obraz sa mi zapísal do mysle, ako sme stáli s pokynmi čakať na svetlušku. Ktorá nás mala previesť cestou zasvätenia. Úspešne som sa dostal skrz prvú trojicu majstrov a následne zostúpil za svojou svetluškou do podzemia. Kde ma už čakali zástupy postáv v plášťoch. Postavil som sa k svojim kolegom. A čakal, čo sa bude diať. S úžasom a strachom som prihliadal starodávnej ceremónií. Ktorá sa predo mnou odohrávala. Až, kým som neprišiel na rad a predniesol prísahu.
Od tohto momentu som sa stal členom spoločenstva Selekcia.
Ubiehali mesiace, chodieval som na stretnutia a pokúšal sa učiť. Počúval som učenie učiteľov. Sledoval starších kolegov a dúfam, že raz, ako osobnosť budem silný ako oni. Niekedy som na stretnutie šiel, len kvôli času strávenému s kolegami ani som nevedel či mi niečo dáva učenie. Dnes s odstupom času, musím povedať, že som sa naučil veľmi veľa. A som vďačný za každé stretnutie.
Po čase, som, ale musel spraviť rozhodnutie. Ako sa ďalej uberať? A je pobyt v Selekcii tým správnym rozhodnutím?

Obrátil som sa, teda na kolegu, ktorému som vtedy dôveroval viac ako učiteľom. Raz som o ňom napísal, že je ako plná šálka. Nerozumel som, teda, prečo vlastne sa chce učiť v Selekcii, keď je už plný informácií. Kolega Kulgan, ma, ale neodmietol. Práve naopak, venoval mi svoj čas a svoju trpezlivosť. Otvoril som sa mu a on mi pomohol zasiať prvé kúsky úrody. A vymiesť chápadlá temnoty.
Keď ma neskôr nechal v rukách Najvyššieho Veľkňaza Ašarata, hneval som sa na neho a dlho som si nebol istý, že čo si myslím, o kolegoch Kulganovi a Ašaratovi. Dôvera voči obom sa vo mne postupom času obnovila, ako aj vďačnosť za pomoc akú som dostal.
V tom čase sme už spoločne s kolegami študovali na druhom hierarchickom stupni. O niečo skúsenejší. Ale stále skoro v plienkach. Sme sa pasovali s učením ako aj sami so sebou. Postupne sme sa, ale menili. Každý sme úplne iní a zároveň veľmi podobný tomu druhému. Ja som si na rozdiel od kolegov, vybral cestu vnútornej práce so sebou samým. Časom a pod vedením kolegu Ašarata, som na sebe, ako takom dokázal pracovať, prekonať strach, prekonať strach a ešte raz prekonať strach. Aj, keď dnes zisťujem, že, aj keď strach dokážem prekonať stále sa mám o ňom, čo učiť. Nikdy ma úplne neopustí a niekedy mi dlho trvá si uvedomiť, že si ma znova podmaňuje. Pre mňa je boj so strachom, tým najväčším bojom v živote. A, aj keď idú ostatné emócie so strachom ruka v ruke. So strachom zápolím najviac.
Za tie roky v Selekcii som sa naučil veľmi veľa, niekedy ma samého prekvapí, ako som si zautomatizoval používanie programovania priestoru, keď viem, že idem na miesto, kde by to mohlo byť nepríjemné. Ako vyšlem myšlienky k človeku a dávam pozor či je v poriadku. Alebo, ako si vytváram ochranný plášť pred niekým alebo okolo niekoho na koho dávam pozor. Ako vyletím, z tela v myšlienkach a skúmam okolie a svet naokolo mňa. Ako mi hrkne do mysle, dbanie na trpezlivosť skôr, ako niečo poviem. Ako prepínam v rôznych životných situáciách či už, aby sa buď ľudia so mnou cítili príjemnejšie. Alebo, aby som ja zapadol medzi ľudí. Pomáham ľuďom a naberám skúsenosti s prácou s nimi. Baví ma liečiteľstvo. Práca s energiami. Spoznávanie problematiky duše a duchovného sveta, spoznávanie vnútra a pochopenie, čoho všetkého je schopné.
Stále mám niekedy cestou na stretnutie pocit, že som rovnaký, ako som bol a mám pocit, že nedokážem na stretnutiach ukázať svoj pravý potenciál. Ktorý sa vo mne skrýva, ten, ktorý od vo mne vidí kolega Ašarat. Ale verím, že raz dokážem zhodiť zo seba plášť a premeniť sa vo svoje skutočné JA.
Spomínam si na naše skúšky na postup v hierarchii Selekcie. Prvý bol skôr len písomným testom, ale aj testom sústredenia. Prišiel takmer z nenazdajky. Neuspel som v ňom na sto percent. Ale prešiel som ním, a to ma tešilo. Ďalšou skúškou bol už o dosť honosnejší ceremoniál. Podobný tomu, ktorý na nás čaká pred prijatím na hierarchický stupeň Majster. Uspel som aj na tomto teste na hierarchický stupeň tri, čakateľ na majstra a teraz sme spolu s kolegami pred bránami majstrovských skúšok.
Po vstupe na HS3 sme si vybrali tému našich majstrovských prác, ja som si hneď na začiatku vybral introspekciu, teda prácu so svojim vnútrom. Chcel som pre druhých napísať to, čo mi pomohlo na mojej ceste stať sa silnejším a verím, že sa mi to aj podarilo. Som vďačný za všetko, čo som sa v selekcii naučil, aj keď mám niekedy pochybnosti o sebe, pochybnosti o tom, čo ďalej. Chcem uspieť a odhaliť nové tajomstvá, ktoré pred nami ešte len ležia.
Majstrovské skúšky boli na pretras a my sme sa postavili tejto najväčšej výzve posledných rokov. Výzve, no zároveň vrcholu nášho doterajšieho pôsobenia v Selekcii. Malo sa ukázať, nakoľko sa naše schopnosti rozvinuli a koľko sme sa toho doteraz naučili.

Ranné prebudenie, prinieslo so sebou i patričnú dávku nervozity. Neuvedomoval som si ju, myslel som si, že som vyrovnaný. S tým, čo ma čaká a, čo stojí predo mnou. Ako sa, ale hovorí, často je ten posledný krok najťažším krokom. Celý čas, som, ale vedel, že uspejem. Cítil som to a nepochyboval.
Predstúpil som pred komisiu, tvorenú Najvyšším Veľkňazom Ašaratom, Výkonnou Veľkňažnou Tarou a Veľkňazom Ascherom.
Pri skúškach som si vybral otázky, niektoré boli jednoduchšie iné ma potrápili viac. Tomu som sa vyhnúť nemohol. Otázku za otázkou. Až k obhajobe mojej majstrovskej práce. Moji kolegovia ma nasledovali. Jeden po druhom absolvovali majstrovské skúšky. Výsledky sme dostali až na spoločnom vyhodnotení.

Vyhodnotením pre nás samotných bolo naše zasvätenie na majstrov spoločenstva. Ako prvý som predstúpil a, ako prvý som sa napil z kalicha. Pravdu som našiel v nápoji, ktorého som sa napil. Následne po vyzvaní som predstúpil a zložil prísahu. Postavil som sa pred Najvyššieho Veľkňaza Ašarata, jeho som si zvolil ako zasväcovateľa. Vlastne to ani nebola voľba, bol to prirodzený výber. Vedel som, že to má byť Ašarat. Akt zasvätenia, ako ho opísať a, ako ho popísať? Bol som tam. Sledoval a viac preciťoval, ako vnímal očami. Prijal som túto poctu. Ruky mi od toho momentu, jemne vibrovali. Zaujal som svoje nové miesto. Ako som stál a sledoval zasvätenie svojich kolegov. Ruky mi jemne nadskakovali. Neskôr toto pulzovanie prešlo až do spánkov a hemisfér mozgu. Bol to len pocit. Na druhý deň som bol plný energie, cítil som sa ako taká naspeedovaná veverička. Od vtedy sa taký plný energie cítim neustále. Aj, keď už to nie je ako v ten prvý deň.

Máme za sebou, skúšky a zasvätenia na majstra. Naše skúšky boli úspechom celej skupiny. Členov novších, ale aj starších. Niektorí spoločne kráčame v Selekcii už štyri roky. Ďalší sa k nám pripojili neskôr. Byť majstrom, je pre mňa pocitom energie. Niečo sa vo mne prebudilo a iné akoby ustúpilo.

Znásobila sa moja úcta voči našim učiteľom. Mienim na sebe ďalej pracovať. Ďalej rásť. Rozvíjať takým smerom akým ma bude viesť moje vnútro. To ktoré myslím sa po zasvätení na majstra začalo prebúdzať. Teším sa na ďalšie výzvy v Selekcii a zmeny v živote.

Volám sa Cháron a toto je moja cesta.