Ako začať s introspekciou?
Uvedomiť si seba samého, byť k sebe úprimný, hľadať v sebe svoje silné a slabé stránky, zmapovať seba samého, ako na tom som, svoje negatívne stránky.

Na začiatku to nebude a nesmie byť o tom, že si klameme. Budeme klamať sami sebe, že nie sme na tom tak zle, že… ale veď to poznáte. Keď ste sa už raz rozhodli na sebe pracovať, je dosť pravdepodobné, že ste boli, alebo práve ste na dne. Ale vy to viete a načo vám to mám ešte pripomínať, však?

Úprimnosť, tá by vás mala sprevádzať na celej ceste seba poznania. Byť úprimný k iným sa vám nemusí vždy vyplatiť. Ale byť úprimný k sebe, aj keď vás to bude bolieť, aj keď vás to bude trápiť, aj keď vás pravda o vás samom úplne zničí – nie je nič podstatnejšie, ako to, aby ste boli k sebe úprimný. Vtedy budete môcť na troskách toho, kým ste si mysleli, že ste, postaviť základy toho, kým skutočne ste.

Zodpovednosť znamená prebrať zodpovednosť za vlastné činy, za to, ako sa správame a ako pristupujeme k životu. Ako často si ľudia hovoria, „som už raz taký a to sa nezmení“. Prijali svoje nedostatky ako fakt a ledabolo sa to snažia ospravedlniť pred sebou a svojou rodinou. Nie raz som sa len pousmial a prišlo mi ľúto, keď som niečo podobné začul hovoriť aj svojich príbuzných, priateľov a kolegov.

Darí sa vám blúdiť vo svojom vnútornom svete len tak bez zmyslu skoro každý deň. Prečo nezačať mapovať svoje vnútro a dať mu trochu organizácie? Vezmite svoj pomyselný kompas, vykročte a skúmajte seba, svoje reakcie a pocity pri každodenných situáciách. Prekvapí vás, na čo všetko prídete. Miesto kde začneme, si vybrať nemôžeme. Kam sa ale dostaneme, je čisto na nás. Celý život hovorievam, že rodinu, do ktorej sa narodíme, si vybrať nemôžeme. Ale rodinu, s ktorou strávime svoj život, áno. V podstate máme na výber, vieme o sebe, že sme výbušný a náladový, správame sa ako ranené zviera. Ak nás život a svet ranil, prečo nemôžeme raniť aj my svet? Je to možnosť, ktorú máte. Nie je ale jediná. Pre každého z nás je podstatný osobný život. Osobné šťastie a osobná cesta – je dôležité si uvedomiť to, že myslieť na osobné šťastie nie je zlé. Práve prácu na svojom osobnom živote a tom, aby sme my boli spokojní, by mal absolvovať každý vo svojom živote. Pretože nie je zlé myslieť v prvom rade na seba. Často počujeme, že by sme mali mať v živote priority.

Bežné delenie je :

Rodina

Láska

Priatelia

Práca

Ja

Takto nejako ľudia bežne delia svoje priority, ale máme na to každý svoje vlastne usporiadanie. Koľkí z nás dokážu ale prijať takéto:

Ja

Rodina

Láska

Priatelia

Práca

Nebojme sa priznať si, že aj na nás samotných záleží, že aj JA som dôležitý, buďte šťastný a verím, že tým urobíte šťastnými aj svojich blízkych.

“Počúvajme svoje vnútro, svoju dušu a tá nás často povedie tým správnym smerom. Zistenia o sebe samom nesmú byť brané ako ospravedlnenie – napríklad viem o sebe, že som nervózna a agresívna povaha, tak čo už, keď už, taká som sa narodila, inak to už nebude a všetci si na to láskavo zvyknite. To nie je cesta. To je ako keď niekto povie, že sorry, som blíženec, tak jasné, že každému hovorím inú verziu pravdy a mám tri rôzne osobnosti, zmierte sa s tým. Naše vlastnosti si musíme dobre zmapovať práve preto, aby sme s nimi mohli začať pracovať podľa toho, kam sa chceme vnútorne dostať, čo chceme docieliť. Štartovaciu pozíciu máme síce plus mínus danú, ale cieľovú stanicu si definujeme sami. Ak chcem byt agresívna mrcha, viem to o sebe a nemienim na tom nič meniť, tak dobre, ale potom sa nemôžem čudovať, že napríklad môj osobný život stojí za prd a nikto ma nemá rád. Na druhej strane ani porazenecký postoj nikam nevedie – mám síce malé sebavedomie, ale čo mám robiť, tak to proste je. Vždy sa dá niečo urobiť, len si to treba predsavziať a pracovať na tom. Nebrať momentálny stav veci ako výhovorku len preto, že sme leniví so sebou niečo spraviť.” (VVK Tara 2020)