Osobná výpoveď o ceste mága, tichu, pochybnostiach, pauze a návrate

Keď sa veci dejú mimo bežných rovín vnímania

Predtým, ako som sa pustil do písania týchto riadkov, som dlho zbieral odvahu pomenovať to, čo sa v mojom živote v posledných rokoch dialo. Nie preto, že by sa to nedalo opísať slovami, ale preto, že sa to nedialo na úrovni, ktorú bežne vieme pomenovať. Nebolo to čisto fyzické, nebolo to ani psychické, emočné či duševné v tom zmysle, ako sme zvyknutí tieto pojmy používať.
A predsa tam bol pocit, vnem, tlak – niečo, čo sa nedalo ignorovať.
Dlho som si kládol otázku, kde to vlastne vznikalo. Kde sa začínalo to, čo ma formovalo, oslabovalo a zároveň nenápadne menilo. Ako popísať niečo, čo sa neodohráva v tele ani v mysli, a predsa je to prítomné v každom kroku?

Začiatky v Selekcii a volanie, ktorému som nerozumel

Začnem teda na začiatku, v časoch, keď som do Selekcie chodieval už niekoľko rokov.
Spomínam si na nekonečné hľadanie argumentov v práci aj doma, aby som si vybavil voľno, mohol odísť skôr alebo vysvetliť, prečo niekam idem. Fantázia mi nikdy nechýbala, a tak som vždy našiel správne slová.
Úprimne povedané, ani som presne nevedel, čo ma k tomu ťahá. Čo od toho očakávam.
Vedel som len jedno – že tam patrím. Cestoval som rôznymi spôsobmi, niekedy na hranici komfortu, inokedy na hranici únavy. Stáť o jedenástej v noci na tmavom nástupišti v cudzom meste, pri rozpadnutej budove starej železnice, a čakať na nočný vlak mi vtedy neprišlo zvláštne.
Bral som to ako súčasť cesty mága. Ako cenu za možnosť učiť sa, rásť a stretávať priateľov.

Zlomové obdobie, ktoré sa tvárilo ako úspech

Prišlo obdobie, o ktorom som si myslel, že vyrieši mnohé drobné problémy.
Dokončil som vodičský preukaz a zároveň som sa pripravoval na stupeň Majstra.
Vtedy to boli obrovské míľniky. Netušil som však, že práve v tom období sa začne niečo, čo zásadne zmení moje vnímanie seba, mágie, Selekcie aj sveta.
Zo začiatku to bolo nenápadné. Ľahko prehliadnuteľné. Po troch poobedných a dvoch nočných službách v rade by bol unavený každý – presne tak som si to vysvetľoval.

Keď únava začne mať vzorec

Až časom som si všimol zvláštny vzorec. Vždy v týždni pred víkendom, keď som mal vycestovať na stretnutie Selekcie, sa objavil pocit mierneho otupenia, znechutenia a únavy.
Ako keď sa zobudíte a ešte nie ste úplne pri vedomí.
Tento stav trval až do piatka a čím viac sa víkend blížil, tým bol silnejší.
Prekonať sa bolo niekedy ako snažiť sa vyplávať spod hladiny.
Všetko iné sa zdalo príjemnejšie – dokonca aj vziať nočnú službu namiesto cesty.
Dnes, keď sa na to pozerám spätne, pôsobí to až absurdne.

Majstrovská práca a blok, ktorý sa nedal vysvetliť

Do tohto obdobia zároveň spadá aj čas, keď som mal dokončiť svoju majstrovskú prácu.
Jej obsah som mal v hlave jasný, hlbší a omnoho rozsiahlejší, než to, čo sa nakoniec podarilo dostať na papier. A práve to bolo pre mňa najfrustrujúcejšie.
Kedykoľvek som si k písaniu sadol, stalo sa niečo. Niekto prišiel, musel som niečo riešiť, vznikol konflikt, pohádal som sa s niekým, objavila sa povinnosť, ktorú nebolo možné odložiť.
Akoby vždy, keď som sa priblížil k podstate, prišlo prerušenie.
Nekonečný príbeh, ktorý sa opakoval znova a znova.
Dnes už viem, že nešlo o lenivosť ani o nedostatok disciplíny.
Bola to súčasť toho istého tlaku, ktorý sa prejavoval aj inde – len inou formou.

Ticho namiesto spojenia

S týmto obdobím prišla aj nechuť písať, čítať a komunikovať s ľuďmi, ktorých som dovtedy považoval za blízkych. Najviac ma bolelo, ako stíchla komunikácia medzi mnou a rodinou v Selekcii.
Nie preto, že by sa mi neozývali – práve naopak. Správy som čítal, no nevedel som odpísať.
Nechcel som, aby dni a niekedy týždne medzi ich správami a mojou odpoveďou narastali, no aj tak sa to dialo. Unikalo mi pomedzi prsty všetko, čo som si vybudoval, a ja som netušil, ako to napraviť ani ako pomenovať nepomenovateľné.

Keď sa rozpad začne prenášať do celého života

Nebolo by fér tvrdiť, že sa problémy týkali len mágie a Selekcie. Postupne sa toto otupenie prelialo aj do osobného a pracovného života. V práci som býval aktívny, mal som chuť rásť a posúvať sa.
Zrazu sa radosť z ľudí, ktorých som mal po boku, začala vytrácať.
Osobný život na tom nebol lepšie. Zvyšujúca sa frekvencia hádok v rodine, zmenšujúci sa okruh ľudí, s ktorými som komunikoval, a dni, ktoré som skôr len odžil, než skutočne prežil.
Toto obdobie sa nápadne podobalo času pred mojím príchodom do Selekcie, keď som sa v Selekcii doslova vracal späť do života.

Prečo viem, že to nebolo len v hlave

Dnes viem, prečo si nemyslím, že išlo len o únavu, psychiku alebo náhodu.
Vždy, keď som sa rozhodol neísť, keď som sa vrátil domov alebo urobil niečo iné, než som cítil, že mám, tlak sa stiahol.
A vrátil sa presne vtedy, keď to bolo najmenej vhodné. Nie ako hlas. Nie ako myšlienka. Skôr ako stav.

Rozhodnutie pre pauzu a reakcia Selekcie

V istom bode som si musel priznať, že takto to ďalej nejde. Rozhodol som sa dať si pauzu v Selekcii. Nebolo to jednoduché rozhodnutie, no bolo úprimné. A Selekcia ho prijala normálne, bez výčitiek a bez tlaku, ako moje rozhodnutie.
Napriek tomu som vedel, že chyba nie je len vo mne. Pauza priniesla úľavu, ale nie odpoveď.

Návrat k učiteľovi a pomenovanie príčiny

Po čase som sa ozval NVK Ašaratovi ako svojmu učiteľovi a priateľovi. Prvýkrát som sa mu otvorene zdôveril, prečo som odišiel a čo ma trápilo. Ašarat ma vypočul a jasne pomenoval, odkiaľ príčina prichádza.
Veci sme riešili ako priatelia aj ako mágovia, aj pomocou magických techník.
Vďaka tejto práci som sa postupne vrátil k normálnemu životu a zdravému vnímaniu sveta.

Návrat do Selekcie, poverenie viesť žiaka a zodpovednosť učiteľa

Dnes som späť v Selekcii po ročnej prestávke a bol som prijatý akoby som nikdy neodišiel.
Vtedy som pochopil, že Selekcia je rodina, ktorá podrží, ale aj chápe, keď niekto potrebuje pauzu.

Krátko po mojom návrate ma NVK Ašarat poveril viesť kolegyňu Lily.
Neprišlo to ako samozrejmosť ani ako automatický krok v hierarchii. Naopak, prijal som to s veľkou opatrnosťou.
Uvedomil som si, že viesť niekoho na magickej ceste nie je len o vedomostiach alebo technikách, ale predovšetkým o zodpovednosti za človeka, ktorý vám dôveruje.
Po všetkom, čím som si prešiel, som si ešte viac uvedomoval, aké dôležité je, aby žiak nezostal so svojimi otázkami, pochybnosťami a vnútornými bojmi sám.

Beriem si príklad zo svojich učiteľov a z ich prístupu ku mne – z trpezlivosti, pokoja a schopnosti byť prítomný, aj keď som sám sebe nerozumel.
Vnímam toto poverenie ako prirodzený krok, ku ktorému som musel vnútorne dozrieť.
Bez vlastných skúseností, vrátane pádu, pauzy a návratu, by som dnes mohol viesť len teóriou.
A viem, že mágia je predovšetkým prax. Úlohou učiteľa nie je viesť žiaka za ruku na každom kroku, ale byť oporou, keď to potrebuje, a zároveň mu ponechať priestor na vlastnú skúsenosť.

Záver: Prečo má zmysel pomenovať nepomenovateľné

Tento text nepíšem ako varovanie. Píšem ho preto, že nepomenované veci majú najväčšiu moc vtedy, keď o nich mlčíme. Byť mágom v Selekcii pre mňa dnes znamená nebyť vlkom samotárom, ale mať miesto, istotu a ľudí, ktorí stoja pri mne aj vtedy, keď nemôžem veriť ani vlastným zmyslom.