Komfortná zóna je pre niekoho oddychom. A pre iného zas väzením. Ak ju chcete opustiť, jednou z prvých myšlienok vášho mozgu bude, že je to niečo nové. Idete do niečoho neznámeho. Prvým z krokov je byť sám sebou, snažte sa o to. Ľudia majú často pocit, že to, ak sa odlišujú, inak myslia, je pre iných neprijateľné. Pravda je, že väčšine ľudí ste ukradnutí. Priznajme si, čo je to byť „normálny“? Kto je normálny, viete mi takého človeka opísať? A úprimne, čo vám dá taký človek do života, čím vám ho obohatí? Nebude to vlastne dosť nudný človek? Nie je zlé byť tak trochu odlišný, aspoň kým sa okoliu nejavíte príliš negatívne. Ak sa cítite dobre, spokojne a slobodne, vtedy je oveľa pravdepodobnejšie, že sa vám podarí vyjsť zo svojej komfortnej zóny, je to lepšie, ako keď sa snažíte zapadať medzi tých „normálnych“, kráčať v stáde, byť ovečkou, ktorú skôr alebo neskôr proste začnú obmedzovať. Mali by sme načúvať svojmu vnútru, neraz nevenujeme dostatočnú pozornosť sami sebe a tomu, čo vnímame z okolia, preto je dobre, ak sa poznáte a vyznáte vo svojom vnútri. Čím lepšie sa dokážete spoznať, tým skôr odhalíte zmenu v okolí a jeho vplyvoch na vás. Len pozor, nepočúvajte ten negatívny hlas, čo sa objaví zvyčajne vtedy, keď stojíme pred niečím novým. Myšlienky na spôsob:

„To sa ti nepodarí, veď vieš, ako to vždy dopadne… Nie si zaujímavý, si normálny, keď sa o to snažíš?“

Je to dosť zákerný vnútorný hlas, ktorý nikdy nepôsobí dobre na sebavedomie. Tak, si vždy musíte dať pozor na to, ktorý váš vnútorný hlas je pri kormidle. Ako vy vplývate na svoje okolie, aj to vaše okolie nie raz vplýva na vás, preto záleží na tom, akými ľuďmi ste obklopení. Niekto vás bude posúvať vpred, iný zas svojím strachom brzdiť na mieste.

Pre tú pozitívnu skupinu sú typické otázky typu:

„Poď do toho, veď skúsiť treba všetko.“

„Kde len berieš tú odvahu?“

„Máš na to, veď už sa ti to podarilo.“

Negatívni ľudia vás budú svojim postojom zrážať dole:

„Si fakt myslíš, že to stojí za námahu?“

„Proste, to nestojí za to.“

„Čo sa Ti nepáči, veď máš všetko, čo potrebuješ.“

Nie sú to práve tí nepríjemní upíri, ktorých snáď obchádzate na kilometre, no títo negatívni ľudia na vás a na to, aká je vaša cesta a túžby, neberú ohľad. Nemusia to robiť vedome. Ale napriek tomu vám na vašej ceste v živote práve teraz nijako nepomôžu. Pri výstupe zo svojej komfortnej zóny k sebe musíme byť úprimní. Treba sa do seba poriadne pozrieť, byť k sebe úprimný a pýtať sa samého seba, položiť si niekoľko základných otázok, tie by vám mali pomôcť sa neskôr ľahšie dostať z vašej komfortnej zóny.

Predstavte si situáciu, ktorá vás stavia do rozporu zostať alebo opustiť vašu komfortnú zónu. Môže ísť prakticky o čokoľvek, od vystúpenia na verejnosti, pred triedou, či vyjadrenie názoru v kolektíve či rodine. Opýtajte sa sami seba, čo pre mňa znamená táto situácia, je to pravda, alebo len moja predstava? Je to naozaj môj názor? Ako ma táto situácia ovplyvňuje? Cez podobné otázky sa môžeme dopracovať k hlbšiemu porozumeniu toho, prečo a ako si budujeme vnútorné zábrany, k ich porozumeniu a k vytvoreniu motivácie. Nemusíte čakať na pomoc zvonka, skúste svoje myšlienky a nápady vyjadriť prostredníctvom umenia, športu a činností, ktoré vás bavia. Dnešná doba ako taká napomáha k umelému zvyšovaniu sebavedomia. Posielanie fotiek a zdieľanie statusov na sociálnych sieťach, to nemusí byť pre každého. Niekedy stačí pochváliť sa len pred jediným človekom. NVK Ašarat nám nie raz povedal, aby sme sa aspoň trikrát denne sami poklepali na rameno a povedali si, „Dobrá práca“. Musíme zistiť, aký typ človeka vlastne sme. Je nám príjemnejšie opúšťať našu komfortnú zónu pomaly a opatrne, alebo z nej proste vyletíme tak, že aj zabudneme, že nejaká komfortná zóna existuje. Proste hlavné je urobiť ten povestný prvý krok. Často zistíme, aký vie byť život za hranicami komfortu zaujímavý a čo všetko nám môže priniesť. Hlavne nezabudnime, málokto ľutuje to, čo urobil, zvyčajne ľutujeme tie veci, ktoré sme neurobili.

Pracovať na sebe, vedome alebo nevedome, bude človek celý svoj život. Pripadá mi, akoby všetko začínalo už v detstve. Existuje otázka, na ktorú si dnes už nik nespomína, ale je tu.

Báli sme sa pred tým, ako sme sa prvý krát postavili?

Osobne si to nemyslím, nevedeli sme, čo sa môže stať, videli sme, ako ľudia chodia okolo nás. Sledovali sme ich, videli sme, ako chodia, vstávajú a už nejako inštinktívne sme sa rozhodli skúsiť to tiež. Pokúsili sme sa o to, no a bum… Niekto dopadol na zadok, Iný sa zas prevrátil dopredu. Alebo sa nám na prvý krát nepodarilo vstať. V tom lepšom prípade sme si nijak neublížili, veď dopadnúť na zadok obalený plienkou nie je až tak hrozné. Nie každý mal ale neustále také šťastie. Mohlo sa pokojne stať, že sme si rozbili pri páde hlavu. Čo sa ale dialo v našom okolí? Niečo také každý považoval za úplne prirodzené.

 Od nikoho sme nepočuli slová ako:

„Ach, Ty si spadol? Tak to už neskúšaj, nechaj to tak, nemá to význam, Ty na to i tak nemáš…“
Naopak, počúvali sme slová chvály a povzbudzovania.

Každý z nich vedel chodiť a tak to nikomu neprekážalo, v našej snahe nás podporovali. A tak sa nám podarilo nakoniec naučiť chodiť, niekomu skôr, inému neskôr. 

Kde potom ale nastane chyba?

Prečo sa nám neskôr ľudia začnú posmievať, ponižovať nás a vravieť nám, čo dokážeme a čo nie?
A kedy sa stalo, že sme tým ľuďom uverili?

Deti sa od narodenia učia, naberajú skúsenosti. Nevedia, či im pád z gauča, na ktorom ležia, ublíži, a tak sa prevalia do strany. Postupne sa učia, ako si sadnúť, lezú po zemi, v prvých prípadoch, ak prídu k nerovnostiam, pustia sa cez ne nebojácne, ako útočiaci vojak do zákopov nepriateľa. Prvé kroky ich učia, neboja sa, pretože nevedia, čo ich čaká za ďalším rohom, a tak skúmajú. Neboja sa. Neočakávajú, neobmedzujú sa. Proste napredujú. Čo by sme nezvládli, ak by sme ku každej úlohe pristupovali ako k tej, keď sme sa učili chodiť? Tak, ako sme zabudli na to, či sme sa báli, keď sme sa učili chodiť, sme zabudli na cestu k tomu, ako sme sa chodiť naučili. Ako malý chlapec som si prešiel dlhotrvajúcou šikanou, rodina, v ktorej som sa narodil, sa rozpadla ešte skôr, ako som si ju vôbec mohol pamätať pokope, a spolu s ňou aj moja dôvera voči ľuďom. Na začiatku k ceste životom, počas ktorej píšem aj tieto riadky, som aj napriek už dospelému fyzickému veku bol len malým chlapčekom. Nesebavedomým, mysliacim si, že proti mne stojí celý svet. S pocitom menejcennosti a plný nelogického strachu zo všetkého nového. Pravdy na tom všetkom bolo v skutočnosti naozaj dosť málo, ak vôbec nejaká. Ale to som si vôbec neuvedomoval. Úmerné tomu na tom bolo i moje zdravie, vyžarovanie a prezentovanie sa voči svetu. Jedného dňa ale bolo už všetkého príliš, povedal som si jednoducho – stačí. Jedným z prvých krokov, ktoré som urobil, bolo vyslovenie vety:

„Mám pocit, že sa zbláznim.“

Dnes si už pripadám, akoby to vyslovil niekto úplne iný. Nabrať sebavedomie, sebaistotu, odvahu a začať sa mať rád bola úloha na niekoľko dlhých rokov. Nebudem ale ľutovať ani jediné rozhodnutie, ani jediný deň, ani jediné slovo či čin, ktorý som za tento čas urobil. Pretože či už tie dobré alebo tie zlé, či radšej poviem menej šťastné rozhodnutia, boli k niečomu dobré. Povedali by ste si, k čomu je dobré, keď ma dievča odmietne pred davom ľudí? Poviete si, radšej sa jej prihovorím a pozvem ju niekam inokedy, keď bude sama. O pár dní ju stretnete na chodbe, kde budete len vy dvaja. Vtedy vás napadne, čo ak ma odmietne a potom o tom každému povie? Tak to radšej hneď nechám tak.

Opýtam sa vás ale: „NO A ČO ?“

Môže vás odmietnuť, ale aj nemusí, nik vás nemôže donútiť robiť niečo, čo nechcete, a nik vám nie je povinný povedať áno alebo aj nie.  Ak by vás ale aj odmietla, aj tak na tom niečo získate. Tým niečím je prvá nepatrná skúsenosť. Urobíte prvý krôčik v tom – prehovoriť. Prekonať svoj strach a skúsiť to. V jeden deň vás môže žena odmietnuť, na druhý deň vám ale iná povie áno. Tá, ktorú oslovíte zajtra. V čom je ale vlastne rozdiel? Poviete si. Napríklad v tom, že sa vám na druhýkrát už nemusí triasť tak hlas. Nemusí na vás byť vidieť tak veľká neistota. Nemusíte sa zakoktať, alebo naopak sa zakoktáte a to by mohlo pripadať žene pred vami milé. Nikdy nemôžete vedieť, ako zareaguje osoba pred vami, a ani nikdy nemôžete vedieť, čo vám na vašu otázku povie. Na niekoho môžete pôsobiť nesebavedomo, na iného zas až prehnane sebavedome. Nech je výsledok akýkoľvek, dôležité je pre vás, čo si z takejto skúsenosti odnesiete. Veď za otázku: „Pôjdeš so mnou na kávu?“ Vás nik nezabije. A úprimne, väčšine žien to bude lichotiť. Aj takej, ktorá je zadaná. Hlavné pre vás je urobiť to, čo chcete, nie o tom len premýšľať. Je krásne snívať, ale oveľa krajšie je svoje sny prežiť.