„Jedného dňa som sa prebudil.“ Tak nazvem ten stav. Zrazu si uvedomíte, že niečo nie je v poriadku… Hmmm… Nie, musím sa opraviť, vy si to vlastne uvedomujete už veľmi dlho pred tým. V tom momente, keď sa prebudíte, si len priznáte, ako veľmi ste na dne, koľko vecí potrebujete zmeniť. Že ste proste niekde zle odbočili. Ale jedno vám je jasné. Niečo s tým od tejto chvíle chcete robiť a budete hľadať cesty, ako, a už nie výhovorky, prečo nie. V tomto momente nemáte ešte ani len poňatie, čo budete robiť, či znova nezakopnete, ale veríte si o malý kúsoček viac. A to prvé maličké semienko zasiate na obrovských pláňach vašej mysle začalo púšťať korene. Tieto korene vám každým dňom vytvoria vo vašej mysli niečo nové.

Predstavte si situáciu, keď žijete a zvyčajne len mlčíte. Chcete niečo povedať, ale radšej ste ticho. Chcete si premyslieť svoje slová, chcete si dodať odvahu niečo povedať, chcete… toľko, ale medzi tým, ako „chcete!“, vám ujdú tie skutočne dôležité veci. Pretože ten moment, kým prejde chcenie, vám berie naozaj dôležité a podstatné veci z vášho života. Tak málo stačí, aby ste stratili možnosť spoznať človeka, ktorý sa vám páči. Strácate tak svoju pozíciu v kolektíve, pretože vás nie je počuť. Aj medzi členmi vašej vlastnej rodiny je vaše slovo nečujné a rešpektované menej, ako by ste chceli. Názor ostatných prehlušuje ten váš. Cítite sa, akoby vás nebolo vidieť v tomto svete. Len preto, že…

…a tu môžete sami doplniť svoje skúsenosti, myšlienky, pocity.

Myslíte si teraz, že sa v ďalších riadkoch dočítate, ako ľahko a rýchlo sa všetko napraví. Tak to nie je možné, aj keď prvotné úspechy môžu prísť rýchlo, dlhodobé sú náročnejšie. Stoja ale za to.  Zatiaľ vám len poviem, že to potrvá viac ako jedno, dve odhodlania sa. Aspoň sto prehovorení v momente, keď chcete, kým sa z vášho chcenia stane automatická reakcia.

Nikdy nezabudnem na svoje prvé prehovorenie. Stál som medzi regálmi v obchode, hneď vedľa mňa bol vyložený alkohol. Tesne nado mnou slamený oblúk a predo mnou boli pokladne, osvetlené prvými lúčmi letného slnka. Ja som práve odišiel od dvoch dám, s ktorými som viedol rozhovor, otočil som sa a bol na odchode, aj keď som vedel, že chcem ešte niečo povedať. Možno ešte predošlý deň by som pokračoval ďalej a už sa neotočil. V ten deň som sa zastavil. Viedol som v sebe obrovský boj. Zastavil som sa. Zastal som a v malom momente mi mysľou prechádzali rôzne vety, ktoré som nikdy nevyslovil, keď som ich vysloviť mal, z toho neporiadku a chaosu sa začala vynárať moja spomienka na kolegu Kulgana a náš posledný rozhovor. Jeho slová mi zazneli v ušiach až neprirodzene hlasno.  

„Ak budeš ticho, nevráti Ťa to len o jeden krok späť, ale rovno o dva.“

Nechcel som prehrať tento boj sám so sebou a tak som vykročil späť a aj keď oneskorene, vyjadril som prvýkrát vedome a chcene svoj názor a myšlienky. Už neviem, aký to malo efekt, či ma ony vôbec vzali na vedomie. Na tom ale nezáleží. O to väčšia výhra to bola, že to boli ženy, pred ktorými som mal rešpekt a vážil som si ich, v mnohom som sa ich aj bál. Vďaka týmto slovám a tejto technike som sa mohol rozbehnúť, veď kto už len chce prehrať sám so sebou? Postupom času sa mi už tento reflex hovoriť zautomatizoval natoľko, až som sa musel naučiť, kedy je vhodnejšie mlčať. Toto bolo moje prvé naozajstné víťazstvo nad samým sebou vo svete ľudí. Pre mňa sa tu začala skutočná cesta za mojím JA, kde som sa už posunul, vidím, a kam sa posuniem? Tak to ešte ukáže čas.