Každý z nás, kto sa vydáva na cestu na Ohnivú horu, musí niekde začať. Na tom začiatku je jeho vnútro celé obalené a zaťažené. Určite vás napadlo, čím obalené, čím zaťažené? Odpovedať si ale môžete len sami. Najjednoduchšia odpoveď by bola – životom. Pod týmito slovom si môžeme konkrétne predstaviť každý niečo iné, tak, ako to naozaj pre každého z nás predstavuje niečo iné. Vrstvy, ktoré sú navrstvené na našom vnútri, ako jednotlivé vrstvy na cibuli, nás od nášho vnútra vzďaľujú, komplikujú nám cítiť energiu, upokojiť si myšlienky, kontrolovať si svoje emócie vnímať vlastnú dušu. Je len na nás, ako sa postavíme k práci so svojím vnútrom. Nazval by som to vyrovnanosťou a prijatím samého seba. Všetkého, kým sme, ako dobrými stránkami, tak aj tými menej príjemnými. Keď sa poznáme a sme si vedomí svojich nedostatkov ako aj silných stránok, môžeme obe tieto poznania využiť k tomu, aby sme mohli na svojej ceste napredovať.

Videl som však bezvýchodiskovosť danej situácie a tak som
sa radšej rozplynul na vzduch. Rozprestrel som sa nad obrovskú časť
sveta a tým sa skončila životná púť jedného z posledných pôvodných
majstrov

…ten kto bol

Občas som ticho, občas plačem, občas sa smejem. Ak to prestane prestanem žiť a budem len jestvovať v prázdnom bytí fyzického tela bez zmyslu. Preto som často ticho, často plačem a často sa smejem, aby som proste cítil, že ešte žijem.

Čoho sa bojím?
Bojím sa toho, že vyhasnem. Pretože radšej nech ma mágia spáli a ja nech v nej zhorím, akoby mala vo mne vyhasnúť.

Myslím si, že moje vnútorné „volanie“ po tichu ja znamením našej doby. Ašarat nám na stretnutiach niekedy povie, „učte sa Tichu…“. No nie je ticho ako ticho. Ticho je aj mlčanie, stíchnutie a je aj ticho smrti, ticho noci, ticho meditačné, …

Ak by sa v Mágii dalo všetko vysvetliť, a ak by sa dalo na všetky otázky ohľadom mágie odpovedať a argumentovať, tak, kde by bola podstata viery?