Rád by som vám povedal o dvoch svojich skúsenostiach, z posledných týždňov. Ktoré som strávil na cestách po západnom Slovensku.

V jedno sobotné poobedie sme si s dvoma kamarátkami povedali, že sa pôjdeme prejsť do prírody. Spojili sme príjemné s užitočným, a zašli na cintorín kde odpočíva ich príbuzná.
Tento cintorín, ma zaujal už pred jeho bránou. Podobne ako k cintorínu na, ktorom sme zvykli trénovať pri výučbe.
Aj k tomuto viedla, poriadne strmá cesta. Ako som sa pozeral cez vstupnú bránu, videl som zaujímavý úkaz.
Ktorý ma v podstate dosť rušil. Naľavo, hneď za plotom, okolo cintorína sa rozprestierali záhrady, po ktorých sa priam hemžili ľudia.
Energia na mieste bola už od pohľadu rozložená, a viac sústredená skôr na opačnej strane. Akoby sa z ľavej živšej strany, prelínala kupola na tú pravú. Kde boli sústredené hroby. Rozložené v rôznych častiach,
Spredu, dozadu postupne akoby aj svetlo ustupovalo.

Hrob ku, ktorému sme mali namierené bol umiestnený približne v polovici, jedna z mojich kamarátok pri záverečnej rozlúčke sa zohla, a ruku položila na hrob. Len okrajovo pretože som ju nemal v pláne rušiť. Som vnímal, ako sa vedomím ponorila do zeme, a obsiahla značnú časť okolia. Neviem, opísať slovami ako som vnímal, že som vnímal.
O pár minút neskôr, keď sme odchádzali som pocítil, nutkanie povedať jej slová, “Odpoj sa”.
Vtedy akoby sa prebrala, a vrátila k nám.
Až neskôr, keď sme sa rozprávali mi povedala, že sa jej veľmi ľahko podarilo napojiť na miesto.
A vrátila sa až po mojom zavolaní.

Odial sme si povedali, že sa pôjdeme pozrieť na nejaké nové miesto. Vybrali sme si mesto Zlaté Moravce, a v ňom sme uvideli ceduľu, s názvom Čierny Hrad. Tento názov, nás zaujal a tak sme sadli do auta. Nastavili navigáciu a vyrazili.

Prvé vnemy prichádzali, už počas toho ako sme sedeli v aute. Jemný tlak na spánkoch, prezrádzal určité zmeny energii vo vzduchu. Auto sme odstavili na jednom menšom parkovisku, a vydali sa pomaly po ceste k Čiernemu Hradu.
Ako sľubovali značky. Cesta sa postupne zhoršovala, čakal som výstup do kopca no prvé kilometre tomu veľmi nenasvedčovali. Na jednej veľkej križovatke sme na chvíľu váhali. Ktorou cestou sa vydať. Nakoniec sme sa vydali, kratšou cestou no náročnejšou. A keď cesta začala stúpať. Jej kvalita sa dosť zhoršila. Energia okolia, sa postupne menila. Pre mňa neobvyklá vec bola. Rýchlosť akou si príroda naokolo zo mňa po mojom požiadaní vzala negatívne a nízke energie. Na pár sekúnd ma ovládla únava, no rovnako ako rýchlo prišla, tak rýchlo sa mi aj vrátili sily.

Nakoniec v úseku keď sa už skoro nedalo ísť, som svoje kamarátky nechal oddychovať. Cítil, som že sa potrebujem prekonať. A tak som sa vydal na cestu. Tá nebola jednoduchá, rozbitá od nákladných aut, ktoré odtiaľ zvážajú drevo. Postupne som pokračoval, jediné čím som sa mohol riadiť boli značky na stromoch. Ktoré, ale sami o sebe boli maľované skôr sporadicky. Tak som sa musel častejšie riadiť intuíciou. Najmä na jednej veľkej križovatke ciest, kde sa práve cesta ktorou som cítil, že mám ísť zdala najmenej vhodná. Som si veril, a ako som ňou šiel. Až po niekoľkých desiatkach metrov som našiel značku na strome a vydýchol som si.

Moja cesta pokračovala. Energie miestneho lesa, boli ako v zvláštne poskladanom rébuse. Rôzne zhluky stromov, mali rôzne energetiky. Po tom, ako som prekonal ostré stúpanie som sa dostal do blízkosti Hradu. Vystúpil som na lesnú cestičku. Neviem ako vy, no ja som do toho dňa nikdy nepočul zvuk pohybujúcich sa stromov. Ako sa tajomne v tichu lesa ozývajú zvuky akoby pukajúceho dreva. Tieto zvuky zbystrili moju pozornosť na maximálnu mieru.
Posledný úsek mojej cesty už prebiehal po fyzickej stránke celkom jednoducho. Sledoval som okolie, a vnímal ho. Na jednom mieste ma zaujala biela šípka ukazujúca medzi stromy. Z diaľky som uvidel akoby kusy tesaného kameňa, pripomínali mi pomníky na hroboch. Lákalo ma to tam, a tak som si povedal v duchu, že sa tam vrátim po ceste späť.
(Občas musím oklamať i sám seba, už vtedy som vedel, že sa tam nepozriem. Dosť jasne sa mi vybavilo základné pravidlo bezpečnosti práce, a tam kde vojačkovi pekné spievajú, tam ho na popravu volajú.) Pokračoval som a ďalej po cesta naľavo, som uvidel zhluk stromov, tak ako ma prvé miesto s náhrobkami lákalo. Toto miesto mi pripomenulo starodávne rituálne miesto mágov. Stromy v kruhu, akoby prerastené pavučinami. Vyžarujúce nepriateľstvo. Mi jasne dávali najavo. “Nie” dnes tu teda neprídeš.

Prišiel som na poslednú z križovatiek. Kde sa spájala dlhšia cesta cyklistov z kratšou pre peších turistov, ktorou som v ten deň prišiel ja. Za touto križovatkou, to už k hradu bolo len pár sto metrov. Že som sa dostal, do oblasti hradu som skôr ucítil ako uvidel. Na jednom mieste, ešte kus od prvých viditeľných kameňov. Som sa zastavil, a priestor požiadal o vstup. Keďže som odozvu nedostal. Pousmial som sa. Napadlo ma, preskúmať miesto, na ktorom som sa zastavil. Trochu som prehrabol pôdu pri mojich nohách a tam sa odhalil kus základného veľkého kameňa. Kde pred tým, stáli pravdepodobne hradby.

Krok po kroku, som prichádzal k miestu kde stoja posledné kusy čierneho hradu. Dnes z neho zostal len kus jednej steny, a kopec kamenia. Verím, ale aj že nejaké podzemné priestory. Aspoň tomu tak nasvedčovali priehlbiny na rôznych miestach okolo. Skúmal som energie tohto miesta. Preciťoval staroveké hradby. Cítil som známy pocit, akoby som na tom mieste už kedysi bol. Akoby som začul rinčanie mečov a výkriky mužov. Popis toho miesta na tabuli, mi prišiel smiešny. Aj keď som mu nemal dôvod neveriť, zdalo sa mi to proste ako úplná hlúposť.

Jeden z mojich objavov, bol aj starý dutý strom. Niečo ma lákalo do neho strčiť ruku. A prehľadať ho. Prekvapilo ma koľko kusov kameňa tam bolo, a aj to že som tam našiel červenú hlinu. Nič iné tam ale nebolo. Vziať si suvenír v podobe kameňa, som nemal pocit, že mám urobiť. A tak som sa ešte po posledných pár minútach, keď som si sadol na kus kameňa a navnímaval okolie. Rozhodol pomaly vrátiť.

Poďakoval som za možnosť byť na tom mieste a vydal som sa na cestu späť.

Po tom ako som sa vrátil ku kamarátkam, mi oni rozpovedali svoju skúsenosť. Zaujímavý zážitok, ktorý sa im stal. Ako ma čakali, vracali sa pomaly k autu. Po ceste videli cyklistu. Mladšie dievča, mi hovorilo že mu zakývalo. On sa na ne pozrel. V tom za nimi niečo buchlo, a keď sa na cyklistu pozreli znova. Už po ňom nebolo ani stopy. Opísali mi ho ako cyklistu, aj keď tú postavu poriadne nevideli. Mne ale prišlo zvláštne niečo iné. Žeby, dievča ktoré sa chová vždy dosť introvertne, len tak niekomu cudziemu zakývalo?

Tak sa skončil, sprvu obyčajný deň. Z ktorého nakoniec bol jeden z najneobyčajnejších.